Uzbekistan pripomína vďaka svojim historickým mestám ako Samarkand či Buchara rozprávku Tisíc a jednej noci, ktorá je pretkaná príbehmi o slávnej Hodvábnej ceste. Dôležitým kamienkom mozaiky je však aj hlavné mesto Taškent. Za svojimi pomyslenými múrmi skrýva nejedno tajomstvo a podmanivosť farebného Orientu dokreslenú impozantnými stavbami, trhoviskami či historickými klenotmi, akým je aj najstarší Korán na svete.
Podmanivosť trhoviska
Už od nepamäti boli trhoviská tlčúcim srdcom každého stredoázijského mesta, a tak ani uzbecký Taškent nemôže byť výnimkou. Taškent nemá starú patinu, akou sa obalil Samarkand, Buchara či Chiva na západe krajiny, ale zato dokáže upútať a zaujať práve svojimi príjemnými trhoviskami. Tým najkrajším, najväčším a najfarebnejším je trhovisko zvané Čorsu na prahu starého mesta.
Človek ľahko spozná, že je na mieste, pretože sa tu zvýšuje koncentrácia ľudí a vozíkov naplnených tovarom. Trhovisko Čorsu zakryla obrovitánska strecha a je rozdelené do niekoľkých častí. Európanovi môže chaos na prvý pohľad podlomiť nohy, ale napokon zistí, že všetko má svoj systém. Stredoázijský, ale stále systém. V prednej časti sa predáva zelenina, ovocie a okrúhly chlieb non, v budove cez ulicu majú koreniny, bylinky, ryžu, sušené plody alebo oriešky a na rohu výrobky z dreva, keramiku, čajníky, poháre a všetko, čo sa hodí do kuchyne. Pred bránami postávajú veksláci s vreckami plnými uzbeckých somov a neďaleko sa premávajú policajti v tmavozelených uniformách. Medzi nimi sa prepletajú mladí chlapci ťahajúci vozíky, ktoré rozvážajú sem a tam po trhovisku a zásobujú ho. Ženy odeté do dlhých kvietkovaných šiat sa zhovárajú pri zelenine a vyberajú si tie najkrajšie kúsky na večerný plov. Len muži sedia v čajcháne, popíjajú zelený čaj a vydychujú oblaky dymu, ktorý sa mieša s dymom stúpajúcim z grilu so šašlíkmi. Bazár Čorsu je skutočnou pastvou pre oči. Vráskavé babičky so šatkami prehodenými cez vlasy ticho sedia a čakajú, kým sa niekto pristaví, aby si od nich kúpil zeleninu. Všade naokolo to bzučí ako vo včeľom úle. Predávajú tu ženy aj muži, chlapci a dievčatá a človek tu odrazu vidí celú vzorku uzbeckej populácie. Mladé dievča predávajúce koreniny sa usmeje a medzi perami sa jej zaleskne niekoľko zlatých zubov. Nasype korenie, odváži ho a s hanblivým úsmevom ho podáva ďalej. Uzbekistan preslávili melóny a tie tu majú v niekoľkých typoch, farbách a veľkostiach. Ochotne ho rozkroja, dajú ochutnať s patričnou hrdosťou. Granátové jablká vystavené na drevenom stole sú obrovské – stačí ich rozrezať a valí sa z nich skvelá, rubínovočervená šťava. Naukladané vrecia s ryžou čakajú za pultom, kým sa minú tie vyložené a predavač si len ľahne ku kanvici s čajom a pozoruje okolie. Nikto sa nikam nenáhli. Takto to tu bolo stovky rokov a takto to tu bude aj dnes.
V starej medrese
Za bazárovými uličkami plnými šatstva, topánok a iných drobností sa na malom vŕšku vypína medresa zvaná Kukeldaš a o pár desiatok metrov vyššie stojí moderná Piatková mešita so striebornými kupolami. Na námestí posedáva niekoľko skupiniek mužov, diskutujú a dohadujú sa, no akonáhle vkročí noha za mohutnú drevenú bránu medresy, opantá ho ticho a pokoj miesta. V medresách sa po celej strednej Ázii a islamskom svete spočiatku učilo náboženstvo, čítal sa Korán a neskôr sa k tomu pridružili aj mnohé ďalšie disciplíny, no aj tak sa najčastejšie o medrese hovorí ako o „Koránovej škole“. Okolo nádvoria sú malé triedy a na druhom poschodí izby pre študentov. Medresa Kukeldaš je zaujímavá v tom, že tu stále prebieha výučba a je jedna z mála, ktorá prežila besnenie stalinského režimu zamerané voči islamu. Starší učiteľ prichádza a sám od seba začne ukazovať ako vyzerajú triedy, knihy, kde sa študenti učia a kde trávia čas v rámci voľna. Triedy sú skutočne malé, zmestí sa do nich nanajvýš desať ľudí a na tabuliach vidno, ako sa deti učia písať arabským písmom. Pred Piatkovou mešitou sedí predavač voňavých parfémov, no viac ako predávaniu sa venuje rozhovorom s okoloidúcimi. Nádvorie mešity je prázdne, len dvaja starší muži ležia v tieni na koberci a spokojne spia. Mnohí sem prichádzajú ukryť sa pred rozpáleným uzbeckým slnkom. Ani dnu niet nikoho a hoci je islam hlavným náboženstvom krajiny, neberú ho tu tak vážne ako v iných moslimských krajinách. Cesty križujú mikrobusy, taxíky, staré Lady, niektoré autá sú tak rozpadnuté, že každú chvíľku z nich musí niečo odpadnúť, no iné by sa zase nestratili ani keby boli zaparkované pred kasínom v Monte Carle. Hlavná cesta oddeľuje starý a nový Taškent, ktorý sa začal dvíhať do výšky. Za posledné roky tu vyrástli aj obchodné domy konkurujúce trhoviskám, ale tradícia tu našťastie stále pretrváva. Do fastfoodov či reštaurácii si prichádza posedieť najmä mládež, ktorá obdivuje západnú kultúru a hoci jej v Uzbekistane nie je veľa, tu sa jej kúsky nájdu.
