Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“
Peter mu povedal: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým?“ Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: »Môj pán voľajako nejde,« a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.
V poslednom čase rád privítam ľudí, keď predsedám pri slávení eucharistie, ako svadobných hostí. Je to, myslím pre drvivú väčšinu ľudí príjemné prekvapenie, keď sú na svadbu pozvaní. Prekvapivé je pre nich konštatovanie, že na takej hostine práve sú, hoci to nepredpokladali. My, kresťania, často pri liturgii počúvame reč o Ženíchovi – Ježišovi Kristovi, ktorý „predchuť“ svojej nebeskej svadobnej hostiny priniesol na zem v podobe hostiny eucharistickej. Stále viac ma však prepadajú obavy, keď sme na nej s výzorom alebo možno aj postojom hostí na hostine smútočnej. Akoby sme zabudli, či nedôverovali, že po smrti na kríži nasleduje vzkriesenie a dnes je už v plnom prúde príprava, aj mňa samého, na najlepšiu hostinu – tú Jeho svadobnú. A tento postoj sa akoby rozširuje na všetky udalosti a oblasti nášho každodenného života.
Radostné prežívanie devätnástej nedele obdobia cez rok, prajem vám, ktorí počúvate toto nedeľné zamyslenie.
Teda ide o moment prekvapenia. Ten je v centre podobenstva i ďalších ponaučení, ktoré dnes evanjelium podáva. Má to byť prekvapenie radostné, ale nemusí naozaj byť takým pre nás ľudí – sluhov, ktorí ostávame na zemi, aby sme každodenne očakávali príchod Ženícha, ako ho s horiacimi lampami čakali aj múdre panny. Prekvapeniu sa jednoducho nevyhneme. Hodina jeho príchodu je presne tá, o ktorej sa nenazdáte, a tak je zbytočné sa ju snažiť určiť a zabudnúť sa pri tom tešiť. Môžem sa radovať z prisľúbeného kráľovstva a z hostiny, ktorá už začala. Nemusím strácať „predchuť“ večného života a žiť v dojme, že pán neprichádza. Mám žiť dobre a naplno svoj pozemský život.
Azda si myslím, že môžem s majetkom, ktorý mi tu na zemi Pán zveril, robiť, čo sa mi zapáči. Preto strácam chuť na svadobnú hostinu a prežívam ju viac ako kar. Strácam niť radosti, ktorá celý môj pozemský život spája s pokladom, ktorý Boh nebeskou hostinou pripravil pre nás, ľudí.
Zvláštnym momentom prekvapenia bol pre mňa odchod môjho dobrého priateľa, kapucína – biskupa v tureckej Anatólii. Luigi Padovese bol pred niekoľkými týždňami, vo svojom letnom sídle v meste Iskenderun, brutálne zavraždený viacerými bodnými ranami. Smrť prišla znenazdania a bola prekvapením pre mnohých jeho známych. S mnohými som sa stretol na jeho pohrebe v talianskom Miláne a delili sme sa o svoje dojmy, smútok i spomienky. Mnoho našich úvah a dohadov prešlo hlavou aj ústami. Jedno konštatovanie ma však dlhšie prenasledovalo, pretože som sa s ním, napriek spolucíteniu, nevedel stotožniť: „Takú smrť si nezaslúžil!“
Nepochybne bola jeho smrť bolestivá a brutálna a to z viacerých dôvodov… V mojich očiach sa však postupne vynorila ako moment prekvapenia, ktorý sa mení na radosť, na veľkú zásluhu. Prišla podľa mňa v čase, keď v radosti očakával príchod Pána, ktorému slúžil celým srdcom. Pár týždňov pred tým som s ním telefonoval a cítil jeho radosť, s ktorou žije svoj život a plní svoju službu, keď ako predseda biskupskej konferencie v Turecku pripravuje návštevu svätého otca do tejto krajiny. Aj v čase útoku sedel nad jej prípravným materiálom.
Možno to nie je dostatočne zaujímavý príbeh pre nejaké krimi-noviny v našich slovenských médiách a stačí správa o tragickej smrti na pár riadkov. Pre mňa je to však živý príbeh o tom, na čo sa ma pýta aj dnešná stať evanjelia. Toto evanjelium si totiž prví kresťania čítali v čase prenasledovania, keď už vedeli o smrti viacerých apoštolov a iných kresťanov, nie len o smrti Petrovej… V Petrovom životnom príbehu a cez jeho otázku Ježišovi našli kresťania svoju vlastnú: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým?“ Luigiho príbeh mi pripomína, že tá istá otázka je tu pre mňa. A dôležité je nie kedy a akým spôsobom moment prekvapenia príde, ale v akom očakávaní ma nájde. Podobenstvo sa týka všetkých sluhov a tými sme my všetci tu na zemi.
Radostné prekvapenie vám prajem, lebo sme pozvaní na svadbu, na ktorú sa celý život chystať oplatí…
