Aj keď som ho tam naposledy už nenašiel, viem ho stále popísať. To, čo obraz vyjadruje, je úplne jasné, hoci okrem niekoľkých rozoznateľných detailov ostáva na ňom skoro všetko nejasné. Presne tak je to s mojou skúsenosťou Trojice božských osôb.
Na výjave Detvana tancujúceho s jeho dievčinou nespoznáte jasné postavy, ale uvidíte ich tam podľa mihotavých znakov len naznačených líniami. Z jeho klobúka je jasný okraj, ktorý dáva tušiť hlavu. Tie krivky pod ním sú teda črty tváre, z ktorej sa dá asi vyčítať len špička nosa takmer zabodnutého do jej vlasov. Aj tie sa dajú iba tušiť, podľa krikľavej červenej mašle. Jej biely rukáv a čiara za ním naznačí, ako pevne sa ho drží, zato ozdoby sukne nie sú vôbec pevné a letia priestorom, kde sa všetky čiary krútia v roztočenom kole. Svetlejšie škvrny podnecujú vidieť nohavice a v nich skrčená noha obkročuje partnerku, lebo je zakončená niečím, čo nutne pripomína krpce. Na druhej strane oproti nohe, kde by mal končiť chrbát zas iste odletuje kabanica. Jej noha v kolene zdvihnutá až do vodorovnej polohy odpovedá a ladí s jeho pohybom, aj keď je iba čiarou kopírujúcou jej lýtko…
A tak ich tam oboch jasne vnímam, jedného zaveseného do druhého.
Nie len fyzické ťažisko, ale celé osoby sa tam premiestnili do spoločného stredu, takže jeden sa spája s druhým a niet už presných hraníc, ale vznikol spoločný pohyb, ktorý má jasný cieľ v spoločnej úctivej radosti, čo neustále prechádza z jedného na druhého. Ten druhý je mojou súčasťou, lebo bez neho by tu nebola spoločná radosť. A hranice sa zotreli hoci ani jeden neprestal byť sám sebou. Iba seba samého úplne odovzdal.
Presne toto nám chce darovať Najsvätejšia Trojica keď nám cez Ježiša zjavuje tajomstvo svojich vzťahov. Byť pokrstený je pre mňa byť vyzvaný na túto skúsenosť, ktorej odblesky nám dáva všade v našom každodennom živote, aby sme sa ju naučili vnímať. Nie len pri jednom tanci, ale v tanci celého života:
„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (por. Mt 28,18-19)
V teológii sme pre túto skutočnosť použili slovo perichoréza, čo v gréčtine znamená obchádzať a prechádzať na niekoho. V životnej praxi je to tanec Ducha Svätého, ku ktorému nás Ježiš vyzval. Obstupuje nás radosťou svojej prítomnosti až tak, že na nás prechádza jeho Duch a šťastná radosť sa presúva z osoby na osobu. A jeho Duch sa teší v nás. Strácam putá pozemskej obmedzenosti, keď vstupujem do tohto tanca. Strácam ťažisko svojej osoby vo svojom vnútri, aby som získal spoločný tanec a novú identitu seba samého. Keď sa hýbem v Duchu Svätom, hýbem sa v novej logike Božieho tanca:
„Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva…“ (por. Rim 8,15)
Ježiš prekonáva hranicu, ktorá ma drží dodeleného od jeho spôsobu bytia, aby som s ním svoj život naozaj roztočil naplno. Nie len na chvíľu. S ním, v spojení s Otcom a ich Duchom sa dá pretancovať večnosť.
