Končil sa rok 2023 a novinárka a PR strategistka na voľnej nohe Barbora Sosková (rod. Dudinská) si povedala, že sa po rokoch vráti na červený koberec. To sa jej aj podarilo a začiatkom marca tohto roka opätovne sledovala a pokrývala dianie na Oscaroch priamo z Hollywoodu. Štyridsaťdvaročná Popradčanka totiž takmer 16 rokov žila v Kanade. V rozhovore priblížila svoju cestu do krajiny miliónov jazier, ale aj za hviezdami svetového plátna vrátane Al Pacina, Georga Clooneyho či Brada Pitta.
Barborka, kým iní novinári sa zväčša dostanú na udeľovanie Oscarov po tom, ako ich tam vedúci jednotlivých redakcií vyšlú, ty si sa tam vybrala na vlastnú päsť. To by si trúfal asi málokto..
Ja som sa len vrátila k tomu, čomu som sa v minulosti venovala. Pred dvadsiatimi rokmi som odišla do kanadského Toronta, kde som žila necelých šestnásť rokov.
Okrem iného som pracovala ako šoubiznisová a hollywodská redaktorka pre rôzne médiá vrátane amerických a kanadských časopisov tohto typu. Tým sa mi podarilo vytvoriť si kontakty, ktoré si udržiavam aj naďalej, a vďaka ktorým som sa do Hollywoodu pred rokmi dostala.
Oscar 2024: Najlepším filmom sa stal Oppenheimer, sošku získala aj Ukrajina a Cena prišiel nahý (foto)
Zúčastňovala som sa na rôznych podujatiach vrátane Oscarov, počas ktorých som mala možnosť stretnúť aj hollywoodské hviezdy, producentov, režisérov a ďalších novinárov. Keď sa mi ale narodila dcéra, vrátili sme sa na Slovensko.
Plán bol len na pol roka, no pre pandémiu koronavírusu a rodine sme tu nakoniec ostali. Prešli štyri roky a teraz, keď je po covide už opäť všetko voľnejšie a život sa vrátil do normálu, povedala som si, že by som sa k tejto mojej práci chcela vrátiť.
Bolo ťažké vôbec sa dostať tam, kde som bola a nesmierne ma to aj bavilo. Chýba mi ten svet, ľudia v ňom a všetko okolo toho. Nehovoriac o tom, že by som chcela byť aj vzorom pre svoju dcéru. Nech vie, že keď raz vyrastie, bude môcť robiť, čo len chce a o čom sníva, ak si za tým pôjde.
Poďme ale teraz späť k tvojej tohtoročnej ceste za hviezdami. Využila si teda skúsenosti a svoje kontakty a podarilo sa ti opäť dostať sa na udalosť roka vo filmovom priemysle?
Presne tak. Tento rok to ale bolo iné v tom, že som tam išla na pozvanie a sama za seba. Vďaka kontaktom sa mi podarilo vybaviť si vstupy na rôzne predoscarové podujatia a na panelové diskusie s tvorcami nominovaných filmov.
Oscarovú noc som strávila na párty v oscarovom múzeu s členmi Akadémie a múzea, novinármi a tvorcami filmov, ktorí sa nedostali na samotné udeľovanie do Dolby Theatre. Bol to prestížny večierok, kde sme okrem zábavy sledovali naživo udeľovanie cien a v róbach sme si zároveň mohli prezrieť celé múzeum s expozíciami venovanými svetovej kinematografii a celej histórii Oscarov.
Byť na červenom koberci, po ktorom chodia hviezdy, predtým, ako si sadnú do sály, som mala tú česť v minulosti. Je to tam ale pomerne stresujúce, lebo tam musíte byť niekoľko hodín pred začiatkom a keďže je tam naozaj veľa novinárov a zástupcov médií z celého sveta, musíte sa veľmi snažiť, aby sa pri vás niektorá z tých veľkých hviezd zastavila.
Niekedy je to o vašej šikovnosti, inokedy o ich časových možnostiach. Teraz som išla na vlastnú päsť a po tých rokoch práce v tomto svete som si to reálne aj užila a nasala poriadne celú atmosféru, keďže ma netlačili žiadne povinnosti.
Spomínala si panelové diskusie, konali sa aj za účasti samotných hercov?
