V niekom vzbudila Gorila rozčarovanie, v niekom smútok, v niekom hnev, zlosť, v inom hnus, ba i strach a v niektorých i závisť… vo mne okrem iných pocitov vyvolala spomienky. Na dobu keď ŠtB odpočúvala bez povolenia sudcu a sledovala obrovské množstvo ľudí. Medzi „vnútorných nepriateľov“ socialistického zriadenia, alebo aspoň podozrivých, patrili i nábožensky aktívni ľudia. Nie vždy boli odpočúvaní, väčšinou stačilo pár otázok starším ženám z okolia, alebo jednoduchý donášač. Toho si boli vedomí i sledovaní. A tak isté hnutie vymyslelo zaujímavú obrannú taktiku: všetci kupovali len biele autá. Prvý stupeň pozorovania – dedinské babky bol eliminovaný. Máloktorá si totiž všimla, že to auto pred farou nebolo farárovo, však aj on často parkuje vonku. Chlapci si síce všimli, že to nebola „stodvadsiatka“, ale len „stopäťka“, no a trabant registrovali vždy. Ich to však nezaujímalo, veď nešlo o žiadne „fára“. Pozorovateľ (donášač) však registroval nielen značku, ale aj ŠPZ, podľa ktorej sa hneď zistil majiteľ.
Biela farba áut kňazov i laikov onoho hnutia mi pripomína Ježišovo biele rúcho na hore premenenia. Najmä jeho opis v podaní sv. Marka.
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša.
Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“. (Mk 9 , 2-10)
Prečítaný text môžeme ponímať veľmi rôzne. Je to známy príbeh premenenia. Udalosť, ktorú si katolíci pripomínajú každý rok 6. augusta na sviatok Premenenia Pána. A každý rok sa číta aj na druhú pôstnu nedeľu. Už to teda poznáme takmer naspamäť. Text nám teda neprináša nič nové.
Kto však pozná evanjeliá a prípadne i poriadok ich čítaní pri liturgii, určite zaregistroval aj autora – evanjelistu. Je ním Marek. A uvedomil si, že to je iné „biele auto“ než to, ktoré príbeh priviezlo pred rokom. Vtedy to bol Matúš. A o rok to bude Lukáš. Ich opisy sú na prvý pohľad veľmi podobné – všetci začínajú výberom troch učeníkov a výstupom na vrch. A všetci spomínajú biele rúcho, Mojžiša a Eliáša i Petrovu reč o troch stanoch. Každý má aj predstavujúci a prikazujúci hlas z neba. A predsa medzi nimi môžeme nájsť i množstvo odlišných detailov. Tieto vznikli snáď i preto, že ani jeden z troch učeníkov, ktorí udalosť Premenenia na vlastnej koži zažili, ju nezapísal. Len o nej rozprávali.
Marek príbeh počul pravdepodobne od Petra. Veď celé jeho evanjelium vychádza z Petrovho kázania, rozprávania o Ježišovi. V tomto smere sa jeho opis zdá byť najsubjektívnejší. Potvrdzuje to i poznámka po Petrovej reči: „nevedel čo povedať“. Pričom „musel“ hovoriť, veď to bol Peter, hovorca!
Marek jediný nespomína Ježišovu rozžiarenú tvár. Píše len, že Ježiš sa pred nimi premenil. Detailne však opisuje jeho rúcho: „Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil.“ To nie reklamný slogan na nebeský bieliaci prostriedok, to je vyjadrenie, ktorým Marek dokumentuje, že tu nejde o nič prirodzené, že sme v kontakte s nadprirodzenom, že je to Božie dielo. Je to o tom, o čom je celé Markovo evanjelium – ukázať Ježiša ako Božieho Syna.
Marek je medzi evanjelistami síce najkratší, najstručnejší, avšak s veľkým zmyslom pre detaily a pocity vystupujúcich osôb. Pričom ich spomína ich len jedným, dvomi slovami. Vidieť to aj pri zdôvodnení, prečo Peter hovoril. Kým Matúš dôvod vôbec neudáva a Lukáš poznamenáva, že Peter „nevedel, čo hovorí“, Marek spomína strach: „takí boli preľaknutí“.
A ešte jeden rozdiel. O tom, čo sa stalo na hore (podľa tradície išlo o vrch Tábor) Peter, Jakub i Ján spočiatku mlčali. Matúš a Marek poukazujú, že tak urobili na výslovný Ježišov zákaz hovoriť o tom do zmŕtvychvstania. Ako som už však spomenul, Peter nevedel nehovoriť. Priznal to i pred Markom, ktorý zachytáva atmosféru pri zostupe z hory takto: „Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.“
Táto diskusia apoštolov, presnejšie jej téma, je zaujímavá. Nediskutovali o zážitku, o premenení, bielom odeve, Eliášovi, či Mojžišovi, ani o Otcovom hlase. To bolo za nimi a v určitom slova zmysle to bolo „jasné“. Oni však chceli pochopiť to, čo bolo ešte pred nimi, čomu nerozumeli – čo sa stane, ako sa to stane, kedy sa to stane. Trápila ich neistota poznania, chceli mať jasno. Ježiša sa však neopýtali a On to ani nechcel vysvetliť. Veď mohol, určite vedel, čo ich trápi – a mlčal. Ešte totiž nedozreli, neboli schopní pochopiť. Ako ostatní ešte nedozreli, aby počuli o zjavení Ježišovho božstva na hore.
V tomto je teda príbeh premenenia v Markovom podaní Petrovho rozprávania iný, než u Matúša a Lukáša. Kiežby nás uvažovanie nad jeho odlišnosťami inšpirovalo k objavovaniu detailov v rôznych oblastiach nášho života.
Nie preto, aby sme zabudli na celok, podstatu, či hlavnú myšlienku. Práve naopak, aby sme ich cez detaily lepšie pochopili. Aby sme nevnímali len biele auto, lež aj jeho typ a ŠPZ (či dnes EČ). Ba dá sa ísť i ďalej – za konkrétnym autom je totiž konkrétny vodič, majiteľ, a jeho úmysel, činy…
Za každou Markovou vetou, ba i slovom, je skrytá myšlienka, nesúca odkaz, poučenie, napomenutie, povzbudenie, posolstvo. Je len na nás, či si nájdeme čas, či sa zastavíme, porozmýšľame, preštudujeme, dotiahneme. Rozumom, srdcom, postojmi, skutkami.
