Všetko, čo tu Ježiš učí, učí o modlitbe. O modlitbe s vierou. Inú Boh ani nepredpokladá, to len my sme stvorili aj jej atrapu. A hlavne je to o tom, aký je postoj človeka, ktorý sa modlí, lebo verí. Skutočná modlitba z viery a viera v modlitbe nie je o mojom výkone, dokazovaní svojej hodnosti pred Bohom a jeho prehováraní alebo v spoločensky korektnom vyhováraní sa za zlyhania môjho života.
V modlitbe pod jeho láskavým pohľadom sám seba učím tomu, čo Boh o mne dobre vie:
Som na svojho Otca zabúdajúce dieťa, ktoré odporuje pravde, že Otec na mňa aj tak nezabudol, lebo je Iný ako ja. Som hriešnik, teda niekto konajúci zlo. Túžim po dobre, ktoré by odhalilo, čím skutočne z podstaty svojej bytosti chcem a mám byť. Som človek, ktorý sa dobro bojí pýtať, a keď ho spoznám a dostanem, neviem sa ho držať.
Potrebujem teda počuť, aký je v skutočnosti Boh dobrý Otec, lebo ja znova a znova zažívam pokušenie neodpustiť sebe ani druhým dlh, ktorý všetci máme voči Božej dobrote zjavenej v Ježišovi. A on aj v tu uvedenom Otčenáši kladie ľuďom jedinú podmienku – odpustiť svojim dlžníkom, z ktorých prvý som ja. Spolu dlhujeme Bohu dôveru v jeho odpustenie. Modlitbou nás tejto dôvere opäť učí, keď na ňu znova a znova zabúdame.
Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“
Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“
Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ‚Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.‘ A on znútra odpovie: ‚Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.‘
Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje.
Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.
Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna?
Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“
Lk 11,1-13
Ešte nechápeme? V prvom čítaní na túto nedeľu (Gn 18, 20-32) sa Abrahám modlí tak, že Boha presviedča, aby nezahubil spolu s hriešnikmi aj spravodlivých. V modlitbe vyzerajúcej ako vyjednávanie sa mu podarí stiahnuť počet spravodlivých, ktorí zaručia záchranu hriešnych miest Sodoma a Gomora, na desať osôb. To však na záchranu pred hriechom nestačí a mestá boli zničené. Prišla do nich predsa záchrana, ale účinná bola iba u Abrahámovho synovca Lota a v jeho rodine, teda tam, kde ju prijali do rodiny. Všetci, ktorí Boha neprijali, podľahli zničeniu.
Istý človek sa mi zdôveril, že prestal veriť a aj sa modliť, ale že teraz, v zrelom veku prichádza na to, že vzťah k Bohu asi potrebuje a že si svoj spôsob modlitby a viery v neho nanovo hľadá. Neviem, či mu jeho spôsob modlitby bude na záchranu stačiť.
Ja som sa však zamyslel, čo mám v tomto skazenom svete, v ktorom mnohé znamenia smrti vidím, robiť. Či sa modliť a vyjednať nižší počet spravodlivých pre jeho záchranu, alebo uveriť, že Boh pre našu spásu do biedy tohto sveta sám zostúpil. A potom je v mojej modlitbe dôležitá nie číselná hranica, ktorú pre záchranu vyjednám, ale viera v osobnú Božiu zachraňujúcu lásku. Tak sa moja modlitba premieňa na naozaj katolícku prosbu o odpustenie za všetky modlitby bez osobného postoja hľadania viery. Moje, aj každého, kto uvažuje ako sa modliť s vierou, možno práve nanovo objavovanou. Odpusť, Pane, každú atrapu modlitby moju, aj iných a nauč nás v modlitbe veriť a vo viere sa modliť.
Čítajúcim vyprosuje brat Ján Macej, kňaz kapucín.