Áno, z tých výraznejších to bol Willem Dafoe, v rámci filmu Poor Things, u nás prekladaný ako Chudiatko, ktorý vyhral sošku za najlepší make-up a hairstyling. Boli tam aj herci z filmu Society of the Snow a David Krumholtz z Oppenheimer. Mihol sa tam na chvíľu aj Cillian Murphy.
Počúvať, ako sa filmy natáčali, čím všetkým si museli herci a tvorcovia nominovaných filmov prejsť a dokonca mať možnosť pozrieť si zblízka masky a prostetiky použité vo filmoch ako Maestro s Bradley Cooperom, Poor Things s Emmou Stone či Oppenheimer, bolo pre mňa reálne obohacujúce.
Ty si ale nepokrývala len Oscary, za tie roky máš za sebou mnoho červených kobercov. Prezraď nám mená, s kým všetkým si sa už ako novinárka stretla?
Musím povedať, že ich bolo naozaj dosť. Niekedy sa mi tomu ani nechce veriť. Medzi tie najznámejšie mená, s ktorými som robila rozhovory, patria Brad Pitt, Julia Roberts, George Clooney, Sandra Bullock, Robert Redford, Angelina Jolie, Danzel Washington, Jennifer Aniston, Leonardo DiCaprio, Johnny Depp, Robert Downey Jr., Diane Kruger, Pierce Brosnan, Jane Fonda, Emily Blunt, Julianne Moore, Sarah Jessica Parker, Richard Gere, Halle Berry, Michael Douglas, Daniel Craig, Natalie Portman, Charlie Hunnam a Sigourney Weaver. Veľkou vzácnosťou pre mňa bolo, keď sa mi podarilo spraviť rozhovor s Al Pacinom.
To je rozsiahly zoznam. My týchto hercov a herečky zväčša máme šancu vidieť len na televíznych obrazovkách či filmových plátnach a bežný človek má pocit, že sú nedotknuteľní. Kto na teba ľudsky zapôsobil najviac?
Možno by si neverila, ale väčšina tých veľkých hviezd ako je napríklad Al Pacino, Johnny Depp či Lady Gaga. Boli veľmi milí, prístupní, ochotní a priateľskí.
Spomínam si dobre na tlačovku s Johnny Deppom, ktorý sa nás novinárov pred jej začiatkom opýtal, či nechceme kávu. S tým, že nie je fér, že ju má len on. Alebo keď sme s Halle Berry a Tomom Hanksom spievali Hughovi Grantovi k narodeninám. To sú momenty, ktoré nezažiješ len tak.
Na veľkých filmových festivaloch, ktoré som pokrývala, bolo nesmierne dôležité vedieť sa presadiť a ukázať sa ako profesionál v dobrom svetle. Prísť na tlačové konferencie a červené koberce pred premiérami pripravený so zaujímavými, a keď sa to hodí, aj milými a vtipnými otázkami.
Ja som do toho ešte vždy zakomponovala výrazné oblečenie, aby ma videli už zdiaľky. A ono to fakt ako kombinácia funguje. Zapamätajú si vás nielen hviezdy, ale najmä ich publicisti, čo je veľmi dôležité, pretože oni rozhodujú o tom, komu hviezda odpovie na otázky.
Z toho, čo hovoríš, predpokladám, že ty si sa teda uchytila…
Myslím, že áno. Slovenka, ktorá príde do Kanady a zrazu stojí zoči-voči celému Hollywoodu – to znie ako nereálny sen niekedy aj pre mňa. Nebolo to vôbec ľahké. Veľa som musela obetovať. Nakoniec, odišla som z domu ďaleko, bez konexií a známostí.
O to viac som sa nevzdávala, pracovala na sebe a nenechala sa nikým a ničím znechutiť a odradiť. A vďaka tej mojej „vyškerenej“ a neodbytnej povahe, si ma ľudia aj celkom pamätali. Vedeli, že chodím vždy pripravená. A to mi otváralo ďalšie a ďalšie dvere. Pamätám si na tlačovku k filmu Our Brand Is Crisis, na ktorej bol George Clooney a Sandra Bullock, ktorí sú najlepší kamaráti v reálnom živote.
Keďže všetky moje pripravené otázky ohľadom filmu padli predo mnou a panovala tam dobrá nálada, opýtala som sa ich, že ak by si mohli prehodiť navzájom svoje filmové role, o ktorých si myslia, že by jeden zahral lepšie ako druhý, ktoré by to boli.
