Z biblického čítania, ktoré nám ponúka dnešná nedeľa z Knihy Exodus (Druhá kniha Mojžišova), sa dozvedáme, že národ, ktorý si Boh vyvolil, teda Izrael, sa ťažko previnil. Mojžiš vystúpil na vrch Sion, aby sa zhováral s Bohom a prijal od neho prikázania. Za ten čas si Izraeliti urobili zlaté teľa a klaňali sa mu. A to aj napriek tomu, že tesne pred Mojžišovým výstupom na vrch sľubovali, že sa budú klaňať iba Bohu. Boh sa teda právom nahneval, keď to videl. Rozhodol sa, že ich všetkých okrem Mojžiša vyhubí. Bolo to spravodlivé. Veď ním pohrdli. Právom ich mohol prenechať záhube. Na prosbu Mojžiša sa však znova – ako už mnohokrát predtým – zmiloval a odpustil im, hoci trest si museli odpykať. Spravodlivosť zostala zachovaná, navyše však bolo prítomné aj odpustenie.
V ľudskej spoločnosti sa spravodlivosť azda dá vynútiť, odpustenie však nie. Odpustenie je dobrovoľný úkon, ktorým preukazujeme milosrdenstvo a lásku svojmu blížnemu. Odpustenie pomáha nielen tomu, kto sa previnil, ale najmä tomu, kto odpúšťa. Oslobodzuje sa totiž od ťažkého balíka nevyúčtovaných vecí, ktorý nosil stále so sebou. Uplatňovanie spravodlivosti pomáha poriadku, odpúšťanie pomáha slobode.
Okrem potreby spravodlivosti a odpúšťania v našej spoločnosti je pre nás veľmi dobrou a povzbudzujúcou správou, že aj Boh uplatňuje spravodlivosť. Automaticky voči všetkým. A ako bonus ponúka aj odpustenie. Ten je však určený len tým, ktorí oň žiadajú úprimne a na správnom mieste, a dostanú ho len vtedy, ak je zachovaná aj spravodlivosť…
