Tajomný Nepál uložený pod vrcholkami najvyšších štítov sveta pripomína európskemu návštevníkovi rozprávku plnú chrámov, rituálov a krásnych ľudí, ktorú pretkáva neviditeľná niť chaosu a pohody. Nielen hory, jazerá či panenská príroda v Nepále priťahujú pozornosť. Na juhu krajiny sa ukrýva posvätné mesto Lumbini, v ktorom prišiel na svet samotný Budha.
Strastiplná cesta k posvätnému mestu
Do Lumbini, jedného z najvýznamnejších nepálskych miest, vedie z hlavného mesta Káthmandú strastiplná cesta. O pol piatej ráno, kedy ešte vonku panuje božský pokoj bez trúbenia áut a rikší, si človek dá ľahké raňajky, zapije ich presladeným čajom s mliekom a vyrazí, aby všetko pohodlne postíhal. Svetlo ešte celkom nezvíťazilo nad nočnou tmou a ulice hlavného mesta sú ponorené do prázdnoty. Popri ceste sedia skupinky ľudí, pričom niektoré z nich si rozložili ohne a zohrievajú si ruky po chladnej noci. Z diaľky vidno len ich tváre osvetlené oranžovo-žltým plameňom. Miestami pripomínajú apokalyptické výjavy. Trvá dlho, kým sa auto prepletie všemožnými ulicami Káthmandú a medzičasom sa mesto pomaličky ale isto zobúdza. V diaľke sa dvíhajú obrysy vysokých kopcov a celá scéna dostáva tajomný, až magický nádych rozprávky. Roztrasená cesta ozdobená výtlkmi stúpa do kopca a na prahu hôr sa objavujú prvé mestečká či dedinky, odkiaľ sa z ohnísk a pecí dvíhajú nad strechy biele kúdole dymu. Nepálci jazdia ako blázni, no aj napriek tomu vyzerajú, ako by mali všetko pod kontrolou. Popri ceste sa túlajú zvieratá, kravy, psy, sliepky, kozy či dokonca prasce. Autá v malých dedinkách, ktoré vyrástli popri ceste, zvíria prach, ktorý sa tu vznáša dlho po ich odchode. Mnohé domy sú rozostavané a nedokončené, ale nikomu to tu nevadí. Pokiaľ dom spĺňa funkciu slušného bývania, ľudia neriešia, ako ich príbytok vyzerá.
Nepálska krajina je prenikavo zelená. Stromy sa rozutekali do kopcov, pokryli ich a sem-tam sa na svahu objaví terasovité políčko. Hlavná cesta kopíruje rieku Trisuli vlniacu sa pod kopcami. Keď zaprší, premení sa na dravú riavu, ale teraz len pokojne, ticho tečie krajinou. Vzdialené brehy od seba oddeľujú drevené mosty visiace na lanách. Po jednom z nich kráča niekoľko postáv s taškami v rukách. Európanovi by sa na ňom pri pohľade nadol zatočila hlava, no tu po labilnom moste bezstarostne behajú aj malé deti. Na výber totiž nemajú. Mesto Narayangarh žije klasickým nepálskym ruchom. Trúbenie áut, trúbenie rikší, trúbenie mikrobusov a chaos v doprave s prepletajúcimi sa ľuďmi, bicyklami či zvieratami. Ulice sú široké a nemôžu na nich chýbať ani predavači. Za Narayangarhom stúpa cesta nad oblaky. Na krajinu padla taká hmla, že sa všetko nachvíľku stratí a až keď auto vystúpi na priesmyk, objavia sa farby a slnečné žiarenie. Neďaleko odtiaľto leží národný park Chitwan, kam chodia turisti na safari hľadať na chrbte slona vzácne, voľne žijúce nosorožce. Občasné smerové tabule, ukážu na odbočku k mestu Lumbini. Tam sa narodil aj Budha.
Všetky rikše vedú k jazeru
Cesta z Káthmandú do Lumbini trvá cez päť hodín, ale po ceste zažije človek toľko krásy, že neľutuje ani minútu. Lumbini je neveľké mesto a nebyť toho, že sa tu narodila jedna z najväčších postáv histórie, ktorá ovplyvnila ľudstvo, zostalo by len zaprášeným provinčným mestom. Posvätnosť miesta priťahuje pútnikov z celého budhistického sveta a pre budhistov je miesto, kde sa narodil Siddhárta Gautama („ten, ktorý došiel do cieľa“), stredobodom vesmíru. Areál naplnený kláštormi je taký rozsiahly, že trvá niekoľko minút, kým auto zaparkuje na malom parkovisku pred monumentálnym vstupom. Zvírený prach pritiahne niekoľko rikšov s bicyklami a už aj si vyhliadnu svoju korisť. Skúšajú, koľko je turista ochotný zaplatiť za ich služby a kým začínajú niekde pri niekoľkých stovkách, o minútu, dve spadnú s cenou aj o polovicu. Rikšovia sú rovnakí všade na svete, no keďže ide o ich jediný zdroj príjmu, turisti občas prižmúria oko a prihodia rupiu navyše. Tu v Lumbini sa oplatí voziť sa rikšou, pretože pamiatky sú v posvätnom areály roztiahnuté na obrovskej ploche a kráčaním medzi nimi by tu človek bez problémov strávil deň od východu po západ slnka. Koruny stromov popri ceste netradične šumia a vzápätí sa objaví asi tucet opíc. Žijú tu, skáču zo stromu na strom, alebo sa štverajú po kmeňoch. Posvätné jazierko pôsobí dojmom, akoby naň ľudia zabudli. Je opustené, naplnené vodou a hladinu zdobí niekoľko rastlín či lotosových kvetov. Až za ním stojí srdce budhizmu, teda najposvätnejší areál celého Lumbini. Každým ďalším krokom je človek bližšie a akosi sa ocitne vo víre posvätnosti celého miesta. Kto chce tieto miesta navštíviť, musí sa vyzuť a areálom kráčať bosý.