Clooney bez zaváhania odpovedal, že, že by to bola Sandrina postava v Miss Congeniality, lebo má vraj krajšie nohy ako ona a lepšie vyzerá aj v plavkách. Táto otázka a odpoveď vtedy zarezonovala natoľko, že sa objavila na titulkách vo svetových médiách.
Musia mať novinári v Hollywoode okrem neodbytnosti aj ostré lakte?
Z mojej osobnej skúsenosti sa toto stáva skôr pri paparazzi a fotografoch na červených kobercoch. Prvý rok na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte som sa omylom dostala medzi fotografov, a to bolo náročné. Tam naozaj bolo treba mať ostré lakte.
Každý chcel mať fotku celebrity ako prvý, tak sa bili, pretláčali a kričali na ňu, nech sa na nich pozrie. Je totiž dôležité, by sa hviezda zahľadela priamo do objektívu, vtedy ide cena fotky hore. Priznám sa, tam mi vyšla aj slza, keďže som dosť nízka a v tom zápale práce som vyfasovala aj pár lakťoviek.
Keď som sa ďalší rok presunula medzi redaktorov a novinárov, tam to bolo úplne iné. Každý sme mali svoje priradené miesto na červenom koberci a čakali, kým na nás príde rad s otázkami. Častokrát sa stávalo, že pre nedostatok času nás zgrupovali do menších skupiniek a bolo na nás, ako sa medzi sebou dohodneme, čo a kto sa bude pýtať, aby sme z toho všetci vyťažili čo najviac a zároveň nemali to isté. Fungovalo to skvele.
A keďže na tých červených kobercoch trávite naozaj veľmi veľa času čakaním, veľa sme sa medzi sebou rozprávali a po rokoch sa z nás stali priatelia. Dodnes som s mnohými z nich v kontakte.
Nebolo to teda veľmi konkurenčné a tvrdé prostredie?
Rešpektovali sme sa, lebo každý potreboval nejaký výstup. Keď tam bol niekto, kto potreboval herca na kameru, nikto z nás sa netlačil dopredu a neskákali sme si do reči. Vedeli sme, že to pre neho znehodnotí jeho nahratý príspevok.
A keď boli momenty, že sme dostali ako skupinka štyroch novinárov možnosť opýtať sa len jednu otázku, tak sme sa navzájom dohodli, aká bude, aby pokryla v rámci odpovede toho čo najviac. Tam sa inak ako spolupracovať nedá.
Kto tento proces rozhovorov a otázok na červenom koberci koriguje?
Môže to vyzerať tak, že hviezdy si samé vyberajú, s kým sa budú rozprávať a pre ktoré médiá poskytnú rozhovor. Faktom ale je, že o tom rozhodujú ich agenti a publicisti. Majú presný menný zoznam a médium, ktoré zastupujete, a podľa toho navigujú svojho klienta či klientku ku komu pôjde robiť rozhovor.
V tomto sú tlačové konferencie lepšie, lebo tam vyberá moderátor. Preto je pri tejto práci nesmierne dôležité mať dobré otázky, byť zapamätateľný a vytvoriť si dobrý vzťah ako s publicistami, tak i s moderátormi tlačoviek a vôbec organizátormi podujatí.
Poďme ale ešte k tomu, ako sa vlastne začala tvoja životná etapa práve v Kanade…
Celé sa to udialo hneď po vysokej škole. Vyštudovala som marketingovú komunikáciu na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave. Po skončení školy nebolo jednoduché nájsť si prácu a vedela som, že domov pod Tatry sa vrátiť nechcem.
V poslednom ročníku mi môj tatko poslal ústrižok z novín s článkom, že Kanada ponúka vysťahovalecký program pre mladých vzdelaných ľudí, ktorí by tam chceli začať nový život. Úspešní uchádzači sa potom dostali do Kanady a mohli si v skrátenej lehote požiadať o kanadské občianstvo. A tak sa to celé začalo…
Aké boli začiatky? Muselo to byť asi ťažké.
Bolo. S jedným kufrom začínate nový život na druhom konci sveta, ktorý ani nehovorí vašim jazykom. Prácu v Kanade som si však začala hľadať ešte pred odletom, nechcela som nič nechať na náhodu.
Vybavila som si vopred pohovory v nejakých firmách a mala som to šťastie, že ma hneď prijali na miesto sekretárky do neziskovej organizácie, ktorá pomáhala medzinárodným startupom dostať sa na kanadský trh. Tam som pracovala celých pätnásť rokov a postupne sa vypracovala zo sekretárky až po viceprezidentku pre marketing a PR.
