Jedno bolo v Trenčíne. Plné smútku, spomínania na človeka, ktorý svojím umením hrať hokej priniesol veľa radosti a hrdosti do športovej časti našich sŕdc. Bolo vzácnym ocenením ľudskej dobroty. Dobroty človeka k človekovi. Druhé bolo v Ružomberku. Plné modlitby, pripomenutia si toho, že Boh tu je, že je veľký, že koná v životoch ľudí po celom svete. Spolu s kresťanmi z opačného kúska zemegule, bolo oslavou Božej dobroty. A práve táto ľudská aj Božia dobrota sa pretínajú v podobenstve, ktoré Ježiš dnes rozpráva. Rozpráva ho preto, aby sme s obnovenou chuťou hľadali Boha. Boha, ktorého možno nájsť. Boha, ktorý je nablízku. Boha, o ktorom sa môžeme niečo naučiť.
„Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: „Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.“ A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: „Čo tu nečinne stojíte celý deň?“ Vraveli mu: „Nik nás nenajal.“ Povedal im: „Choďte aj vy do mojej vinice!“
Boh sa mi dnes pripomína ako hospodár. Denne prichádza ku mne, aby ma pozýval pracovať pre Neho. A nielen mňa. Ale každého človeka. Boh ktorý denne potrebuje každého. Často krát žasnem s akou láskou a jemnosťou pripravuje rôznosť tých svojich pozvaní. Napr. na jednom modlitbovom stretnutí na poslednú chvíľu prišiel jeden podnikateľ, ktorý mal veľmi málo času. Mal firmu, rodinu, veril aj v Boha – proste zaplnený život. Modlitbové stretnutie bolo večer. A v ten istý deň som sa rozprával cez internet o 3 mesačnej misijnej škole v ďalekej Indii s mojím priateľom, hlavným organizátorom. Hovorí mi, aby som niekoho poslal. A koho, si myslím. Kto len tak pôjde zo Slovenska na 3 mesiace do Indie a zanechá tu všetko a bude si to môcť dovoliť aj zaplatiť. Večer na modlitbovom stretnutí viac zo zotrvačnosti ako z viery v nejaký úspech som ponúkol účastníkom stretnutia túto 3 mesačnú školu. A Božie prekvapenie bolo na svete. Ten podnikateľ mi na druhý deň volá, že ako je to s tou školou. Nakoniec mu Boh doprial sa tam vybrať a zmenil jeho život, spôsob jeho podnikania, celý život jeho viery. S odstupom času nad tým obaja žasneme, že čo by sa stalo, keby na to stretnutie vtedy neprišiel. Ako by si zostal žiť ten svoj starý život. Pozvanie, prijatie, odmena. Presne ako v dnešnom evanjeliu.
Alebo iný príklad: na vysokej škole sa mladý muž 2 roky trápi až jedného dňa, keď je už úplne na dne, kdesi na poličke svojej izby objaví knihu – Bibliu, čo ho už takmer dorazí. A akoby počuje hlas: Prečítaj si z nej niečo. Keď ju však odkladá znechutený nabok, práve zvoní telefón. Jeho spolužiak mu volá. A hovorí, ty si ten posledný komu by som ja chcel osobne zavolať, ale hlas vnútri nalieha: Zavolaj a pozvi ho. Tak ťa teda pozývam, zakladáme nové biblické stretávania, nechcel by si sa pridať? A on súhlasí a to mení jeho život. Nachádza novú cestu života, ktorú dovtedy nevidel.
Zdá sa vám to príliš ideálne, čitateľné? Alebo aj vy v tom spoznávate rukopis Boha, ktorý sa často krát tak prekvapivo a nečakane k nám skláňa, aby nás pozval do svojej vinice a umožnil nám niečo sa o ňom naučiť. Čo je to, čo by sme sa chceli o Bohu naučiť?
V dnešnej dobe sa mnoho ľudí chce stať veľkými, slávnymi a známymi. A tak to podvedome hľadáme aj u Boha. Skúmame jeho veľkosť, chceme sa od neho naučiť ako byť veľkými. Ale to je veľmi ťažká cesta. Pretože aj žalmista dnes hovorí: „Tvoju veľkosť, Pane, nemožno preskúmať.“ Ž 145,3. To, akým spôsobom Boh koná veľké veci v ľudských životoch každej doby, je a možno aj zostane pre nás stále zahalené rúškom tajomstva. A Ježišovo slovo o veľkosti človeka je v úplnom paradoxe s tým, čo považujeme za normálne. Pamätáte si ako hovorí: Kto chce byť najväčší, nech sa stane služobníkom všetkých….To je predsa len silná káva.
Možno to, čo sa máme o Bohu naučiť, keď prijmeme jeho pozvanie pre Neho pracovať je nie to, ako to robí, že je taký veľký. Ale naučiť sa, že je dobrý. Aj žalmista k tomu pritakáva a hovorí: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán. Ž 34,9. To sa dá. To je iné ako Božia veľkosť. A to sa učia aj dnešný aktéri v jeho príbehu z vinice. Odmieňa najprv tých, čo prišli poslední. A dáva im viac než čakajú. Pred zrakmi tých, čo robili celý deň. On je ten, ktorý ich najal. On je ten, ktorý určuje aj výšku mzdy. A tou je nie to, čo si zaslúžime. Ale to čo potrebujeme! Dáva zo svojho, koľko chce. A tým, ktorí prišli ráno, a boli spokojní s dohodnutou mzdou – denár za deň je toľko, že z toho môže priemerná rodina pohodlne vyžiť – je zrazu málo. Šomrú na hospodára. Zazerajú na neho preto, že je dobrý. Nevedia sa od Neho učiť byť dobrými. Vieme to my aspoň o kúsok lepšie?
Na záver sa mi žiada modliť takto: Pane, ďakujem Ti za Tvoju dobrotu voči nám. Že nám dávaš nie to, čo si zaslúžime, ale to čo potrebujeme. Ďakujem za to, že hľadanie a žitie ľudskej dobroty nás môže urobiť veľkými. A myslím, že je to oveľa ľahšie, ako keby sme hľadali ľudskú veľkosť a čakali, že nás to urobí dobrými.
Aj o tomto je príbeh Paľa Demitru. Naozaj, ľudská veľkosť a Tvoja veľkosť Bože, si príliš mnoho krát konkurujú. Naproti tomu ľudská dobrota a Tvoja dobrota, sa veľa krát dopĺňajú.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