Tam sa narodil Budha
Posvätný hájik, kde prišiel na svet chlapec, ktorého svet neskôr spoznal pod menom Budha, označuje chrámová stavba a vysoký hrubý stĺp. O tom, kedy sa presne narodil, sa vedú spory, ale pravdepodobne mal uzrieť svetlo sveta po prvý krát v roku 543 pred Kristom. Ašókov stĺp vyrastajúci zo zeme na prvý pohľad pripomína komín, avšak v skutočnosti oči spočinú na najstaršej pamiatke celého Nepálu. Nápis na stĺpe spomína legendárneho kráľa Ašóku, ktorý sa v Lumbini zastavil ešte v roku 249 pred Kristom a je najdôveryhodnejším dôkazom toho, že sa tu Budha skutočne narodil. Niekoľko mníchov odetých do žltých šafranových rúch sedí na zemi a modlí sa. V tichosti odriekajú modlitby so zopnutými rukami a hľadia do diaľky, kde rastie posvätný strom. Košatý strom rastúci do výšky sa odráža na vodnej hladine. Zbiehajú sa k nemu farebné modlitebné vlajky snáď zo všetkých smerov. Jemný vietor s nimi trepoce sem a tam, čím sa znenazdajky odriekajú stále dookola budhistické mantry znejúce do himalájskych štítov cez barmské pagody až po thajské trhoviská. Budhisti k jeho mohutnému kmeňu prichádzajú s pokorou a prinášajú sem obetné dary. Niekedy sú to vonné tyčinky, inokedy natrhané lístky kvetov pospájaných do vencov či dokonca čerstvé nakrájané ovocie. Tu pod stromom porodila Májádeví svojho syna. Starší mních sedí na zemi v tesnej blízkosti stromu. Okrem typického rúcha si na seba dal aj hrubú čiapku a prehodil cez plecia hrubú deku. Číta knihu a kolíše sa v pravidelných intervaloch, zatiaľ čo okolo neho kráčajú pútnici, zopnú ruku, jemne sa poklonia a ponoria sa do vlastného ticha, ktoré venujú Budhovi.
Zvuky tibetského kláštora
Na hladine posvätného jazierka sa nezrkadlí len strom, ale aj výnimočný chrám. Jeho exteriér dýcha novotou, pretože ho pred niekoľkými rokmi rekonštruovali. Skutočné poklady sa však ukrývajú vnútri. Pred chrámom stoja ruiny stavieb, starobylé tehlové múriky, avšak bez fantázie si človek veľmi ťažko poskladá mozaiku toho, ako kedysi vyzerali. Vrchol chrámu zdobí maličká stúpa, odkiaľ hľadia do diaľky a všetkých svetových strán Budhove oči. Chrám Májádeví Mangir, pomenovaný podľa Budhovej matky, je ústredným bodom celého posvätného areálu. Areál bol takmer šesť stoviek rokov stratený, no bádatelia a dobrodruhovia sa ho neustále pokúšali hľadať. Až v roku 1896 sa podarilo správne identifikovať Lumbini a posvätný háj za miesto narodenia Budhu. Išlo o taký veľký objav, že sa dokonca vo svete objavili správy o prelomení jedného z posledných orientálnych tajomstiev. Vnútrom chrámu kráča niekoľko ľudí hľadiacich na beztvaré ruiny. V kúte nechávajú mince, kúsky zlatých fólii a modlia sa. Až sem, k chrámu Májádeví, prichádza hlas tlmeného trúbenia. Ideme jeho smerom a za stromami a kríkmi sa objaví chrám Dharma Swami Maharaja Buddha Vihar v krásnej, upravenej záhrade. Dnes je moderným tibetským kláštorom. Steny chrámu zdobia maľby a je natretý viacerými farbami, čím vytvára akúsi pestrú paletu. Prechodom brány človek nespraví len niekoľko krokov, ale prejde do iného sveta. Ocitne sa na miestach o ktorých sníval, pričom nevedel, či sú naozaj skutočné. Na zemi sedí niekoľko mníchov, dnu sa dostáva len niekoľko zväzkov svetla, a tak sú postavy zahalené v šere. Priestorom sa ozýva hrubý hlas obrovskej trúbky položenej na zemi, akú majú mnísi aj v Himalájach. Keď utíchne jej mohutné trúbenie, ozvú sa rytmické modlitby a na všetko sa pozerajú zo stien fresky s Budhovou podobizňou. Neskutočne skutočné miesto.
