V kritickej prílohe s názvom Odsúdení na šťastie, ktorá vyšla pred rokom v jednom slovenskom denníku, konštatuje francúzsky filozof, že sme v našej spoločnosti právo na šťastie zmenili na povinnosť byť šťastní. Sme spoločnosťou nešťastných preto, že nie sme šťastní. Uspokojeniu, ktoré nám má priniesť šťastie, už nebráni cirkev, strana, ani spoločenská trieda. Západný svet vynašiel spotrebný úver ako univerzálny prostriedok, ktorým uspokojenie svojich potrieb získavame. Odvtedy individuálnemu zabezpečeniu šťastia nič nebráni a ty si zodpovedný za to, aby si ho svojou snahou dosiahol.
V takejto spoločnosti to už nemal byť problém, no zrazu je to problém najväčší. Vzťahy ľudí, ktoré mali byť šťastnejšie kvôli ich osobnému šťastiu, sú dnes v stave rozkladu. Neschopnosť zažiť pretrvávajúce šťastie vo zväzku muža a ženy v manželstve môžeme nazvať napríklad vývojom a kultúrnou premenou. Budeme si však zakrývať fakt, že ľudia zo zväzku utekajú nie preto, že pochopili a prijali liberálne postoje, ale preto, že nie sú spokojní so šťastím, ktoré tam našli pre seba a videli u svojho partnera. Depresia vstupuje kdekoľvek. Nadobúda aj formu depresie z úspechu, keď sa človek na vrchole síl, uznania i naplnených vlastných plánov, márne sám seba pýta: A čo teraz? To je všetko?
Spomínaný filozof upozorňuje, že západný kult šťastia je zvláštne dobrodružstvo, čosi ako kolektívne omámenie. Pod rúškom emancipácie premieňa najvyšší ideál na jeho opak. Ako odsúdenci na radosť musíme byť šťastní, ak nechceme stratiť spoločenské postavenie. Preto je načase obnoviť pokoru. Neovládame pramene šťastia, nedostavujú sa na termín, ktorý si dohodneme, ale vynoria sa keď ich najmenej čakáme, a zmiznú, keď ich chceme udržať.
Nuž, nazrime do čítaní dnešnej slávnosti, čo nám má Nanebovstúpenie pripomenúť: „prosím vás, ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou… ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania“ (por. Ef 4,1-)
Ako sám život i šťastie v ňom nie je povinnosťou. Je povolaním, ktoré treba objavovať so všetkou pokorou. Bez nej sa povolanie do života v tomto svete i pre šťastie v ňom stáva odsúdením. Prameň šťastia sa pred učeníkmi objavil v Zmŕtvychvstalom Ježišovi, keď ho už vôbec nečakali a vzdali sa ľudských nádejí. A aby si tú skutočnú nádej ľudského života nechceli privlastniť a udržať vo svojich rukách, musel Ježiš odísť. Nie rozplynúť sa. Učeníci potrebovali vidieť, kde sa ukrýva trvalé šťastie a tiež sa presvedčiť, že sú len na ceste k nemu. Ale už táto cesta dáva tým, čo po nej kráčajú, okúsiť šťastie, za ktorým idú, dáva im ochutnať nebo, prenáša trvalú nádej z neba na zem. Prijať, že môj život je niečo oveľa väčšie a krajšie ako len uskutočnený súčet mojich plánovaných uspokojení, ktoré mi majú šťastie zabezpečiť, vyžaduje pravú pokoru. Učí ma prijímať život a jeho šťastie predovšetkým nie ako môj výtvor, ale ako niečo, na čom som povolaný spolupracovať. A vedie ma to hľadieť poza mne známy horizont života a jeho šťastia.
Keď učeníci uprene hľadia do neba za odchádzajúcim Kristom, počujú upozornenie, ktoré poznáme z iného čítania dnešnej slávnosti: „čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ (por. Sk 1,11)
Človek má tu na zemi za úlohu prijať svoje povolanie žiť v nádeji na trvalé šťastie. Svedkovia nádeje sú práve takí ľudia, ktorí niečo skúsili a budúcnosť stavajú na dôvere v Ježišove slová (por. Sk 1, 3). Ten, ktorý sa svojou smrťou za šťastie človeka zaručil ho príde aj naplniť. To je objektívny predpoklad ľudského šťastia.
Ten subjektívny spočíva v tom, že sa človek vo svojom vnútri v pokore vydá za nádejou svojho povolania, ktoré dostal spolu s darom ľudského života. Keď zisťuje, že uskutočnenie všetkých jeho plánov nestačí na naplnenie túžby jeho srdca, môže sa otvoriť pre naplnenie šťastím, ktoré prichádza ako dar. Šťastie sa začína vnútri, ako to ozrejmuje názov istej knihy preloženej aj do slovenčiny, ale rodí sa len ako dar prijímaný každý deň nanovo. Aj ja prijímam novú nádej, keď pre svoje povolanie v službe Bohu opúšťam svoje terajšie miesto pôsobenia i vzťahy a istoty, ktoré som si zrazu naplno uvedomil. Neočakávane sa ukázali ako prameň šťastia, ktorému môžem dôverovať, ale zároveň sú znamením, ktoré nemôžem ovládať. Mizne to, čo by som chcel udržať vo svojich rukách, ale ostáva znamenie, ktoré ma uistilo o prítomnosti skutočného šťastia. Je to znamenie, ktorému môžem veriť:
„Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať znamenia… Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.“ (por. Mk 16, 16-17.20)
Všetkým, ktorých pokora privedie na koniec ich ľudských túžob, želám, aby sa nádejou ľudí povolaných k trvalému šťastiu pozerali poza svoje predstavy i celý individuálny horizont šťastia, ktorý si pre tento svet vytvorili. Šťastie nie je povinnosť, ktorá nás uväzní. Ale nie je to ani právo, ktoré si možno nárokovať. Je to výzva povolania, ktorým ťa niekto v láske oslovil. Ak prijmeš šťastie ako dar, zistíš, že ten, čo ti ho daruje, ťa svojimi znameniami sprevádza, aby si raz šťastie prijal v jeho plnosti. Tak rozumiem aj znameniu, ktorým je slávnosť Nanebovstúpenia Pána.
