BRATISLAVA 15. novembra (WEBNOVINY) – Európska komisia (EK) podľa poslanca za OĽaNO Mikuláša Hubu nesúhlasí s plánovanou výstavbou veľkých vodných diel na Slovensku a už vôbec nie s tým, že by sa mala podieľať na ich financovaní.
Projekty vodných nádrží Slatinka a Tichý Potok mienilo podľa jeho slov Ministerstvo životného prostredia SR zaradiť do operačného programu Kvalita životného prostredia na roky 2014 – 2020.
„Som spokojný, že Brusel nepodporil tieto protiprírodné betonárske praktiky v štýle budovateľských 50-tych rokov 20. storočia, ktoré sa riadili heslom: Rozkážeme vetru, dažďu!“ poznamenal na margo rozhodnutia EK Huba.
Obrazom: Aktivisti protestovali proti výstavbe Slatinky
Brusel odmietol spolufinancovať Slatinku
Len odhadované náklady na výstavbu vodného diela Slatinka presahovali 80 miliónov eur, celkovo teda podľa poslanca malo ísť o významné investície. Brusel ich odmietol spolufinancovať.
Envirorezort teda vodné nádrže do operačného programu nezaradí, no spomínané diela predstavujú podľa hovorcu rezortu životného prostredia Maroša Stana strategické projekty, ktoré majú riešiť situáciu na niekoľko desaťročí.
„Preto nemožno zužovať ich výstavbu len na najbližší Operačný program EÚ. Výstavba vodnej nádrže Slatinka na rieke Slatina a vodárenskej nádrže Tichý Potok na rieke Torysa je dlhodobo plánovanou aktivitou,“ poznamenal a dodal, že potreba výstavby týchto viacúčelových vodných diel, ktoré slúžia predovšetkým na zabezpečenie úžitkovej a pitnej vody, protipovodňovej ochrany v spádových regiónoch, sa preukazovala v rozvojových strategických dokumentoch.
Význam vodných nádrží sa podľa jeho slov zvyšuje s narastajúcimi prejavmi klimatickej zmeny, predovšetkým so stále naliehavejšou potrebou riadiť odtok a zadržať vodu v povodiach na elimináciu hrozby povodňových situácií ako aj s opakovanými obdobiami sucha, ktoré sprevádza následný nedostatok vody.
Huba by peniaze využil účelnejšie
„Prostriedky z pripravovaného operačného programu sa dajú nepochybne využiť účelnejšie. Máme množstvo možností rozumne investovať európske zdroje, nevyriešených problémov je tu množstvo, mnohé pretrvávajú ešte zo socializmu. Iste, aj s vodou treba pracovať, ale nie formou veľkých priehrad či drahým a škodlivým betónovaním brehov a ´kanalizovaním´ riek,“ vysvetlil poslanec obyčajných ľudí.
Podľa neho treba využívať také riešenia, ktoré vodu zadržia v horných častiach povodí, spomalia a regulujú odtok vody z krajiny, lebo zachytávať ju až na dolných úsekoch riek je zväčša drahé a neúčinné.
EK podľa Hubu zaujala „jednoznačne negatívny postoj,“ keďže neexistujú štúdie, ktoré by dokazovali oprávnenosť investícií z pohľadu návratnosti a výhodnosť v porovnaní s inými riešeniami na zadržanie vody. Komisia podľa neho preverí, ako ministerstvo zobralo do úvahy doterajšie odporúčania.
„Znepokojuje ma táto tendencia zalievať prírodu do betónu. Je dvojnásobne paradoxné, keď takéto tendencie zdieľajú ľudia práve z ministerstva životného prostredia, a ešte sa takéto projekty snažia zakomponovať do Operačného programu Kvalita životného prostredia,“ konštatuje Huba.
„Európska únia chce namiesto toho podporovať najmä zelenú infraštruktúru, čo je cesta oveľa ekologickejšia, ekonomickejšia i sociálnejšia ako veľké priehrady,“ uzavrel.
Negatíva výstavby ozrejmuje vedec a ekológ Topercer
S výstavbou vodných diel Slatinka a Tichý Potok nesúhlasí ani pracovník Botanickej záhrady UK, vedec a ekológ Ján Topercer. Na probléme nádrží sa mu zdá najhoršie to, že u nás aj po roku 1989 v tejto branži stále nerozhodujú fakty a najlepšie dostupné poznatky, ale skôr skupinové záujmy, ideológie až mytológie. Realita a prax v rozvinutých európskych krajinách je pritom už dávno inde.
„Európska komisia žiada brániť najrozšírenejšiemu tlaku na stav vôd v Únii zelenými udržateľnými opatreniami ako alternatívou k sivým betónovým,“ informoval ekológ. Veľa vedeckých argumentov proti veľkým vodným nádržiam sa nájde podľa jeho slov aj v klasickom diele Edwarda Goldsmitha o sociálnych a environmentálnych dopadoch veľkých priehrad, kde vyvracia, okrem iného, u nás ešte stále uctievaný „vodohospodársky“ mýtus, že veľké priehrady sú nástrojom protipovodňovej ochrany.
Argumentom je podľa Topercera aj dokument EÚ o najlepšej praxi v prevencii a ochrane pred povodňami. „V ňom sa dočítame, že zmierňujúce a neštrukturálne opatrenia, teda nie priehrady či hrádze, bývajú efektívnejšie a dlhodobo udržateľnejšie pri riešení problémov s vodou, preto by mali byť posilňované,“ uviedol.
Negatívne dopady vodných nádrží podľa Topercera:
* narúšajú spojitosť vodných tokov a rozdrobujú riečne ekosystémy
* prirodzené prúdivé vodné prostredie na dlhých úsekoch menia na stojaté
* deformujú korytotvorné procesy
* pretvárajú spoločenstvá vodných i príbrežných organizmov a biotopy
* do riek zavádzajú tvrdé bariéry, ktoré znemožňujú migráciu a rozptyl organizmov
* spôsobujú aj zhoršenie kvality vody
* znižujú samočistiacu schopnosť vody
* spôsobujú nepriaznivé zmeny v priľahlých poriečnych nivách
* zvyšujú usadzovanie splavenín a vymieľanie koryta pod ňou
* dvíhajú teplotu vody
* zhoršujú ľadové javy, živinové režimy i dostupnosť potravy, úkrytov a iných zdrojov
* postupne likvidujú populácie pôvodných druhov rýb a iných citlivých živočíchov i rastlín
* podporujú šírenie inváznych a rozpínavých organizmov a s nimi spätých negatív
* prinášajú zdravotno-hygienické riziká a dopady na vzhľad krajiny
„Následkom tejto reťaze degradačných procesov dochádza k veľkým stratám environmentálnym aj hospodárskym, ktoré postihujú napríklad športové rybárstvo, cestovný ruch, vodnú turistiku aj kvalitu života miestnych obyvateľov a vysoko presahujú očakávané protipovodňové či energetické prínosy,“ uzavrel vedec a ekológ Ján Topercer.