Čo bolo na tom celom ale najlepšie, a za čo som im vďačná je, že mi dávali priestor na to, čo ma zaujíma a baví. Vedeli, že je to móda, celebrity, písanie a svet filmu. Umožnili mi, aby som si počas pracovnej doby urobila školu, konkrétne na imidžové poradenstvo a tiež Human Resources kurzy na torontskej univerzite. Dávali mi priestor a voľnosť, aby som sa mohla venovať svojim koníčkom, pretože vedeli, že ak ma budú podporovať v tom, čo ma baví, vrátim im to dvojnásobne. A tak to aj bolo.
Nikdy som nič nenechala v práci nedokončené a neflákala sa. Stále som sa zdokonaľovala v angličtine a pracovala na svojich vedomostiach a schopnostiach. Chcela by som, aby sme tak začali zmýšľať aj u nás na Slovensku. Nesledovať tak čas strávený v práci a nezmyselne kontrolovať zamestnancov, pretože im nedôverujem.
Namiesto toho si už pri pohovoroch zvoliť toho najlepšieho kandidáta na danú pozíciu a následne mu dôverovať, že si svoju prácu urobí, ako má, lebo ho to baví, má to adekvátne zaplatené a hlavne, má vidinu kariérneho rastu a podpory u svojho zamestnávateľa. Mne to pomohlo zmeniť celú moju životnú a kariérnu trajektóriu. Ak by som totiž nemala takúto podporu v práci, asi na vlastnú päsť a bez peňazí by som sa tam ťažko prebila.
Už si to trošku načrtla, ale predsa len, akí sú teda podľa teba Kanaďania, respektíve ako vnímaš aj tamojší život v porovnaní s tým na Slovensku?
Kanaďania sú nesmierne srdeční, veľkorysí a obetaví ľudia. Prijali ma medzi seba okamžite a snažili sa byť nápomocní pri mojej aklimatizácii do inej krajiny, ktorá je veľmi multikultúrna a liberálna.
Život tam nie je ľahký, ani lacný a treba sa vedieť obracať, pretože na vaše miesto čakajú desiatky ďalších rovnako kvalifikovaných ľudí. Odmenou vám ale sú sociálne istoty, pohodový život a neskutočné možnosti kultúrneho, športového a sociálneho vyžitia. O krásnej prírode ani nerozprávam.
Čo sa týka Slovenska, dodnes si tu neviem zvyknúť na to množstvo nezmyslenej byrokracie, keď chcete niečo vybaviť, veľmi často objavujúci sa postoj „nedá sa, nemám, neviem, nebudem, neotravuj“ a to, že sa nevieme poučiť z minulosti a stále robíme tie isté chyby.
Nehovoriac o tom, že ľudia tu chodia omnoho viac zachmúrení, nezištne pomáhať tu nie je také bežné a vládne tu negatívna nálada. Našťastie sa snažím obklopovať ľuďmi, ktorí sú podobne nastavení ako ja a to pomáha.
V úvode si spomínala prácu pre americké a kanadské časopisy. Ako si sa vlastne tam dostala od neziskovej organizácie k novinárčine?
Popri práci v neziskovke som rozmýšľala nad tým, čo budem robiť so životom ďalej. Bola to fajn práca, ale nenapĺňala ma.
Rovnako ako imidžové poradenstvo, kde som sa snažila prostredníctvom zmeny šatníka či výzoru priniesť do života jednotlivca nový impulz, pocit spokojnosti, prípadne vhodnou zmenou garderóby podporiť postavenie v novom zamestnaní. Bolo to zaujímavé a zábavné, ale stále to nebolo ono. Potom prišiel fenomén módnych blogov, a tak som sa rozhodla jeden si založiť. Móda ma bavila od čias, keď som letá na vysokej škole trávila brigádnicky v Miláne.
Chcela som ukázať svetu, že mám oko pre detail, vyznám sa v trendoch a že túžim poradiť ostatným, ako inovatívne nosiť oblečenie. Mal to byť akýsi online magazín, zdroj toho najlepšieho zo sveta módy, štýlu ulice a módnej fotografie, ktorá tiež vtedy zažívala boom. Ani neviem ako, a ľudia sa začali na to pozerať ako na moje portfólio. Začali si ma všímať médiá u nás, na Slovensku. Napísali o mne článok.
