BRATISLAVA 13. októbra (WEBNOVINY) – Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči v rodine Jozefa Gašpara Tisa a Terézie Tisovej (rod. Budíškovej) ako druhé z desiatich detí. Ľudovú školu vychodil v rodnej Veľkej Bytči, gymnaziálne štúdiá absolvoval v Žiline. „Následne na odporúčanie nitrianskeho biskupa študoval na viedenskom Pázmáneu, jednej z najelitnejších univerzít pre budúcich kňazov v celej Európe,“ pripomenul Anton Hruboň z Katedry histórie Fakulty humanitných vied UMB v Banskej Bystrici. Za kňaza bol vysvätený 14. júla 1910 v Košiciach, štúdiá definitívne zavŕšil doktorátom o rok neskôr, za čo mu udelili titul doktor teológie).
Ako kaplán pôsobil od roku 1910 postupne v Oščadnici, Rajci a Bánovciach nad Bebravou. Od počiatkov svojej duchovnej dráhy sa rôznou formou aktivizoval aj v osvetovej a spolkovej sfére a pri riešení sociálnych problémov obyvateľstva v regióne, v ktorom aktuálne pôsobil. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval do rakúsko-uhorskej armády v pozícii poľného kuráta 71. pešieho pluku. Od roku 1915 vykonával funkciu rektora teologického seminára a pedagóga na piaristickom gymnáziu v Nitre. V prvej polovici 20. rokov až do preloženia na jeho poslednú kňazskú zastávku v Bánovciach nad Bebravou bol biskupským tajomníkom a učiteľom v bohosloveckom seminári v Nitre.
Jozef Tiso sa v politike angažoval už v posledných rokoch existencie habsburskej monarchie v rámci katolícky orientovanej Ľudovej strany (Néppárt); po vzniku ČSR spojil svoje politické účinkovanie so Slovenskou ľudovou stranou, od roku 1925 s prívlastkom Hlinkova. Počas krátkeho obdobia rokov 1927 – 1929, keď bola HSĽS vládnou stranou, vykonával funkciu ministra zdravotníctva a telovýchovy. Od roku 1930 pôsobil ako podpredseda HSĽS. Tiso patril v medzivojnovom období k najbližším Hlinkovým spolupracovníkom a dôsledným zástancom teritoriálnej autonómie Slovenska v rámci ČSR. „Tento cieľ sa snažil dosiahnuť diplomatickou cestou, teda dohodou s predstaviteľmi tzv. hradnej politiky. Národnoemancipačné požiadavky HSĽS, dlhodobo jednoznačne najsilnejšej politickej strany na Slovensku za 1. ČSR, však neboli napriek viacerým prísľubom splnené. Autonómia Slovenska bola vyhlásená až po smrti Andreja Hlinku a po mníchovských udalostiach, 6. októbra 1938. Jozef Tiso sa stal premiérom slovenskej autonómnej vlády a vo funkcii zotrval až do marcových dní roku 1939,“ povedal Hruboň. V čase, keď radikálni predstavitelia HSĽS okolo Tuku, Macha a Ďurčanského požadovali nezávislosť Slovenska, Tiso podľa historika zotrvával na platforme autonómie Slovenska v rámci ČSR, považujúc tendencie za osamostatnenie za unáhlené a prikláňal sa k evolučnému budovaniu úplnej štátnej samostatnosti v horizonte niekoľkých rokov s víziou pokojného a mierového rozchodu s českými krajinami. „Rozhodne neobstoja obvinenia Jozefa Tisa z rozbíjačstva republiky, ktoré tvorili zásadnú časť jeho obžaloby pred povojnovým retribučným Národným súdom,“ povedal historik. Po tom, čo ho 9. marca 1939 úradujúci československý prezident Hácha odvolal z funkcie ministerského predsedu autonómnej vlády, utiahol sa nakrátko na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou. V dôsledku udalostí, keď nový slovenský premiér Karol Sidor odmietol návrh nemeckých emisárov okamžite vyhlásiť samostatnosť Slovenska, sa Nemci rozhodli kontaktovať Tisa s pozvaním k Adolfovi Hitlerovi. Vzhľadom na danú situáciu sa úradujúca hlava HSĽS odobrala do Berlína. Hitler na stretnutí 13. marca 1939 Tisovi oznámil, že Česko-Slovensko bude likvidované a Slovensko musí konať „blitzschnell“: vyhlásiť nezávislosť pod ochranou Nemeckej ríše alebo bude ponechané svojmu osudu, t. j. s najväčšou pravdepodobnosťou rozparcelované medzi okolité štáty. Tiso pod tlakom udalostí a v snahe dodržať ústavnosť tak závažného rozhodnutia, nechal na druhý deň zvolať autonómny snem, ktorý rozhodol o vyhlásení Slovenského štátu.
