Napriek tomu, že nám stále kraľuje zima, kalendár nepustí. A nepustia ani plánované reklamy na záhradkárske produkty, ktoré vysielajú naše televízie. Veľmi sa mi páči tá, kde správne zašpinený chlapík kope, premiestňuje zem a skaly, usmerňuje tok vody, trhá i sadí a keď to všetko konečne „vzlietne“, unavený, ale radostný podá divákovi lopatu so slovami: „A teraz ty!“
Myslím, že tak nejako (avšak s väčším výkonom a menšou špinou) si môžeme predstaviť to, čo sa udialo po Kristovom vzkriesení. Ježiš vo vedomí splnenia svojej misie odovzdáva „Učiteľský úrad“ apoštolom. Posiela ich, aby teraz ľudí učili oni. Každý evanjelista si v tejto súvislosti všíma niečo iné:
Matúš tento pokyn umiestňuje do Galiley, tam, kde Ježiš najviac učil. Tam na vrchu im hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“. (Mt 28, 18-20).
Marek píše, že „sedeli za stolom“, keď sa im zjavil samým jedenástim a vyčítal im neveru a tvrdosť srdca. Napriek tomu ich posiela: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16, 15-16).
U Lukáša, ktorý ako Marek zostáva v Jeruzaleme, je poslanie spojené s vnútorným chápaním Ježišovho vykupiteľského diela a celého Božieho plánu spásy: „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: ‚Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.‘ “ (Lk 24, 45-48).
A o odpustení hriechov – ale aj s odovzdaním moci odpúšťať – to bolo aj podľa Jána. Jeho text sa dnes číta v rímskokatolíckych kostoloch po celom svete:
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.
A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 19- 23)
Ježiš teda následne, ako vyhral svoj životný zápas s hriechom a smrťou, a na vlastnom príklade presvedčil „svoj tím“, že to ide, posiela do toho istého boja ich samých. Majú „bojovať so zlom“.
1.Ohlasovaním dobra,
2.budovaním spoločenstva lásky,
3.odpúšťaním.
Práve v tom poslednom akte je najväčšia sila. Sám to ukazuje, keď na Golgote hovorí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34) To nebolo len o prijatí kríža a trestu, to nebolo len o bolesti, tele a cite, ale aj o rozume a vôli. Išiel tam preto, že už dávno odpustil. A tu to znovu deklaruje.
A následne (hneď v prvý deň týždňa, v deň vzkriesenia) to už ani nerezervuje sebe, Bohu. Svoje odpustenie dáva do rúk tým, ktorí ani netrpeli, ani nechápu veľkosť hriechu, korí sami zlyhávajú (neraz ťažko) a musia znovu a znovu prosiť o odpustenie. To už nie je ľudské, to je nadľudské, skutočne Božské. Preto Ježiš hovorí, že ich posiela tak, ako jeho poslal Otec, a preto im dáva svojho Ducha. Lebo toto môžu robiť len v jeho mene, s jeho Duchom.
V katolíckej cirkvi sa tento text klasicky chápe ako ustanovenie sviatosti zmierenia (svätej spovede). V tomto smere sa to trochu podobá onej reklame, kde je vlastne divák v konečnom dôsledku pozvaný do obchodu. My ho pozývame do spovednice. Text však môžeme (a asi by sme mali) chápať omnoho širšie. Ide tu aj o neustále hlásanie Božej odpúšťajúcej lásky, konanie v jej duchu.
Pred desiatimi dňami priniesla väčšina médií správu o tom, že pápež František slúžil štvrtkovú omšu na pamiatku Pánovej večere v rímskej väznici pre mladistvých. Všetkých zaujímal najmä obrad umývania nôh, ktorý vykonal nielen na mužoch a nielen na kresťanoch. Jasne deklaroval, že chce byť verný svojmu osloveniu „servus servorum dei“ – „sluha sluhov božích“. Povedal: „ten, čo je najvyššie, musí slúžiť ostatným, je to jeho povinnosťou ako kňaza a biskupa, a miluje to, pretože ho to Pán naučil“.
Mne osobne to pripomenulo inú pápežskú návštevu v rímskej väznici. Uskutočnil ju 27. decembra 1983 Ján Pavol II. Stretol sa aj so svojim atentátnikom Alim Agčom. Dvadsať minút sa spolu rozprávali. „O čom sme spolu hovorili, zostane tajomstvom medzi nami dvoma. Hovoril som s ním ako s bratom o tom, že som mu odpustil hneď po atentáte, že mu dôverujem a modlím sa za neho“ – povedal pápež novinárom.
Myslím, že ani Františkovu návštevu nemusíme chápať len ako deklarovanie jeho poníženosti. Šiel na to miesto i preto, aby trestancom ohlasoval Ježišovu odpúšťajúcu lásku. V tom Duchu tak, ako Kristus poslal pred dvetisíc rokmi Petra a ostaných apoštolov. Kiežby si aj ostatní nástupcovia Dvanástich uvedomili, že nestačí len hlásať zákony ako majú ľudia žiť. Treba hlásať i to, že Boh ľudí miluje a odpúšťa im. Kiežby som takto chápal misiu, ktorá odznela z Ježišových úst i ja. Veď „som na rade“…
