Keď som sa pred týždňom tešil z Markovho štýlu, netušil som, že dnes to bude ešte typickejšie. Autor najkratšieho evanjelia je totiž známy svojím strohým, avšak veľmi jasným vystihnutím situácie. Jednou z jeho obľúbených foriem je poukázanie na citové rozpoloženie zainteresovaných osôb. V príbehu, ktorý sa číta v rímskokatolíckych kostoloch dnes a ktorý si môžete aj Vy tu prečítať, sa takto vyjadruje najskôr o Ježišovi a následne aj o jeho partnerovi v dialógu:
Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš mu odpovedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“
Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.
Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“ Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“
Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za Tebou.“ Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry, alebo matku a otca, alebo deti, alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.“ (Mk 10, 17-30)
Ono to je vlastne o dvoch ľuďoch a troch slovách. A aj keď „smutný“ a „zarmútený“ v určitom slova zmysle môžeme brať ako opis jedného rozpoloženia, je to minimálne dvakrát dva. Obidve kratučké poznámky totiž naznačujú minimálne po dve vysvetlenia:
1.1. Ak sa Ježiš na človeka, ktorý ho oslovil, pozrel s láskou, mohol tak urobiť preto, že sa mu páčila jeho bezúhonnosť pri zachovávaní Božích prikázaní. Pocítil blízkosť, veď aj On sám bol bez hriechu a jeho pokrmom bolo plniť Otcovu vôľu. Bolo to teda o minulosti.
1.2. Ježišov láskavý a teda povzbudivý pohľad však mohol smerovať aj do budúcnosti. Chce onoho človeka povzbudiť, aby vo svojom duchovnom raste a vo svojom poznaní a oddaní sa Bohu šiel ďalej.
To povzbudzovanie začalo už polemikou o „dobrom“ učiteľovi. Ježiš už tu nadväzujúc na jeho oslovenie, povzbudzuje ho k plnšiemu poznaniu. Jeho poznámka totiž nekončí pokarhaním, ani vyjadrením: „Takže toto oslovenie patrí len Bohu!“ Ježiš akoby mu našepkával, že nie je len Učiteľ, ale aj Boží Syn. Žiaľ, človek sa „nechytá“ a tak Ježiš pokračuje vo vymenovaní niektorých prikázaní z Desatora.
Vrchol pozvania však príde po onom láskyplnom motivujúcom, oslovujúcom pohľade, ktorý neušiel Kristovým učeníkom. Veď pravdepodobne niečo podobné prežil takmer každý z nich a aj tu Ježiš po ňom vlastne pozýva tohto človeka medzi nich. Ani teraz však od neho neprichádza pozitívna odpoveď.
2.1. A tak Marek po opísaní duševného stavu konštatuje jeho odchod. Odchádza zarmútený a sklamaný, lebo čakal asi niečo iné. Veď podľa väčšiny učiteľov Zákona je majetok prejavom Božieho požehnania. Alebo je smutný preto, že si na tento krok jednoducho netrúfa.
2.2. Onen smútok sa však netýka len odchádzajúceho. Ešte viac sa týka toho, kto dával ponuku – Ježiša. Marek to síce výslovne nepíše, ale z celej reči o tom, ako bohatstvo bráni prístupu do Božieho kráľovstva, je to viac, než zrejmé.
Je to ako v istom manželskom dialógu, kde manželka hovorí manželovi: „Čakala som od teba niečo úplne iné. Veľmi si ma sklamal.“ „Ty, že si sa vo mne sklamala?“ – oponuje manžel – „ja som sa v tebe sklamal!“
Alebo ako v rozhovore trénera s futbalistami v šatni po prehratom zápase. „Sme z toho veľmi smutní,“ – hovorí jeden z nich – „nevyšlo nám to.“ „I ja som smutný,“ – odpovedá tréner – „ale nielen z toho, že to nevyšlo. Z toho, koľko som do Vás investoval, koľkokrát sme si vraveli, ako máte s takýmto súperom hrať a vy, akoby nič. Ako keby som hrach na stenu hádzal!“
Ježiš sa však nakoniec zo zármutku preberá a uvedomuje si, že „Bohu je všetko možné“. A dostáva aj povzbudenie od svojich nasledovníkov, od Dvanástich, ktorí podľa Petra opustili všetko a nasledujú ho.
Mohol by to byť krásny „happy end“, krásny príbeh, ktorý Marek ako dobrý rozprávač končí tam, kde začal – pri večnom živote. Zarmútený odchádzajúci však svojím smútkom kazí dojem a necháva tomuto rozprávaniu horkú príchuť. Taký je však život, presnejšie, takí sme my, ľudia. Naozaj, nie sme len tí, ktorí sú sklamaní, ale často aj tí, ktorí sklamali. Ľudí i Boha.
Kiežby sa napriek tomu znovu na nás pozrel s láskou a dal nám novú ponuku. O to prosím za vás i za seba.
