Údajne jedna z najhlbších túžob každého človeka je mať pri sebe svedka svojho života. Mať niekoho, kto mi bude sprievodcom aj v intimite a vidí, kam môj život smeruje i ako končí.
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.
Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.
Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“
Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.
No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša.
Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
(Mt 17, 1-9)
Zdá sa mi pravdivé konštatovanie, že ľudia chcú, aby ich život videli svedkovia. Ako so záujmom sledujeme režisérmi pretvorené skutočné alebo vymyslené príbehy iných ľudí, tak sme kritikmi aj pri príbehu toho vlastného života. Vieme plakať alebo radovať sa napríklad s hrdinkou tureckého seriálu, alebo nachádzať samých seba v problémoch hrdinov nejakého slovenského. Ale chceme mať i pocit, že za zaznamenanie stojí ten môj život. Koľkým mladým dá ČeskoSlovenská SuperStar pocit, že ich životný spevácky výkon, stojí za zaznamenanie do niekoľkých minút video záznamu.
Niektorí zúčastnení nehľadali spevácky úspech, ale uistenie, že si niekto ich život vôbec všimol. A so súťažiacim, ktorý vlastne neprišiel spievať, ale chcel porotcovi povedať, že tam nemá čo hľadať, to iste nie je ľahké. Porotca vie, že vyberá kandidátov na úspech a tomu sa musí podriadiť. Hľadá budúcich víťazných „winerov“, nie tých ostatných. Z tých druhých sa však akýmsi prirodzeným spádom vecí formujú „lúzeri“ – tí, čo neprerazili. Nestoja za zaznamenanie. Takéto dve skupiny ľudí podľa istého pohľadu vytvára spoločenská situácia v kultúre, z ktorej k nám prišla aj SuperStar.
Iný príbeh a iný typ ľudí na pozorovanie vyplýva zo state evanjelia, ktorú ponúka druhá pôstna nedeľa. Je to príbeh Božieho Syna, ktorý tak celkom ľudskou formou túžil, aby sa našli svedkovia jeho príbehu. Hoci žil čosi dôverne Božie, žil to ako človek, ktorý chcel mať blízkych svedkov svojej intimity a celého životného príbehu i s jeho tragickým vyvrcholením. Tu sa však udeje zvláštna zmena. Ľudia totiž majú z takejto dôvernosti s Bohom a z jeho príbehu najprv hrôzu. Oprávnene sa považujú za skutočných „lúzerov“, ktorí nemajú nárok, aby ich prítomnosť stála za pozornosť. Ich úloha sa radikálne mení, ak sa stanú pozornými na život toho, kto si ich vyvolil. Ak sa stávajú svedkami toho, že je Ježiš milovaným synom Boha Otca. Jeho priateľské oslovenie nie len odoženie strach, ale vytvára pre nich novú situáciu. Stoja za to, aby stáli v blízkosti Božieho milovaného Syna. V okruhu Boha, ktorý si sám volí ľudí, aby z nich urobil učeníkov. Podstatné je, že sú pripravení poslúchnuť a dosvedčiť intímnu skúsenosť darovanú Bohom. Nie len to, či sú poslucháčmi jeho učenia, úzkym okruhom dvanástich, či dôvernými priateľmi akých si vyhradil pre najintímnejšie chvíle.
To podstatné pre ľudí sa deje tým, že sa učia prijať Božie pozvanie a vydať svedectvo o Ježišovi, ktorý ich oslobodzujúcim dotykom zbavil strachu. Tak ako zbavoval strachu, keď uzdravoval a vyvolal svedectvo viery od kanánskej ženy, alebo rímskeho stotníka. Tak ako na vrchu premenenia zbavil strachu zo svojej identity Petra, Jakuba a Jána. Vydať o tom svedectvo je výsadou tých, čo počuli a videli svedectvo iných, ale aj sami prežili dotyk oslobodzujúci od hrôzy z blízkosti Boha. Na vrchu premenenia sa nie len človek stáva svedkom. Boh a človek sa vzájomne stávajú svedkami svojho života. Je to život, ktorý za zaznamenanie stojí.
Ján Macej, kňaz kapucín