Najstarší Korán sveta
Medzi najdôležitejšie časti celého Taškentu patrí náboženský komplex zvaný Chošt Imom, odkiaľ vyrastá niekoľko vysokých minaretov a tyrkysových kupol. V jeho tesnej blízkosti sa prepletá niekoľko starých uličiek lemovaných nízkymi dvojposchodovými domami. Presne takto vyzeralo Taškent pred 20.storočím a pred tým, ako ho takmer celý zničilo silné zemetrasenie z roku 1966. Domy sú murované, omietku majú zlepenú zo zmiešaniny blata, hliny a slamy a uličky prerezávajú úzke odvodňovacie kanáliky. Človek ani nemá pocit, že stále stojí v hlavnom meste – svet tu, v hlinených uličkách, je natoľko odlišný. Chošt Imom zaváňa monumentalitou svojich stavieb. Priestranné nádvorie zaplnilo len niekoľko ľudí a oproti sebe tu stoja krásne rozprávkové stavby. Najvýznamnejšou spomedzi všetkých je mešita Teljašajách. Aj ona je zrekonštruovaná ako všetky budovy naokolo, ale historickú hodnotu má neodškriepiteľnú. Práve tu kedysi stál najstarší Korán celého sveta, no dnes ho presunuli o budovu vedľa, do muzeálnej knižnice. Najstarší Korán sveta si pamätá tvár tretieho kalifu Uthmána ibn-Affána, pretože sa verí, že patril práve jemu. Ten vládol moslimskému svetu v polovici 7.storočia. Legenda hovorí o tom, že ho do Samarkandu vzal Timur Veľký so svojim vojskom, keď dobýjal miesta starovekej Babylónie. Odtiaľ putoval v 19.storočí do Petrohradu, aby sa následne v roku 1924 vrátil nazad do Uzbekistanu. Dodnes priťahuje pútnikov z celého sveta a je azda najcennejšou muzeálnou pamiatkou hlavného mesta. Je obrovský, chránený v sklenenej vitríne a po jednom k nemu pomaly pristupujú návštevníci, aby si ho mohli obzrieť. Nielen mešita Telješajách tvorí komplex Chošt Imom a oproti nej sa dvíha medresa Barak Chon. Je o niečo väčšia ako Kukeldaš, no tu už sa nevyučuje, ale predáva. Do pôvodných izieb sa nasťahovali obchodníci s tradíciami a dostať tu nádherné drevorezby, ktoré skrášľujú aj dvere medresy, stojany na Korán, knihy, staré mince či tubatejky, aké nosia miestni muži.
Námestia plné monumentov
Po ničivom zemetrasení z roku 1966 sa musel Taškent opäť postaviť na nohy. Najlepšie je to vidno na nových štvrtiach, medzi ktorými vyrástli monumentálne námestia. Dva-tri kilometre od bazára Čorsu sa objaví park a v ňom niekoľko monumentov, ktoré spoločne vytvárajú Námestie nezávislosti. Socha plačúcej matky sa stala symbolom vojnových nešťastí, pretože mnohí obyvatelia vtedajšieho Taškentu a Uzbeckej socialistickej republiky, ktorá bola členom Sovietskeho zväzu bojovali v 2.svetovej vojne. Podobné pomníky nájdeme aj v iných mestách, ale tento taškentský je najväčší. Mená padlých sú vpísané do kamenných tabuliek a pod smutnou tvárou matky sa objavujú čerstvé kvety a horiaci plameň. O pár krokov ďalej stojí pamätník zemetrasenia s veľkým glóbusom a kúsok od neho niekoľko fontán a tri strieborné bociany. Stredoázijské republiky milujú monumenty a hoci ich Taškent nemá toľko ako susedný turkménsky Ašchabad, aj tu bijú do očí. Srdcom Námestia nezávislosti je veľká vodná nádrž, do ktorej steká fontána, pretože vedľa nej stojí parlament a ďalšie vládne budovy. Predáva sa tu zmrzlina, mladí si sem chodia posedieť či dokonca sa ruka v ruke poprechádzať, no nájdeme tu aj celé rodiny, ktoré sme prišli spoločne stráviť čas. Cestou k námestiu Timura Veľkého sa spomedzi stromov vynorí zaujímavý palác Mikuláša Konstantinoviča, vnuka ruského cára Mikuláša I., ktorý tu v Taškente žil vo vyhnanstve. Cítiť z jeho stien závan cárskeho Ruska Romanovcov a mnohí by tu v centre mesta takúto pamiatku vôbec nečakali. Hlavná ulica spájajúca námestia je skutočnou tepnou s obchodmi, nákupnými centrami, klubmi, reštauráciami a neodmysliteľnými čajovňami. Na jej konci sa predvádza socha najznámejšieho uzbeckého hrdinu. Bol ním Timur Veľký a v časoch, kedy kráčal po zemi, nebolo na svete obávanejšieho muža. Jeho námestie ozdobili múzeom, no nechýba tu ani obrovský socialistický kolos v podobe hotela. Večer tu je krásne rušno a okolité fontány hrajú pestrými farbami. Vtedy sa ľudia stretávajú v čajchánach a pri čiernom a zelenom čaji presedia hodiny. Taškent má svoju dušu, len ju treba trošku dlhšie hľadať.
