Myslím si, že k najcitlivejším oblastiam ľudského života patrí láska. Ľudia o nej diskutujú, túžia po nej, hľadajú ju. V médiách sa ponúkajú rôzne pohľady na lásku a jej rôzne definície, niekedy vydarenejšie, inokedy totálne zvrhlé. Hádam nič v ľudskom živote neobsahuje toľko protichodností, ako práve láska a jej rôzne modifikácie. Ale popravde povedané, čo to vlastne znamená milovať?
Hlavný Kristov príkaz hovorí o tom, že máme Boha milovať celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou silou a blížneho máme milovať ako seba samého. Znamená to, že láska začína u Boha. Dokonca aj Ján vo svojom liste hovorí, že „„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.““ (1Jn 4,10) A v tej istej štvrtej kapitole svojho prvého listu pokračuje: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1Jn 4,19)
Evanjelium dnešnej nedele nám ponúka konkrétnejší pohľad na lásku:
„Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 14, 23-24)
Z tohto úryvku zisťujeme dve veľmi dôležité skutočnosti.
1. Tá prvá je, že láska nie je iba nejaký cit, alebo pocit, ale je to zodpovedné rozhodnutie sa ku konkrétnemu skutku. „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo“. Nehovorí sa tam o tom, že kto miluje bude cítiť náklonnosť, aj keď, samozrejme, je to v tom obsiahnuté, ale to nie je najpodstatnejšie. Podstatou lásky je, rozhodnutie dôverovať tomu, koho milujem a v tejto dôvere konať to, čo odo mňa žiada. Podotýkam, že toto platí pri láske k Ježišovi, pretože On dokázal svoju nezištnosť na kríži a odtiaľ vieme, že v ňom niet sebectva. Človeku nemôžeme vo všetkom vyhovieť, pretože veľakrát sa požadujú nezodpovedné veci, ktoré ponižujú človeka a tiež majú ľudia odvahu ich nazývať láskou, pritom oni sú vrcholom sebectva.
2. Druhá skutočnosť vyplývajúca z úryvku evanjelia 6. veľkonočnej nedele je spoločenstvo. „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Je veľmi dôležité si všimnúť, ako sa Ježiš stotožňuje s Otcom. Koho miluje Kristus, toho miluje aj Otec. Kto miluje Ježiša, je aj Otcom milovaný. Po kom túži Ježiš, po tom túži aj Otec. Dokonca to všetko od Otca vychádza: „A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“
Prototypom všetkej skutočnej lásky je práve láska Otca a Syna a to je Duch Svätý.
A kto vníma, ako je Bohom milovaný a túži opätovať túto lásku, túži byť súčasťou tohto dokonalého a tajomného spoločenstva troch Božských osôb a spočinúť v láskyplnom nežnom objatí Boha a človeka. Odovzdať sa Bohu, tak ako sa On odovzdáva mne. To je to najhlbšie spojenie Boha a človeka, keď Boh prebýva v nás skrze Ducha Svätého. Keď žijeme ako Jeho chrám, v ktorom je našim životom oslavovaný. Keď sa vzdávame seba a chceme žiť Jeho život, ktorý On pre nás pripravil a prežívať ho v Jeho moci.
Toto láskyplné zjednotenie s Bohom má v normálnom bežnom živote svoju konkrétnu podobu: Vnímam Božiu láskavú starostlivosť o môj život vo všetkých jeho potrebách. A to dokonca aj vtedy, keď tomu nerozumiem a zdá sa mi, že je to nesprávne a zlé, čo sa so mnou deje, keď prichádzajú rôzne skúšky. To preto, lebo verím, že On môjmu životu rozumie lepšie ako ja.
A na druhej strane mu chcem svoju lásku každodenne dokazovať tým, že v každej chvíli svojho života sa rozhodujem podľa Jeho slova, podľa Jeho prikázaní. A znovu, aj vtedy, keby sa mi to videlo na prvý pohľad nevýhodné. Pretože dôvodom môjho rešpektovania Božích prikázaní je moja láskavá dôvera v Jeho lásku a nie môj sebecký momentálny prospech. Práve tá dôvera je vyjadrením lásky.
Od tohto všetkého, sa odvíja aj láska človeka k človeku. Až na jednu maličkosť. Tie konkrétne skutky, ktorými dokazujeme svoju lásku človeku sú podľa Božích požiadaviek, nie podľa ľudských. Preukazujeme človeku lásku spôsobom, aký od nás požaduje Boh a nie človek, pretože iba Božie pravidlá sú dokonalé, nepoznačené sebectvom. Ľudské požiadavky a dôkazy lásky sú vždy poznačené ľudským hriechom a egoizmom a preto ponižujú človeka. Božie pravidlá lásky človeka „zbošťujú“.
Jozef Fričovský, dekan v Brezne
