Ak sa chce človek presvedčiť o tom, čo dokáže ropa, nech zamieri do Spojených Arabských Emirátov. Najčastejšie sa v tejto súvislosti skloňuje Dubaj, avšak Abú Zabí ležiaci v jeho tieni tiež patrí k obrovským prekvapeniam. Človek zistí, ako žili ľudia pred tým, než objavili čierne zlato, prejde sa jednou z najkrajších mešít sveta a napokon sa ocitne uprostred mrakodrapov v modernom centre.
Dva svety zmenené ropou
Abú Zabí sa ako hlavné mesto Emirátov a druhé najväčšie mesto v krajine už asi nikdy nezbaví svojho porovnávania s Dubajom. Obe mestá však majú toho toľko spoločného, až by sme si mohli myslieť, že ide o jedno a to isté. S takmer tromi miliónmi obyvateľov je Abú Zabí moderným mestom tretieho tisícročia, ale stačí obrátiť niekoľko stránok v histórii a všetko bolo kedysi inak. Panoráma zaplnená mrakodrapmi a výškovými budovami prezradí, že je centrum na dosah ruky. Zárezy Perzského zálivu sa dostávajú až priamo pod budovy a vytvárajú okolo seba nádhernú promenádu. Tu na brehu sa rozkladá zaujímavé miesto, aké by sme našli aj v ďalších emirátskych mestách. Predstavuje tradičné múzeum zabudnutého života a návštevník sa v ňom dozvie, ako by mohli vyzerať Emiráty bez ropy. Neskutočné rozdiely.
Kráčam areálom a naokolo stoja jednoduché, palmové chatrče nazývané barasti, v ktorých žili ľudia ešte v minulom storočí. Len obyčajný dom, takmer prázdny interiér a každý z nich je obklopený záhradou či stromami, na ktorých dozrievali banány, kokosové orechy a iné ovocie. Dedinkou prechádzali zavlažovacie kanály a vodu získavali zo studní. Areálom sa prechádza aj miestna rodina. Muž v bielej dišdaši, žena zahalená v tmavočiernej abáji a dvaja malí chlapci oblečení po vzore otca. Tejto generácii sa asi ťažko vysvetlí, že takto kedysi a nebolo to až tak veľmi dávno, žili ich starí otcovia. Ten kontrast ležiaci cez záliv plný najmodernejších budov je neopísateľný. Najmä ak si predstavíme, že medzi zálivom je rozdiel ani nie sto rokov. Ropa, „čierne zlato“, ako ju tu prezývajú, má neskutočnú silu.
Panoráma zálivu a luxusný bonbónik
K vyhliadke Marina prichádzajú ľudia od rána do večera, aby sa pokochali pohľadom na stále sa meniacu tvár Abú Zabí. Sem tam sa objaví turista, sem tam miestna rodina, alebo arabská rodina z inej krajiny Perzského zálivu, inokedy zase bangladéšski či pakistanskí robotníci pracujúci od svitu do mrku na stavbách. Nad zálivom sa trepoce obrovská emirátska vlajka, no oči aj tak chcú skákať z budovy na budovu. Ich vrcholky sa snažia prekonať susedov a medzi domami vyniká najmä „golfová loptička“ jedného z mobilných operátorov. Stala sa natoľko známou, že ju považujú za jeden zo symbolov mesta.
Tým ďalším je nepochybne Hotel Emirates Palace stojací neďaleko odtiaľto. Peši tu ľudia kráčajú minimálne a tak sa veziem k hotelu mikrobusom. Možno ani nie sú tak leniví, ale „spaľujúce slnko dokáže znechutiť po čase aj najväčšieho milovníka tepla a potom nafta či benzín sú „lacnejšie ako voda“, tak načo by sme chodili peši?“ hovorí mladík, ktorý však neprezradil či je domáci alebo nie. Emirates Palace pôsobí na prvý pohľad vďaka svojej monumentalite a kupolám ako honosný palác niektorého zo šejkov. „Niektoré jeho časti ani nie sú sprístupnené bežným smrteľníkom,“ hovorí mi šofér a ukazuje na hotel. Tri celé roky ho malo stavať 20 000 ľudí a dnes zaberá aj s okolím plochu 850-tisíc metrov štvorcových. Spoza plotu so šoférom sledujeme tú krásu. Samotné vstupné brány sú ako umelecké diela a za perfektne upraveným parkom sa dvíha hotel. Kto niečo znamená vo svete, tak ten pri návšteve Abu Zabí prespí v tomto hoteli. Izby sa tu pohybujú od tých lacnejších v rádovo stovkách dolárov až po najluxusnejší apartmán, kde účet za jednu noc preskočí cez 10-tisíc dolárov. Maličkosť? Pre mnohých členov rozrastenej vládnucej rodiny, zdá sa áno.
