Svedkovia streľby vraj Mečiarovi uviedli, že veliteľ českej národnosti prikázal vojakom československej armády strieľať na Štefánikovo lietadlo s tým, že ide o maďarské lietadlo.
O historických súvislostiach by sa mali predovšetkým vyjadrovať historici. Hypotézu o možnom zostrelení lietadla nepovažujem za reálnu.
Prečo?
Vylučujem, že by si československí vojaci mohli pomýliť taliansku trikolóru s maďarskou, aj napriek podobným farbám. V tom čase bola totiž v Maďarsku „boľševická“ republika rád, a tá používala ako výsostný znak na lietadlách červenú hviezdu.
Deväťdesiatjeden rokov sa vedú dohady o tom, prečo sa 4. mája 1919 zrútilo lietadlo s M. R. Štefánikom na palube. Aké mohli byť príčiny tejto tragédie?
Za najpravdepodobnejšie považujem dve hypotézy. Podľa prvej Štefánik chcel počas letu prejsť na miesto ľavého pilota a v okamihu pristávania omdlel a padol na riadiace páky. Podľa druhej sa pretrhol drôt rádiotelegrafického prístroja, ktorý bol pripevnený na lietadle, a zamedzil tak ovládanie hĺbkového kormidla.
Z čoho vychádzate pri týchto teóriách?
Tieto závery vyslovil už v prvej správe o vyšetrovaní krátko po nehode 6. mája 1919 veliteľ prvej eskadry talianskeho vojenského letectva kapitán Federico Zapelloni, vtedy pridelený k Vojenskej komisii pre prímerie sídliacej vo Viedni.
Vy sa prikláňate ku ktorej verzii?
Prikláňam sa viac k teórii o technických, resp. poveternostných než zdravotných problémoch, i keď je pravdou, že Štefánik mával už od ústupu po bitke v Srbsku v roku 1915 veľké zdravotné ťažkosti.
Čo mohlo mať ešte vplyv na celé nešťastie?
Lietadlo sa mohlo dostať do problémov počas obrátky, ktorú robilo pri Vajnorskom letisku. To bolo vtedy jediné, kde mohli pristáť. Posádka
pravdepodobne musela urobiť obrátku, lebo na letisko v tvare písmena T sa pre rozmočený terén nedalo pristáť v smere letu od Bratislavy.
Môžete popísať posledný let generála Štefánika?
Posledný let generála Štefánika sa začal v nedeľu ráno 4. mája 1919 na talianskom letisku Campo Formido neďaleko Udine. Prvý a posledný československý minister vojny nasadol do trojmotorového dvojplošníka typu Caproni Ca.33 spolu s jednou z najskúsenejších talianskych posádok. Tú tvorili piloti Giotto Mancinelli-Scotti a Umberto Merlino spolu s mechanikom rádiotelegrafistom Gabrielem Aggiustim. Niekoľko hodín leteli v nepriaznivých podmienkach, o 11:15 lietadlo spozorovali nad Bratislavou. Po začatí pristávacieho manévru sa lietadlo zrútilo otočené chrbtom k zemi neďaleko Ivanky pri Dunaji a všetci muži na palube prišli o život. Podľa prvého vyšetrovateľa havárie Zapelloniho, ktorý udalosť opísal vo svojej správe, stroj zakrúžil nad Bratislavou niekoľkými oblúkmi vo výške asi 500 metrov, a potom zamieril k letisku, kde bol rozostavaný hangár. Znamenie na pristátie dal letecký dôstojník vyslaný z Viedne, ktorý zapálil dymovnicu na označenie smeru vetra. Stroj klesol v blízkosti letiska asi do výšky 200 metrov, držiac sa od neho asi 300 metrov južne, pretože iste zbadal smer dymu. Začal robiť široký oblúk napravo, aby pristál proti smeru vetra od juhozápadu na severovýchod. Podľa vyšetrovateľa, keď lietadlo skončilo oblúk a definitívne začalo pristávať, odrazu zdvihlo chvost a začalo padať, prekračujúc vertikálnu polohu. Po páde začal stroj ihneď horieť, ale keďže mal už málo benzínu, nebol úplne zničený, ako sa to zvyčajne stáva. Z posádky bol čiastočne spálený len poručík Mancinelli.
Prečo je teda stále živá teória zostrelenia Štefánikovho lietadla?
Treba si uvedomiť, že v tom čase bolo Československo vo vojnovom konflikte s Maďarskou republikou rád. Bojovalo sa o Slovensko, bojovalo sa o hranice. Prímerie obe krajiny podpísali v bratislavskej Redute až 1. júla 1919. Aj keď nevieme presne určiť smrť M. R. Štefánika, je málo pravdepodobné, že by sa na jeho lietadlo strieľalo. Bratislavská vojenská posádka vedela, že Štefánik príde do Bratislavy. A na letisku vo Vajnoroch ho čakali. Bol tam vtedy aj generálov pobočník, francúzsky dôstojník.
Zhováral sa Rastislav Čépe
