Neviem, ako chutí Vám, ale ja osobne som dlho nevedel prísť burčiaku na chuť. Až keď som pred tromi rokmi obral hrozno pri rodičovskom dome vo Zvolene a podľa rady skúseného vincúra založil víno. Len z čistých, ručne obratých bobúľ, bez vody, s troškou cukru. Keď to po týždni začalo búrlivo kvasiť – bola to rozprávková chuť. Aj vlani bol fantastický. Načasoval som ho presne na oslavu s celou partiou kolegov, ktorí boli podobne unesení. Keď som však tohto roku v mokrom studenom septembri pozeral na hrozno, povedal som si – tentoraz asi z toho nebude nič. Prvá októbrová dekáda sa však niesla v znamení slnka, čo znamenalo, že z hrozna predsa len niečo môže byť. Chytilo farbu i trochu sladkosti a tak som ho po prvých mrazoch obral, očistil, vylisoval. A meriam cukornatosť – 13. Málo, na kvasenie treba minimálne 21, pri červenom 23. Neostávalo nič iné, len mušt dosladiť. Kvasenie trvalo trochu dlhšie, ale pred týždňom v pondelok večer okolo deviatej bol akurát. Nie taký dobrý ako vlani, ale s priateľmi sme si pochutili.
Škoda, že Vás, internetových priateľov, nepoznám osobne, lebo by som Vás tiež rád pozval. Na burčiak i debatu. Možno aj o iných radostiach jesene a života vôbec. O tých, čo sme skúsili, prežili i o tých, ktoré nás ešte len čakajú. I o tých, ktoré spomína apoštol Pavol v Druhom liste Korinťanom, čo dnes počujeme v mnohých katolíckych kostoloch:
Bratia, vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi. Sme teda stále plní dôvery a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána; lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní. Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána. A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.
Jeseň, najmä koniec októbra a začiatok novembra je i obdobím, kedy uvažujeme o našich zosnulých a možno aj o vlastnej smrti, či zmysle života. Mne sa tohto roku toto uvažovanie spája s vyššie spomenutým burčiakom. Človek je totiž ako hrozno. Minimálne v týchto piatich bodoch:
1. Žijeme v rôznych podmienkach. Každý z nás vyrastá z iného „podložia“, rodinného zázemia, školy, mestského, či vidieckeho prostredia. Žijeme v rôznych obdobiach podobne ako máme rôzne „ročníky“. Raz na nás svieti slnko radosti, inokedy prší dážď bolesti, raz fúka vietor zlosti a nepokoja, inokedy sme v pohode. Každý to má iné – a pestré.
2. Niektorí dozrievame skôr, iní neskôr. Dominik Sávio v 15, Mária Goretti dozrela už v 12, Alžbeta Uhorská mala pri „oberačke“ 24, František z Asisi 44, Matka Tereza až 87. A každý dozrievame v inej kvalite. Niektorí sú obyčajní – ako stolové víno, iní ako neskorý zber, či hrozienkový výber. Niektorí dozrejú až v posledných dňoch, či týždňoch a niektorí vôbec. Ostanú „na ocot“.
3. Cukornatosť zisťujeme až po vylisovaní, keď už nejde o hrozno, len jeho šťavu. Kvalitu človeka až po smrti, keď telo pochováme a duša ide „pred Kristovu súdnu stolicu“. Niektorí majú vysoko nad 21 a teda môžu ísť priamo do neba. Všetkých tých, ktorí tam išli priamo, alebo po čase, ale tam už sú, sme oslavovali včera, na slávnosť Všetkých svätých.
Iní však potrebujú „dosladiť“, teda pomoc zvonku, aby prekvasili a bolo z nich niečo dobré. To sú tí, za ktorých sa modlíme dnes, na Spomienku na všetkých zosnulých veriacich. Katolícka cirkev ich nazýva aj „duše v očistci“, lebo sú v štádiu očisťovania, dozrievania, doplnenia, prípravy na nebo. V štádiu, kde človek nevie pomôcť sám sebe – prijíma pomoc zvonka, od iných. Dnešný deň, spolu s celou oktávou (1. – 8. novembra) je „akcia“ pomoci týmto našim bratom a sestrám, medzi ktorých určite patrí množstvo našich blízkych.
4. Prirodzene dozretý i dosladený mušt prekvasí na víno. Ale nie rovnaké. Nielen farbou (biele, ružové, červené), ale i kvalitou. Ani stav blaženosti v nebi, ku ktorému postupne dospejú i všetci čakatelia z očistca, nie je rovnaký. Každý ho však bude prežívať naplno, i keď v „inej kategórii“. Lebo je to už víno – nebo.
5. Komu je toto „nebeské víno“ – prekvasený, nový človek, určený? Na prvom mieste Bohu, Stvoriteľovi, Vykupiteľovi, Posvätiteľovi. Ale aj všetkým ostatným, ktorí tam sú. Nebo je totiž spoločenstvo lásky, ktorá sa prejavuje jednak smerom vertikálnym (ja a Boh), jednak horizontálnym (ja a ostatní). Nebojme sa, nebudeme im patriť na to, aby nás „vypili“, ale aby sme sa spolu tešili i pri vzájomnom „opájaní láskou“.
Evanjelista sv. Lukáš, ktorého rok pomaly končíme, uvádza Ježišovu poslednú večeru slovami: „Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr , ako budem trpieť… Lebo hovorím Vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.“ (Lk 22, 15-18)
Kiežby sme si v týchto dňoch, keď budeme s priateľmi stolovať a piť burčiak, či víno, spomenuli že ešte lepšia hostina nás čaká v nebi. To je náš konečný cieľ, ku ktorému chceme dozrieť.