V tieni veľkomesta
Po tom ako sa človek nabažil panorámy Abú Zabí z diaľky, túži sa ocitnúť v tieni vysokých stavieb. Všetko narástlo do výšky a ľudia sú zrazu len ako menšie bodky utopené v sklobetónovej architektúre. Centrum Abú Zabí nie je o pamiatkach, pretože ich je tu žalostne málo. Aj tak dokáže zaujať, pretože málo miest sveta má podobnú atmosféru. Aby sme mestu nekrivdili, tak medzi modernou zástavbou leží biela pevnosť Qasr al-Husn, odkiaľ kedysi vládnuca rodina Al-Nahyan vládla emirátu. Dnes sa pevnosť považuje za najstaršiu budovu mesta, hoci jej prvopočiatky môžeme vystopovať len do roku 1761. Takmer tri storočia bola sídelným miestom, avšak v 70.rokoch 20.storočia, kedy už ropa tiekla prúdom, sa rodina rozhodla presťahovať do palácov postavených z petrodolárov. Dnešný panovník, šejk Chalífa bin Zajíd, najstarší syn nesmierne obľúbeného šejka Zajída, sa umiestňuje na prvej priečke v popularite, „pretože investuje obrovské peniaze do rozvoja nielen emirátu, ale aj celého mesta,“ hovorí šofér Ziád. Aj on má jeho portrét zavesený na spätnom zrkadle. „Vieš si to predstaviť? Pred 50 rokmi tu nič z toho nebolo,“ ukazuje na mesto.
Medzi domami vykukne mešita Chalífa, kde v tieni stĺpov sedí niekoľko mužov čakajúcich na modlitbu alebo aj takých, ktorí sa len prišli ukryť pred slnkom. Moderné mestá ako Abú Zabí majú jednu spoločnú črtu a tou sú žeriavy. Ich panoráma je nimi doslova zahltená. Neustále sa stavia, budovy rastú a tvár mesta sa mení tak, že kto sa sem po čase vráti, rozmýšľa, ako vyzeralo Abú Zabí predtým. Večer, keď človek kráča ulicami, zo stavieb sa ozývajú hlasy a svieti ostré svetlo. To desiatky či stovky robotníkov z juhovýchodnej Ázie stavajú budúcnosť emirátov. Zaujímavé je aj to, že ulice nie sú plné, pretože každý chodí autom či taxíkom. Reštaurácie sa zaplnia, obľúbené sú najmä podniky s fastfoodom, kam prichádzajú celé rozvetvené rodiny a zaberú takmer jedno krídlo reštaurácie a potom sa sem-tam objavia podniky s pakistanskou, indickou či ázijskou kuchyňou za dobré ceny, kde sa stretáva miestna komunita. Abú Zabí je zmesou mnohých národov, ľudí, jazykov a snov až môže pripomínať slávnu babylonskú vežu.
