Pozvanie stať sa blahoslaveným je veľkou výzvou, ktorú Ježiš adresuje aj nám. V dnešnom evanjeliovom stretnutí s apoštolmi, najprv bez Tomáša a potom s ním o tom čítame takto:
Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“
Základný počet blahoslavenstiev, ako o nich učí Ježiš v známej reči na vrchu je osem. Môžeme v nich vidieť osem vyjadrení životného postoja človeka, ktorý sa rozhodol stať sa Ježišovým žiakom. Posledné, Ježišom pridané po zmŕtvychvstaní hovorí, že blahoslavení sú tí, čo nevideli a uverili.
Tomáš uveril, pretože uvidel. Uzrel Ježiša, ktorý sa legitimoval svojimi premenenými ranami. Ranami, ktoré dosvedčovali, že utrpenie a smrť nemajú na tomto svete posledné slovo. Že je možné zastaviť násilie tak, že niekto prijme ranu, ale už ju nepošle ďalej. Aj preto Tomáš vyhlásil tú známu vetu: Hľa, toto je môj Boh a Pán.
Môžeme spolu premýšľať, ako máme uveriť my, ktorí sme takúto možnosť vidieť Ježišove rany nemali. Blahoslavený pápež Ján Pavol II. nám pomáha nájsť odpoveď. Keď bol na neho spáchaný atentát v roku 1981 a ležal v nemocnici s obviazanými ranami, povedal o sebe: Toto sú moje stigmy. A potom neskôr tými istými rukami objíma vo vezení človeka, ktorý bolestne a bezcitne siahol na jeho život. Vyjadruje mu svoje odpustenie. A šokuje prizerajúci sa okolitý svet.
Nie je aj pre nás, rovnako ako pre apoštolov šokujúce to, že zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý vyšiel z temnoty smrti, neprichádza ako pomstiteľ ale ako odpúšťajúci? Ten, ktorý vyzýva ale aj dáva silu na odpúšťanie. Nepresviedčame sa aj my, znovu a znovu, že viera v Boha, ktorá je skutočné živá bude znovu a zas napádaná a zraňovaná. A tiež, že len viera, ktorá bola zranená a uzdravením premenená je hodnoverná? Tak ako o tom čítame v starej legende o sv. Martinovi. Hovorí sa v nej o tom, že sa mu raz zjavil Satan v podobe Krista. Ale svätec sa nedal pomýliť, a hneď sa ho opýtal: Kde máš svoje rany? Kristus bez rán, bez kríža je falzifikát.
Som hrdý na to, že v jubilejnom roku 2000 previedol Cirkev do nového milénia cez otvorenú svätú bránu pápež zo stigmatizovanými, zranenými rukami. A vyzval nás prejsť cez ňu v duchu odpustenia. Nie v duchu pomsty a násilia. Možno rany, ktoré pre vieru utŕžil a ich uzdravenie, mu pomohli vidieť, že len takto – s odpustením, je možné, aby sme aj reálne prekročili ten pomyselný „prah nádeje.“
Ďakujem Bohu, že podobne ako mnoho pútnikov, veriacich ľudí z celého sveta, rovnako aj ja som mohol touto svätou bránou osobne prejsť. A modlím sa, aby to pre nás nebola len turistická atrakcia, ale skutočný duchovný moment, ku ktorému sa vieme vierou vrátiť. Nech aj nám dáva silu byť blahoslavenými. Blahoslavený pápež Ján Pavol II., oroduj za nás.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
