Tasmánsky čert patrí medzi zvieratá, ktoré si vďaka svojmu vzhľadu a hlasovým prejavom vyslúžili povesť „pekelných tvorov“. Mnohé tvrdenia o ňom sú však zveličené alebo nesprávne interpretované. Nasledujúci text prináša výlučne overené a vedecky potvrdené fakty, bez senzácie a nepresností.
Kto je tasmánsky čert
Sarcophilus harrisii je najväčší dnes žijúci mäsožravý vačnatec na svete. Prirodzene sa vyskytuje výhradne na ostrove Tasmánia v Austrálii. Dospelé jedince dosahujú dĺžku tela približne 57 až 80 cm (bez chvosta) a hmotnosť sa najčastejšie pohybuje medzi 6 a 12 kilogramami. Samce sú spravidla väčšie a robustnejšie než samice.
Tasmánsky čert má zavalité telo, silné končatiny a čiernu srsť, často doplnenú bielymi škvrnami na hrudi alebo krku. Ide o prevažne nočné zviera, ktoré deň trávi v norách, dutinách stromov alebo v hustej vegetácii.
Zvuky, ktoré mu dali meno
Jedným z najvýraznejších znakov tasmánskeho čerta je jeho hlasový prejav. Vydáva široké spektrum zvukov – od vrčania, chrapľavého kašľania a syčania až po prenikavé výkriky. Tieto zvuky neslúžia na lov, ale najmä na komunikáciu medzi jedincami, predovšetkým pri súperení o potravu alebo pri obrane teritória. Práve tieto nočné zvuky viedli prvých európskych osadníkov k predstave, že v tasmánskej divočine sa skrývajú „diabli“.
Mimoriadne silné čeľuste
Tasmánsky čert má veľmi silný skus v pomere k veľkosti tela, jeden z najsilnejších medzi cicavcami svojej hmotnostnej kategórie. Je schopný drviť kosti a chrupavky, čo mu umožňuje spotrebovať potravu takmer bezo zvyšku. Čeľuste dokáže otvoriť do veľkého uhla, čo mu uľahčuje konzumáciu väčších kusov mäsa.
Neexistujú však spoľahlivé vedecké dôkazy, že by bežne „prehryzol masívne kovové konštrukcie“. Zdokumentované sú prípady poškodenia tenkých kovových pletív alebo slabších bariér, nie však systematické prehryzanie pevných kovových klietok.
Potrava a úloha v ekosystéme
Tasmánsky čert je predovšetkým mrchožrút, hoci dokáže aj aktívne loviť menšiu korisť, ako sú vtáky, hlodavce, jaštery či hmyz. Konzumácia zdochlín má zásadný význam pre ekosystém – čerti pomáhajú obmedzovať šírenie chorôb a udržiavať krajinu „čistú“.
Je pravda, že po nasýtení často odpočívajú v blízkosti potravy a môžu sa zdržiavať aj v čiastočne rozloženej mršine, čo je správanie pozorované v teréne. Ide však o adaptačný mechanizmus, nie o trvalý či pravidelný spôsob spánku.
Tuk v chvoste a červené uši
Tasmánske čerty si ukladajú tuk najmä v chvoste, ktorý slúži ako energetická zásobáreň. Hrubší chvost je znakom dobrého zdravotného stavu a dostatku potravy.
Ďalším dobre zdokumentovaným javom je zčervenanie uší. Pri strese, vzrušení alebo agresívnej interakcii sa do uší nahrnie krv, čo spôsobí ich výrazné sfarbenie. Ide o fyziologickú reakciu, ktorá môže slúžiť aj ako vizuálny signál pre ostatných jedincov.
Rozmnožovanie a vývoj mláďat
Samice sa pária spravidla raz ročne. Po veľmi krátkej gravidite (približne 21 dní) sa narodí 20 až 30 extrémne malých mláďat. Do vaku sa však dokážu dostať len tie, ktoré nájdu jeden zo štyroch strukov – maximálny počet mláďat, ktoré samica dokáže vychovať.
Mláďatá zostávajú vo vaku približne tri mesiace, neskôr ich matka nosí na chrbte alebo ich ukrýva v nore. Pohlavnú dospelosť dosahujú zvyčajne vo veku dvoch rokov.
Pohyb, správanie a inteligencia
Tasmánske čerty sú dobrí bežci na krátke vzdialenosti, zdatní plavci a najmä mladšie jedince dokážu liezť po stromoch. Rýchlosť okolo 20–25 km/h sa považuje za krátkodobú maximálnu hodnotu, nie za trvalý beh.
Hoci žijú prevažne samotársky, pri väčších zdrojoch potravy sa stretáva viac jedincov naraz. Konflikty riešia najmä hlasovou komunikáciou a rituálnym správaním, čím sa minimalizuje riziko zranení. Disponujú dobrým čuchom a pamäťou, čo im umožňuje zapamätať si miesta s pravidelným výskytom potravy.
Vzťah k ľuďom
Tasmánske čerty sú plaché a pre človeka nebezpečné nie sú, pokiaľ nie sú zahnané do kúta alebo ohrozené. V obrane otvárajú papuľu, hlasno syčia a vrčia, čo je prejav strachu, nie útočného správania. Útoky na ľudí sú mimoriadne zriedkavé.
Ohrozený druh a ochrana
Od roku 2008 je tasmánsky čert zaradený medzi ohrozené druhy. Hlavnými príčinami úbytku populácie sú:
- zrážky s motorovými vozidlami
- strata biotopov
- nákazlivý nádorový ochorenie tváre (DFTD), ktoré sa prenáša uhryznutím a vedie k vysokej úmrtnosti
Ochranárske programy zahŕňajú chov v zajatí, monitorovanie populácií a návrat čertov na vybrané územia austrálskej pevniny, kde môžu žiť bez prítomnosti tejto choroby.
Tasmánsky čert nie je pekelná príšera, ale kľúčový a vysoko špecializovaný druh, ktorý zohráva dôležitú úlohu v prírodných ekosystémoch Tasmánie. Jeho desivý vzhľad a zvuky sú len adaptáciou na prežitie – realita je oveľa menej démonická a o to viac fascinujúca.
