Kto má posledné, rozhodujúce slovo u vás? Napríklad doma, alebo v práci, alebo v partii… Niekedy to môže byť otázka poslania, funkcie, inokedy skôr prirodzenej autority.Tak či onak, mať rozhodujúce slovo znamená mať moc. Alebo naopak – ten kto má moc, toho slovo platí, realizuje sa, to je „rozkaz“. A práve vymenovaním tých, ktorých slovo hýbalo osudmi tisícov ľudí, začalo evanjelium dnešnej nedele:
V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.
Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.“
V úvode spomínaní mužovia boli tí, ktorým vtedy patrilo posledné slovo: rímsky cisár, ním menovaný správca provincie, štvrťvladári podrobenej krajiny, u židov aj hlavné náboženské autority: Tiberius, Pilát, Herodes, Filip, Lyzaniáš, Annáš a Kajfáš. Mužovia moci, ktorým patril svet, alebo aspoň jeho kúsok. Ich slová zneli v krásnych palácoch, chráme, námestiach veľkomiest a neraz znamenali život alebo smrť, šťastie alebo biedu, radosť alebo bolesť…
Po vymenovaní týchto „bossov“, ktorých mená určili miesto i čas, o ktorom ide evanjelista hovoriť, však Lukáš spomína ešte jeden hlas. Znejúci v tichu a samote púšte len jedinému človekovi – Jánovi, ktorý neskôr podľa svojej činnosti dostal prímenie Krstiteľ. Ale práve toto slovo je podľa autora textu zo všetkých najdôležitejšie a najsilnejšie. Lebo je to slovo Boha.
Aký je rozdiel medzi mocou, prejavenou slovom u človeka a u Boha? V čom je božie slovo iné, ako slovo veliteľa, šéfa, či ministra? Rozdielov je niekoľko, okrem vyššie uvedeného rozdielu v mieste a spôsobe oslovenia, sa môžeme pozrieť aspoň na päť ďalších:
1.Je to slovo s obrovským časovým presahom. Ohľadom Jána a jeho poslania zaznelo už pred stáročiami prorokovi Izaiášovi. A je aktuálne i dnes, dve tisícročia potom, ako ho Ján uskutočnil. Pripraviť cestu Pánovi sme vyzvaní i my – tu a teraz.
2.Božie slovo tu nie je kvôli uspokojeniu, či sebarealizácii, či presadeniu sa autora. Je tu kvôli adresátovi a tiež kvôli tým, ktorým ho on sprostredkuje. Je vyslovené z lásky a s láskou.
3.Je to teda slovo lásky, prirodzene dávajúce obrovskú náplň celému životu toho, komu zaznie.
4.Je to aj slovo slobody, ktoré sa dá „nepočuť“ a neuskutočniť, keď adresát nechce. I keď mu to je na škodu, Boh ho rešpektuje.
5.Ide o oslovenie vnútra, duše, rozumu a vôle, tvorivosti a citov, ktoré obohacuje a hýbe dopredu. Teda nedonucuje zvonku, motivuje znútra.
Rozdielnosť ľudských autorít a ich slov v porovnaní s Pánom vesmíru je naozaj veľká. Pričom je úplne zrejme, kto tu ťahá za kratší koniec.
A predsa sa často v živote zdá, že tie ľudské slová ovplyvňujú náš život oveľa viac než božie. Veď koľko ich denne počujeme. Koľko príkazov, zákazov, inštrukcií musíme plniť. Koľko ľudí okolo nás si myslí, že ich slovo je dôležitejšie ako naše a že sa im musíme prispôsobiť. Na koľkých, ktorí majú moc zmeniť naše životy sa denne pozeráme v televízii, koľkých počujeme v rádiu a sledujeme na internete. Toto všetko – médiá, politika, práca, kamaráti, rodina, vplýva na náš život. Síce zvonka, ale silno, neraz mení jeho smer.
Akoby na to božie slovo nebol čas, akoby ho nebolo počuť. A pravdepodobne ho naozaj nepočuť. Boh totiž väčšinou nehovorí masovo a v hluku. Jána oslovil v tichu púšte. Kde, kedy a ako môže osloviť nás?
Možností na prosbu o dialóg, o oslovenie a tiež počúvanie máme je samozrejme niekoľko. Ticho púšte sa totiž dá nájsť v zimnej prírode, v prítmí chrámu i pri adventnom venci doma. Otvoriť si uši možeme v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu, záleží to na našom rytme života. A či to už bude pri odriekaní známych modlitieb, alebo čítaní Písma, meditácii, alebo len počúvaní, tiež závisí od toho, čo vieme, poznáme, s čím máme skúsenosť. Dôležité je aby sme chceli počuť. Pričom verím, že z božej strany o dialóg určite bude záujem. Najmä teraz v čase predvianočnej prípravy, v milostivej dobe adventu.
Skúsme teda prijať toto evanjelium ako výzvu, aby tohtoročný advent nebol len nákupnou, upratovacou, kuchárskou a cukrárskou prípravou na „sviatky“, ale skutočným očakávaním Pána. S jeho slovom pre nás. Ono nás totiž naplní oveľa viac než všetko ostatné, ono môže úplne zmeniť náš život. Naplniť ho pokojom a láskou, ktorú dáva len On. Aby ste toto oslovenie zažili, to vám zo srdca praje Vladimír Slovák, farár zo Stožku.