A potom to už zrejme nabralo rýchlejší spád…
Áno, oslovili ma z jedného spravodajského portálu, či nechcem pre nich písať pravidelný stĺpček o móde. Popri tom som sa stále zdokonaľovala v angličtine. Začala som si posielať žiadosti o akreditáciu na týždne módy v Toronte a New Yorku, a postupne ma začali pozývať a registrovať. Ja som výstupy potom ponúkala magazínom a médiám u nás doma. Odtiaľ to viedlo na filmový festival v Toronte.
Trvalo mi niekoľko rokov, kým moju žiadosť o akreditáciu akceptovali. Možno si povedali „tá je taká otravná a neodbytná, dajme jej šancu“ (smiech|). No a potom to už išlo. Začala som chodiť aj na iné filmové festivaly, udeľovania hudobných cien, koncerty, filmové premiéry.
Na červených kobercoch som sa zoznámila s redaktorom amerického šoubiznisového týždenníka Us Weekly a keďže hľadali niekoho externého, ponúkol mi spoluprácu. A tak som sa dostala aj k tomu, že som mala jedinečnú možnosť byť medzi dvanástimi vybranými novinármi, ktorí pokrývali návštevu dánskeho kráľovského páru v Kanade a tiež britského princa Harryho, ktorý v Toronte v 2017 organizoval hry vojnových veteránov Invictus Games.
Zároveň to bolo prvýkrát, keď sa prevalil jeho vzťah s Meghan Markle. Ju som stretla už predtým popri nakrúcaní seriálu Kravaťáci, takže som čo-to o nej vedela. Vďaka tejto práci som si vytvorila blízke pracovné vzťahy s inými novinármi a ľuďmi z ich okolia a dodnes mám kopu informácií z prvej ruky, čo sa týka britskej kráľovskej rodiny.
Ktorý novinársky zážitok bol pre teba najsilnejší?
Určite to bola možnosť vyspovedať Al Pacina. A potom keď mal v Toronte premiéru film A Star is Born. Ako akreditovaná novinárka som mohla takmer celý deň stráviť s Bradley Cooperom a Lady Gagou. Na novinárskej predpremiére snímky nám dokonca nečakane a neplánovane zahrala na klavíri a zaspievala. Veľa nám vtedy prezradil aj Bradley o tom, aký mal stres, keď išiel spievať pieseň A Star is Born na hudobný festival v anglickom Glastonbury, kde návštevníci o ničom nevedeli a zrazu sa tam objavil on a Gaga. Nevedeli, ako budú návštevníci na nich reagovať a mali len jednu jedinú šancu natočiť to.
Po príchode na Slovensko si istý čas pracovala ako hovorkyňa Kežmarku, viedla si oddelenie kultúry a propagácie, a aktuálne pomáhaš ľuďom a firmám s PR, komunikáciou a budovaním ich osobnej značky. Naďalej si ale ostala verná šoubiznisu a tejto oblasti sa venuješ popri tom aj tu na Slovensku. Je práca so slovenskými hviezdami iná, ako s tými v Hollywoode?
Za tie roky som sa naučila, že v prvom rade je každý len obyčajný človek, a tak k tomu pristupujem. Či už z pozície hovorkyne mesta, vedúcej kultúry, PR a imidžovej poradkyne alebo šoubiznisovej novinárky.
Mám rešpekt ku každému zamestnaniu, každej práci a inak tomu nie je ani v prípade slávnych a známych osobností a ich spovedania. Ale áno, samozrejme, vždy ide o špeciálne momenty, keď sa mi podarí dostať sa blízko najmä k tým svetovým hviezdam. Pri niektorých momentoch sa aj mne roztriasli kolená. Ako pri tom Al Pacinovi. A bol úplne normálny. Pred nahrávaním so mnou riešil svoju nádchu a strapaté vlasy.
Pravdou je, že na začiatku, keď som sa vrátila na Slovensko, som bola sklamaná z toho, aké správanie voči novinárom a fanúšikom majú niektoré naše slovenské a české hviezdy oproti tým hollywoodskym.
Naozaj môžem potvrdiť za roky mojej práce, že čím väčšia hviezda, tým menšie maniere. Pokora je niekedy to, čo ľuďom chýba. A tiež pochopenie a rešpektovanie jeden druhého a ich práce. A keď už všetko zlyhá, ja mám takú skúsenosť, že úsmev a priateľský prístup dokážu zázraky.