Od šejka k nákupom
Čo milujú obyvatelia Emirátov? Ťažká otázka, ale zjednodušene to bude luxus a nákupné centrá. Periféria mesta nepatrí rozbitým, chudobným štvrtiam, ako to často býva napríklad v Európe. Tu stoja bohaté štvrte plné obrovských domov, víl či dokonca palácov. Dostali sme sa do štvrte, ktorá je vyčlenená pre samotného šejka a jeho príbuzných. Nežijú s ostatnými akoby chceli ukázať, že stoja nad nimi. Niektoré domy môžeme z cesty celkom pekne obdivovať, zatiaľ čo mnohé sa ukrývajú za vysokým plotom a rozľahlými záhradami. Musia mať celé armády záhradníkov, aby im okolie doslova neprerástlo cez hlavu. Na týchto miestach nemá šancu bývať žiaden z bežných smrteľníkov. Hoci ten závan luxusu a palácovej architektúry má niečo do seba, stále sa neubránim pocitu, že je tu všetko až príliš perfektné, umelé a bez života. Ten najviac pulzuje v štvrtiach, ktoré obývajú prisťahovalci prinášajúci si vlastné zvyky a život.
K jedným z najvychytenejším nákupným centrám mesta patrí Marina Mall ležiaca priamo oproti panoráme s modernými budovami. Domáci v nich trávia pomerne veľa času a keď ich chce človek aspoň trošičku spoznať a sledovať ich život, musí prísť za nimi až sem. Obrovské priestory sú klimatizované ako všetko v Emirátoch, kam sa človek pohne. Počet obchodov, podnikov, reštaurácii stojacich jedna vedľa druhej na prvý pohľad vyráža dych. Ženy sa premávajú v skupinkách tak rýchlo, že za nimi poletuje čierna abája. Často sa na svet pozerajú len cez úzky priezor, no ak sa zaleskne zlato, vedia ho rozoznať aj cez celú ulicu. Zlatníctiev je tu toľko, že by sa za ne nemusel hanbiť ani zlatý bazár v Dubaji. Najnavštevovanejšími sú módne butiky plné ligotavých šiat. Kto ich bude nosiť, keď miestne ženy chodia zahalené? Víri nejednému človeku v hlave. Ženy však doma svoje čierne abáje zhodia a môžu sa rozžiariť farbami.
Rozprávka z kameňa
Abú Zabí pred pár rokmi zmenilo svoje symboly a tým dnešným sa bez akýchkoľvek pochýb stala mešita šejka Zajída. Na svete hádam niet čarovnejšej mešity, ktorá by viac pripomínala rozprávky z orientálnych kníh. Nesie meno šejka Zajída bin Sultána al-Nahyana, ktorého vízia zmenila celé Emiráty. Spočiatku stál na čele Abu Zabí, ale pár rokov neskôr už bol vládcom celých Emirátov a pod jeho taktovkou sa začala púštna krajina lovcov perál meniť na šikovných biznismenov vstupujúcich do tretieho tisícročia. Mešita nesie šejkove meno, pretože je tu pochovaný v malom mauzóleu pred vstupom. Dnu do mešity kráča zástup veriacich v snehobielych róbach a onedlho miznú v prítmí chodby ozdobenej nádhernými stĺpmi. Architekti tu dbali na každý jeden, čo i najmenší detail, a preto stojí všetko na svojom mieste. Za oblúkmi sa vynorí obrovské priestranné nádvorie, odkiaľ sa dá vstúpiť do mešity.
Zmestí sa do nej viac než 40 000 veriacich a tak azda ani netreba hovoriť, že ide o najväčšiu mešitu celých Emirátov. Nádvorie zdobí mozaika a niekoľko bielych kupol s vysokými, štíhlymi minaretmi dotvárajú rozprávkové pozadie. Vo vnútri sa odráža luxus mešity, a tak obrovitánske lustre nechali osadiť krištáľmi od Swarovského. Ľudia sedia na koberci, debatujú, skupinka počúva výklad svojho sprievodcu, iní naopak spia, alebo si listujú v hrubom Koráne. Podlahu pokrýva koberec z Iránu, ktorý má viac než 5600 metrov štvorcových a jeho výrobcovia nad ním strávili cez dva roky. Možno to robí tá jednoduchosť farieb, kde sa strieda čistá, biela farba so zlatými doplnkami, ale človek stojí na nádvorí s pootvorenými ústami a nedokáže sa nadýchnuť všetkej tej krásy naokolo. Mešita šejka Zajída je natoľko čarovná, že keby sem človek meral cestu len kvôli nej, oplatilo by sa mu to.
