BRATISLAVA 9. septembra (WBN/PR) – Mnohí z nás majú spomienky z detstva na klaunov v cirkuse. Pri pohľade na nich sa nám automaticky zjaví veselý úsmev. Úsmev, ktorý veští dobrú zábavu.
V určitých etapách života sa rozhodujeme, ako budeme žiť, čomu budeme veriť, čo by sme chceli odovzdať a zanechať našim blízkym pre budúcnosť. A čo tak posolstvo úsmevu, pre povzbudenie v silu v nás samých , ktorá je často krát ukrytá pod chorobami a smútkom duše ?
Mnohí ste možno zachytili klaunov s červenými nosmi v nemocniciach pri malých pacientoch. Túto krásnu myšlienku sa rozhodli šíriť aj pre seniorov členovia občianskeho združenia Červený nos Clowndoctors, ktorí pochopili, že liečiť humorom nie je výsada iba pre deti , ale pre všetkých ľudí, ktorí to potrebujú.
Často sa nás ľudia pýtajú: „Kde to je? Kde liečia humorom aj seniorov?“
Je to v Zariadení Seniorville Jablonové, kde sa stretávame dva krát do mesiaca.
O práci klaunov nám porozprávala Mgr. art. Marika Kecskésová, koordinátorka Občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors, herečka a pedagogička.
Dôležitý je vzťah k humoru a empatia
Tím zdravotných klaunov sa skladá z hercov. Umelecké vzdelanie je pre zdravotných klaunov veľkým prínosom, ale platí to aj naopak – hercom taktiež veľmi pomáha práca klauna. Klaun má ďaleko viac možností hrania, keď je vyzbrojený schopnosťou tancovať, spievať a hrať.
Podľa čoho spoznáte pravého klauna? Nemôže mu chýbať červený nos. Ten má pre divákov aj pre samotných klaunov magický význam. Červený nos je symbolom smiechu. Kým sa herec stane zdravotným klaunom, predchádza tomu náročné trojkolové výberové konanie, kde pod vedením umeleckého riaditeľa Garyho Edwardsa prechádza jednotlivými simulovanými situáciami. Vtedy sa nie len ukáže, čo v ňom je, ale aj sám zistí, či dokáže a chce pracovať ako zdravotný klaun.
Základom klaunského predstavenia je absencia tzv. štvrtej steny. Na javisku sú herci obkolesení z troch strán publikom. Tá štvrtá stena je pomyslená a predeľuje divákov od diania na javisku. Medzi hercami a divákmi sa nevytvára dialóg. Klauni, naopak, bez reakcie diváka nemôžu odohrávať príbeh. „Shakespearova tragédia sa na javisku odohrá aj napriek tomu, že si v hľadisku niekto kýchne, alebo odíde na toaletu. Nám, keď pacient potrebuje odísť, tak počkáme kým sa vráti a môžeme pokračovať.“ Vysvetľuje základ klauniády klaunka Anička Ružičková, v civile Marika Kecskésová.
Návštevy v domovoch dôchodcov sú iné ako pri malých pacientoch v nemocniciach. Našich seniorov stretávajú klauni aj niekoľko rokov, majú s nimi rozohrané príbehy ich života, alebo nadväzujú na spoločné zážitky. Pred vstupom do izieb, slušne zaklopú a pýtajú si dovolenie vstúpiť. Svojou prítomnosťou a pravidelným stretávaním im neustále potvrdzujeme ich pocit dôležitosti pre nás všetkých, že nestrácajú moc nad svojim životom a priestorom, mnohé ich rozhodnutia a pohnútky majú pevne vo svojich rukách Keď nás odmietnu, samozrejme to akceptujeme, ale je to pre nás výzva, ako zmeniť to negatívum, otočiť ho a vrátiť to pozitívne, opisuje návštevy Marika Kecskésová. Reakcie klientov sú rôzne, no čo je dôležité – nie je klient, ktorého by si nezískali. Svojim osobitým prístupom ku každému jednému majú otvorené dvere zaručené.
Marika Keckésová pripúšťa, že zlomovým okamihom sa pri práci klauna nevyhne. „Najťažšie na tejto práci sú situácie, keď život končí. Tomu sa nemôžete ubrániť. Pomáha nám ten nos, ktorý keď si dáme dole, odložíme aj niektoré veci, aby sme si všetko až tak nepripustili a nenosili stále domov.“
„ Ach dobre už ste už tu, neviem sa dočkať novej pesničky. Po tej minulej hneď sa mi deň zdal krajší“, týmito slovami privítala naša klietka návštevu klaunov Aničky Rúžičkovej a Pepa.
Aj keď je táto práca náročná a stojí veľa energie, najväčšia odmena pre klaunov prichádza v podobe radosti klienta z ich príchodov, z pocitu dôvery, ktorým im seniori otvárajú svoju trinástu komnatu, komnatu spomienok, ktorými ich obohatil život.