V Tokiu veľa zo starého Japonska nenájdete. Na to sa treba vypraviť do historického mesta Kyoto, kde z pamiatok dýchajú veľkolepé časy cisárov. A ak budete mať šťastie, ešte aj dnes tam môžete na uliciach zahliadnuť gejše.
Z Tokia do Kyota sme išli rýchlovlakom. V Japonsku majú tri typy rýchlovlakov, najrýchlejší je tzv. nozomi. Cestu, ktorá trvá autobusom sedem až osem hodí, sme ním absolvovali len za dve hodiny. V Kyote je neuveriteľných 1600 budhistických chrámov a 400 šintoistických svätýň. V minulosti bolo mesto sídlom cisárov. Tieto časy pripomína Cisársky palác, ktorého súčasťou sú nádherné záhrady. Do sveta samurajov a vojenských vládcov – šogúnov sa možno ponoriť v hrade Nidžó. V okolí hradu predávajú špecializované obchody samurajské meče. Pri pohľade na ceny ale nejednému kúpychtivému turistovi spadne sánka – stoja totiž niekoľko stoviek eur. Turistami najvyhľadávanejšia časť Kyota je Gion. Je to štvrť gejší a červených lampičiek, ale aj reštaurácii a útulných čajovní, kde vám predvedú japonský čajový rituál. Atmosféru Gionu dodávajú pôvodné drevené domy. Keď máte šťastie, podarí sa vám zahliadnuť aj pravú gejšu. Gejša je profesionálna spoločníčka, ktorá baví svojimi znalosťami tradičného umenia a spoločenskej konverzácie solventných mužov. Toto povolanie, ktoré sa zrodilo v 17. storočí a bolo v spoločnosti cenené, dnes zatieňujú aktivity tzv. onsen gejší, ktoré ho redukujú na sexuálne služby. Špecialitou Kyota sú tzv. maiko, čo sú mladé ženy, ktoré sa za gejšu ešte len učia. Od gejší sa dajú odlíšiť úpravou vlasov a kimona. Z obrovského množstva chrámov určite stojí za návštevu Kijomizudera s výhľadom na mesto či Zlatý pavilón, ktorý je celý obložený zlatom (u nás by ho už asi dávno rozobrali istí spoluobčania).
Dáte si rybu, z ktorej môžete zomrieť?
Japonská kuchyňa je úplne iná ako všetky ostatné kuchyne sveta. Nájdete v nej surové ryby, živú chobotnicu, zelenú zmrzlinu s príchuťou zeleného čaju alebo tiež zvláštnu rybu, z ktorej môžete zomrieť. Drvivá väčšina japonských jedál je pre nás neidentifikovateľná. Na prvý pohľad sa mnohokrát nedá povedať, či ide o zeleninu, rybu alebo sladkosť, pretože už základné suroviny sú iné ako u nás. Zeleninu a ovocie, ktoré sa predávajú v našich obchodoch, tu takmer nenájdete. Namiesto toho však obrovské množstvo druhov, o ktorých ste predtým ani nechyrovali. Zaujímavosťou je, že jedlá vystavené vo výkladoch sú z umelej hmoty. Vyzerajú na nerozoznanie od pravých. Ryby a morské plody hrajú v jedálnom lístku obrovskú rolu, Japonci konzumujú až 3000 druhov rýb. Najradšej ich majú surové – či už vo forme známeho suši alebo ako sašimi, čo sú plátky surovej ryby servírované bez ryže. Veľkou špecialitou je „fugu“, čo je ryba pre tých, ktorí majú radi adrenalín. Údajne má lahodnú chuť, no ak ju kuchár zle pripraví, jej konzumácia sa končí smrťou. Pečeň a vaječníky tejto ryby (štvorzubec škvrnitý) totiž obsahujú smrteľné toxíny. Japonskou špecialitou je aj živá chobotnica. V pravom slova zmysle vlastne živá nie je, pretože po tom, čo si ju objednáte, ju kuchár nožom naseká, no keď vám ju prinesú na tanieri, chápadlá sa ešte snažia zutekať z taniera. V Kyote sú veľmi vychytené parené buchty plnené prapodivnými náplňami, ktoré sa predávajú na ulici ako fast food. Na prvý pohľad „lákala“ napríklad veľká buchta zelenej farby, z ktorej po zahryznutí vytekalo niečo tekuté a hnedé. Zaujímavé sú aj drobnosti na zahryznutie – kým u nás si dáme čipsy alebo slané tyčinky, Japonci s obľubou vyjedajú napríklad ryžové sušienky s morskou riasou, rybie koláčiky, sušené sardinky alebo chuťovky zo sójových bôbov.
Hobitín verzus luxusné záchody
Typické ubytovanie pre Kyoto je ryokan, čo je hotel v tradičnom japonskom štýle. Prvé prekvapenie turistov čaká už pri vstupe do izby – nie je tu posteľ ani stoličky. Spí sa na matracoch, ktoré si treba najprv rozložiť a namiesto stoličiek sú pri prízemnom stolíku rohože či malé vankúšiky. Pri vstupe do ryokanu sa treba vyzuť a väčšinou vám hneď ponúknu hotelové papuče. Na záchode vás potom čakajú ďalšie špeciálne „záchodové“ papuče. Pripraviť sa treba aj na to, že v Japonsku sú izby v hoteloch veľmi malé (samozrejme, v drahších hoteloch to platiť nemusí). Posteľ pre dve osoby je asi ako väčšia posteľ pre jedného. Pripadali sme si ako hobiti v hobitíne z Pána prsteňov. Odškodným za veľkosť izby sú ale záchody. Ovládačom si viete zdvihnúť veko aj dosku, nastaviť intenzitu vyhrievania dosky alebo zapnúť melódiu či zvuk splachovania, ak nechcete kaziť romantiku s partnerom zvukmi zo záchoda. Nechýba ani sprška, ktorá sa vďaka zabudovanému senzoru vždy presne trafí do cieľa.
Japonská etiketa
Japonci sú asi najslušnejší národ na svete. Na pozdrav aj na znak vďaky sa klaňajú a zo všetkých strán neustále počuť arigató gozaimas, čo znamená „ďakujem veľmi pekne“. Na klaňanie sme si tak rýchlo zvykli, že sme sa potom mimovoľne ukláňali aj na letisku v Európe. Japonci veľmi dbajú na slušné a vždy čisté oblečenie. Ešte aj bezdomovci, ktorých tu veľa nie je, mali na sebe lakovky a niektorí dokonca oblek. Čo je slušné a čo neslušné, platí v Japonsku v niektorých veciach presne naopak ako u nás. Sprepitné sa v krajine vychádzajúceho slnka nedáva, niektorí hrdí Japonci to môžu sa dokonca chápať ako urážku. Neslušné je napríklad jesť za pochodu alebo fúkať si nos. Naproti tomu, pre nás dosť nechutné poťahovanie je tu úplne v poriadku. Zvyknúť si treba aj na to, že Japonci pri jedení svojich obľúbených rezancov nahlas srkajú. Japonsko je absolútne neprekonateľné v čistote, ako aj v slušnosti a pokore ľudí. Na rany, ktoré im pravidelne uštedruje príroda, sú zvyknutí. Zemetrasenia sú tu tak povediac na dennom poriadku. Aj ja som ho tu zažila, dokonca dvakrát. Aj keď len také malé.