14. marca 1939 sa Jozef Tiso stal premiérom jeho prvej vlády, v ktorej pôsobil až do jeho zvolenia za prezidenta 26. októbra 1939. V októbri bol počas trenčianskeho zjazdu HSĽS zároveň zvolený za predsedu strany. „Počas výkonu prezidentskej funkcie presadzoval umiernenú politiku, ktorá tvorila protiváhu predstáv radikálnych kruhov HSĽS v oblasti zachovania relatívnej nezávislosti voči Nemecku a v oblasti charakteru režimu prvej Slovenskej republiky. Významný prelom pre jeho vývoj znamenali salzburské rokovania v júli 1940, kedy Hitler donútil Tisa previesť zmeny vo vláde. Minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský bol z funkcií odvolaný a na jeho miesta boli dosadení Alexander Mach a Vojtech Tuka. Napriek ich pokusom o oslabenie prezidentových pozícií Tiso v konkurenčnom boji v konečnom dôsledku obstál. Je však pravdou, že na zachovaní jeho postavenia mali záujem samotní nacisti, ktorým neustále pnutie vo vládnom tábore vyhovovalo pre presadzovanie vlastných požiadaviek,“ zdôraznil historik.
Svoj vplyv na chod slovenskej politiky po Salzburgu radikáli využili, aby posunuli ďalej podľa nich pomalé a neefektívne riešenie židovskej otázky. Séria diskriminačných opatrení vyústila napokon do prijatia tzv. Židovského kódexu a následných deportácií značnej časti Židov do koncentračných táborov. „Tisove postoje k riešeniu židovskej otázky na Slovensku tvoria najneuralgickejšiu stránku jeho politickej činnosti, tak z pozície hlavy štátu, ako i katolíckeho kňaza. Voči deportáciám sa nielenže zachoval absolútne ľahostajne, ale transporty Židov dokonca označil za legitímne a v súlade s kresťanskou morálkou. Pravda, o reálnom osude, ktorý na Židov v okupovanom Poľsku čakal, nemal on, ako nik z členov vlády informácie, čo však jeho zodpovednosť nijako neznižuje,“ konštatoval Hruboň.
Na druhej strane, k Tisovým zásluhám celkom iste patrí podľa historika minimalizácia vojnového nasadenia slovenských vojakov na frontoch druhej svetovej vojny, ako aj ochrana slovenských národných záujmov – samozrejme, v rámci daných možností. Symbolickým spečatením bezvýchodiskovej politiky, vedenej ľudovou stranou pod Tisovým vedením, bol prezidentov postoj k Povstaniu roku 1944, ktoré rezolútne zavrhol a označil za „partizánsky puč“. Vypovedanie vojny západným demokratickým mocnostiam, účasť slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu a bezalternatívna orientácia na Nemecko podmienili ďalšiu existenciu slovenskej samostatnosti víťazstvom nacistickej ríše. Jozef Tiso – na rozdiel od väčšiny vodcov kolaborujúcich štátov – sa z nemeckého podmanenia nikdy nepokúsil vykľučkovať a nemal ani žiaden racionálny plán, ako samostatné Slovensko zachovať na mape povojnovej Európy, upozorňuje historik.
Na sklonku vojny Tiso opustil územie Slovenskej republiky a dočasne sa uchýlil do nemeckého exilu. V októbri 1945 bol však vydaný československým úradom a po vyše ročnej príprave procesu postavený pred bratislavský Národný súd. „Hoci Tiso nepochybne niesol zodpovednosť za politický vývoj na Slovensku v rokoch 1938 – 1945, proces mal jednoznačne politický charakter. Súčasne s potrestaním Jozefa Tisa išlo novým držiteľom moci aj o zúčtovanie s ideou slovenskej štátnosti, ktorej bol nositeľom. 15. apríla 1947 súd bývalému prezidentovi vymeral trest smrti,“ povedal Hruboň. Potom, čo prezident Edvard Beneš odmietol Tisa omilostiť, bol ráno 18. apríla 1947 popravený. Práve spôsob, akým Jozef Tiso ukončil svoju životnú púť, do veľkej miery podľa historika poznačil aj jeho obraz a hodnotenie v historiografii.
