Hlavné mestom pomerne neznámej, no blízkej Litvy má lichotivú prezývku „pobaltský Jeruzalem“. Vilnius je plný sakrálnej architektúry, ale ponúka aj stredoveký hrad, autonómnu republiku Užupis a prechádzky príjemným mestom s výbornou kuchyňou.
Katedrála pod hradom
Je pozoruhodné, ako sa niekedy ženieme cez pol sveta za exotikou či neznámymi krajinami, a pritom leží neďaleko od nás oblasť, o ktorej sa veľmi nehovorí. Spomedzi pobaltského trojlístka je najmenej známou krajinou Litva so svojím hlavným mestom Vilniusom. Nikto nevie, čo od neho môže čakať, a preto je prvý nádych mesta skutočným prekvapením. V dobrom zmysle slova, pretože človek si odrazu uvedomí, aké poklady mal na dosah. Vilnius sa rozlieva údolím, kde sa stretávajú rieky Užupis, Neris a Vilnia, no tiahne sa i po okolitých pahorkoch, ktoré dnes zdobia vysoké kostolné veže, zvonice a kupoly. Staroveká história sa tomuto miestu vyhla, no stredovek sa tu zakorenil tak silno, že aj dnes sa ho návštevník môže nabažiť. Najmonumentálnejším priestorom celého Vilniusu je námestie, odkiaľ sa dvíha snehobiela Katedrála s vysokou vežou. Jej vnútro je prázdne, bez prekrásnej výzdoby, akou sa môžu popýšiť barokové kostoly, no všetko si to vynahradí fasádou pripomínajúcou rímsky chrám. Moderná stavba pochádza z druhej polovice 18.storočia, no dnu v krypte je pochovaných niekoľko významných postáv 15. a 16.storočia, ktoré na tomto mieste tvorili dejiny. Medzi nimi nesmie chýbať Vytautas, Žigmund Keštutaitis, svätý Kazimír či Alexander Jagellonský. Ku katedrále neodmysliteľne patrí aj zašpicatená zvonica patriaca k symbolom celého mesta. Katedrálne námestie ukrýva ešte jedno tajomstvo, ktoré sa dá veľmi ľahko prehliadnuť. Kto sa pozerá pod nohy, narazí na kúsok dlažby granitovej farby s nápisom Stebulas. Slovo predstavuje v litovčine šťastie a podľa miestnej povery ho nájde ten, kto príde k hviezde medzi nápisom a otočí sa na nej okolo vlastnej osi. Niekedy stačí ku šťastiu skutočne málo. Cestička za katedrálou stúpa hore na vysoký pahorok ozdobený hradnou vežou. Tu vznikala história mesta, ktorému vládol slávny Gediminas, no do dnes tu zostal len zvyšok opevnenia s vežou. Nie kvôli nej sem zaľúbenci, rodiny, študenti či turisti merajú cestu, ale pre panorámu celého starého aj moderného mesta. Staré mesto je posiate zvonicami kostolov a katedrál. Aj vďaka nim, no aj pre kedysi pulzujúcu židovskú štvrť sa Vilnius prezýval „Jeruzalem Pobaltia“ či „Jeruzalem severu“. Tu z pahorku vidno na druhej strane rieky aj modernú tvár hlavného mesta s novými výškovými budovami obklopenými zeleňou. Naproti leží neveľká Hora troch krížov. Tie tu stáli už takmer pred sto rokmi, no Sovieti ich strhli a až v roku 1989 ich mohli vztýčiť nanovo.
Od študentov k prezidentke
Len pár krokov od Katedrálneho námestia sa odrazu objavia prvé ulice starého mesta. Nevedie do neho žiadna brána, no aj tak človek hneď ucíti, akoby ňou prešiel a ocitol sa medzi nádhernými kulisami. Hlavná tepna mesta sa rozbieha do diaľky a nie je vôbec vidno, kde skončí. Staré fasády ozdobené rímsami, okenicami či kamennými balkónmi lemujú ulice a pod nimi je živo ako na trhovisku. Vilnius je plný kostolov a takmer vždy, keď sa návštevník rozhliadne okolo seba, aspoň jeden kríž či vežu niekde uvidí. To, že je staré mesto krásne kompaktné, dokazujú aj bočné uličky. Hociktorou sa stačí vybrať a po chvíľke sa objaví malé či väčšie námestie. Jedno z nich patrí slávnej Vilniuskej univerzite zo 16.storočia. Dodnes patrí k špičke v Pobaltí a navštevuje ju cca 23 000 študentov. K univerzite prilieha aj knižnica, ktorá vo svojom interiéri pôsobí ako staré britské múzea. Napokon, nesmie tu chýbať ani kostol, a tak veže univerzity často splývajú so zvonicou Kostola svätého Jána. Litva je v tomto krajinou paradoxov, pretože sa považuje za poslednú pohanskú krajinu celej Európy. Kresťanstvo tu prijali až v roku 1387, teda po viac než tisícke rokov, odkedy začal platiť Konštantínov Milánsky edikt. Bola poslednou krajinou, kde sa kresťanská viera v Európe zakorenila, no dnes tomu nič nenasvedčuje. Práve naopak, z ulíc a svätostánkov má každý pocit, akoby tu bolo odjakživa. Neďaleko univerzity stojí prezidentský palác, ktorý obýva prezidentka Dalia Grybauskaité ako jediná žena na tak vysokom poste v celom Pobaltí. Palác v sebe nesie prvky neoklasicizmu a len opravená moderná strecha ho vytrhne z područia histórie a prenesie do súčasnosti. Vo vetre sa pred vstupom trepoce litovská zeleno-červeno-žltá trikolóra, ale aj červená prezidentská zástava s jazdcom na konci, akú Litovčania používali ešte v slávnej bitke pri Grünwalde v roku 1410. Hŕstka turistov stojí na konci námestia a počúvajú o paláci od svojej sprievodkyne, no inak tu niet ani nohy.
