Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“
On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny.
Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“
Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
Inému vravel: „Poď za mnou!“
…hovoril: “Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“
Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (por. Lk 9,51-62)
Stretnutie so slovom cesta v Novom zákone môže mať špecifický význam. Na niektorých jeho miestach sú totiž dnešní kresťania pomenovaní ako „prívrženci tejto cesty“. Myslí sa tým pred 2000 rokmi nový spôsob života a nový smer vychádzajúci zo židovskej tradície, ktorý v príchode Ježiša Krista vidí naplnenie Božích prísľubov pre vyvolený židovský národ, ale aj pre celé ľudstvo. Sám autor tohto evanjelia ho zjavne písal pre tých, ktorí do židovskej tradície vstúpili akosi zvonka – pre kresťanov spomedzi pohanov. Bez ohľadu na to, či ste sa na tejto ceste ocitli a kráčate po nej alebo nie, vám na trinástu nedeľu v období cez rok zamyslenie o nej ponúka kňaz kapucín, Ján Macej.
V krátkom úryvku evanjelia, ktorý sme počuli, možno badať, čo má byť dôležité pre tých, ktorí sa na túto cestu vydali. Ak idú tou istou cestou, po ktorej kráča Ježiš, potom sú ako on pevne rozhodnutí prejsť ju do konca, až do Jeruzalema. Tam sa naplnilo tajomstvo Ježišovho života a ukázal cieľ jeho putovania, tam zomrel na kríži, aby potom vstal z mŕtvych. Stojí za to pripomenúť, že odtiaľ aj vystúpil do neba a učeníkom prikázal zostať tam, až kým nepošle silu, ktorú im prisľúbil – Ducha Svätého. Ešte aj dvaja učeníci, ktorí podľa Lukášovho evanjelia odchádzali z mesta po Ježišovom zmŕtvychvstaní, mali skúsenosť ako sa nepoznaný Ježiš pridal k nim na ich ceste, takže sa hneď ako ho spoznali, vrátili naspäť.
Cieľ, ktorým je mesto Jeruzalem, je všetkým kresťanom dosť zrejmý, pretože z iných statí Svätého písma vedia, že toto mesto na zemi je predobrazom miesta presahujúceho tento náš svet, že je tu pre nich a pre všetkých pozvaných ešte nebeský Jeruzalem. Tam sa Ježiš rozhodol ísť rovnako pevne, ako šiel do toho pozemského. Evanjelista Lukáš teda zároveň historicky i obrazne predstavuje putovanie do mesta Jeruzalema, aby novým učeníkom tejto cesty ukázal nie len jeho cieľ – Božie kráľovstvo, ale hlavne, aby ich výroky Ježišove poučili, akým spôsobom sa má po tejto ceste kráčať.
Preto je výrečné pokarhanie dané učeníkom za to, že chceli hnevom a pomstou odpovedať na neprijatie v istej dedine. Nie je ich úlohou súdiť tých, ku ktorým prichádzajú ako poslovia jeho prítomnosti, lebo ani on sám to nerobí. Ježišov postoj vyjasňuje, čo si majú osvojiť všetci jeho nasledovníci. Nejedná sa o ľahostajnosť voči tým, ktorí ho neprijali, ani o to, že by jeho poslanie nebolo adresované všetkým. Je to jeho dôraz na to, aby keď pomedzi ľudí kráča, každý v slobode odpovedal na jeho osobné pozvanie: „poď za mnou!“ Hľadá takých spoločníkov na ceste, ktorí sú ochotní prijímať radikálne odhodlanie kráčať za ním za každých okolností. Evanjeliový duch sa netýka nejakej vyvolenej elity. Je to radikálne osobné pozvanie, ktoré nalieha. Až ten kto šiel touto cestou vie, čo ho to stojí. Znášať akúkoľvek nepohodu, zanechať najbližších a dať prednosť inému, je možné iba na ceste za niekým, kto to môže nie len chápať, ale kto tú cestu sám prešľapal a kvôli komu akákoľvek cesta človeka môže nájsť svoj zmysel. Preto pevne vykročil do Jeruzalema svojou cestou, aby každý človek cestu našiel…
Nájsť cestu, to zo srdca prajem aj vám.