Chuť Litvy
Hlavná ulica po niekoľkých stovkách metrov odrazu vyústi do Radničného námestia s radnicou pripomínajúcou staroveký chrám. Celé staré mesto Vilnius je zapísané v zozname svetového dedičstva a hovorí sa, že spoločne s estónskym Tallinnom patria k najkrajšie zachovaným stredovekým mestám na severe Európy. Cítiť, ako sa tu za stáročia namiešala gotika, barok, renesancia a novšie budovy zatienil neoklasicistický štýl. Dokonalá príručka architektúry. Na ulici sa cez leto objavia stánky s tradičnými suvenírmi, no nielen s nimi. Dá sa tu objaviť aj krásny pobaltský jantár. Nie nadarmo tu začínala známa Jantárová cesta smerujúca na juh do talianskeho prístavu Aquileia. Tradícia jantáru je dodnes v Litve veľmi silná a v meste Palanga na brehu Baltského mora by sme dokonca našli jantárové múzeum. Z jantáru sa tu predávajú šperky, ale aj iné ozdoby a mnohí si malý kúsok odnášajú na pamiatku domov. Za radnicou sa medzi domami objaví mohutný barokový kostol svätého Kazimíra. Je najstarším barokovým kostolom celého mesta a dodnes patrí k najdôležitejším. Kúsok odtiaľto sa z pootvorených dverí vinie na ulicu podmanivá vôňa jedla. Litovská kuchyňa patrí k pobaltskej špičke, no u nás sú jej tajomstvá stále neznáme. Stačí si sadnúť do tradičného podniku a na stole vám pristanú zemiakové knedličky zvané cepelinai, bliny plnené syrom či čerstvými hríbmi a skvelé pivo Švyturis. Je ľahké podľahnúť špecialitám, no studený boršč Saltibarščai nie je rozhodne pre každého. Koniec mesta patrí Bráne úsvitu, do ktorej dokázali zakomponovať Kostol Panny Márie. Pri pohľade zo starého mesta pôsobí ako kaplnka, no kto vyjde popod bránu von do mesta nového a otočí sa späť, ten uvidí len bránu. Zaujímavo to architekti vymysleli. Hore v kaplnke sa ukrýva vzácna ikona Panny Márie. Niekedy je okno k nej otvorené tak, aby ju mohli ľudia z ulice obdivovať. Vo svätostánku sa koná omša, rozvoniava kadidlo a ženy v šatkách prehodených cez vlasy sa modlia pri ikonostáse. Ikona vďaka tejto atmosfére dostáva mystický nádych. Podvečer už netreba naháňať pamiatky, len sa nechať unášať tichým volaním starých uličiek. Natrafíte na množstvo zaujímavých vecí a kto sa bude pozorne dívať, ten sa môže ocitnúť aj pod domom v ktorom žil slávny poľský spisovateľ Adam Mickiewicz.
V republike plnej umelcov
Za najkrajšou stavbou celého mesta, ktorou je podľa domácich Kostol sv. Anny, musíme opustiť ulice starého centra a vydať sa k brehom riečky Užupis. Telo poskladané z tehál si pamätá aj 16.storočie a v celom Pobaltí by sme nenašli krajšiu gotickú stavbu. Očarený ňou zostal aj Napoleon Bonaparte, ktorý Litvou prechádzal a pri pohľade na Kostol sv.Anny si povzdychol, že by si ho najradšej ukryl do dlaní a preniesol do Paríža. Neďaleko kostola sv. Anny a Katedrály Theotokos sa ticho vlní riečka Užupis. Oddeľuje Vilnius od umeleckej štvrte, ktorá v rámci recesie vyhlásila 1. apríla 1997 nezávislosť. Na vstup do nej vám netreba pas ani občiansky preukaz, len úsmev a dobrú náladu. Zo širokého aj blízkeho okolia sa sem zbiehajú umelci, muzikanti, spisovatelia, básnici či voľnomyšlienkari. Podľa užupijskej ústavy má každý človek právo byť smutný, byť šťastný či nešťastný a dokonca sa myslelo aj na psy a každý z nich má jednoducho právo byť psom. Kedysi tu sídlila židovská štvrť, no po nešťastných udalostiach druhej svetovej vojny tu takmer žiadny nezostal a do oblasti sa začali sťahovať bezdomovci a prostitútky a kto nemusel, ten sem nevkročil. Po rokoch sa karta obrátila a štvrť objavili umelci. Dnes sa hovorí, že zo siedmych tisícoch obyvateľov je minimálne tisícka z umeleckej brandže. Ľudia a turisti sem neprichádzajú za pamiatkami, ale za atmosférou. Niektorí prirovnávajú štvrť k parížskemu Montremartru, iný zase ku kodanskej Christianii, no Užupis leží niekde v strede a akoby mal v sebe kúsok z každej zo slávnych štvrtí. Symbolom celého Užupisu sa stal anjel stojaci na vysokom stĺpe. Kedysi tu stála socha vajca, ale napokon sa rozhodlo, že anjel bude reprezentovať lepšie. Oplatí sa sem zavítať najmä večer. Vtedy sa otvoria galérie, podniky, krčmy, bary, malé rodinné reštaurácie a celá štvrť ožije. Prednášky, workshopy, koncerty, či recitály sú tu na dennom poriadku a kto má v sebe čo i len maličký kúsok umeleckej duše, pre toho bude návšteva Užupisu veľmi príjemným spestrením.
