Začiatkom mája sa v meste Bordeaux konal Week-end des Grands Crus, čo poslúžilo ako dobrá zámienka na strávenie predĺženého víkendu v tejto lokalite. Cesta zo strednej Európy do Bordeaux nie je celkom jednoduchá, pretože vzdialenosťou aj jednoduchosťou spojenia je to bližšie k Londýnu ako ku Viedni. Jedna z možností prepravy je let s prestupom alebo kombinácia letu a vlaku TGV. My sme volili druhú možnosť, už len zo záujmu o cestovanie rýchlovlakom. Na ceste z Paríža do Bordeaux je to síce len niečo ako „icečko“ na trati Bratislava – Košice, ale skúsili sme.
Prvý dojem z krajiny usadil predstavy o tejto vinárskej oblasti na správne miesto. Prvý fakt je ten, že krajina sa tu od morskej (alebo riečnej) hladiny dvíha tak maximálne 200 metrov, na pohľad je skoro rovná, len málinko zvlnená, rozloha vinohradov je enormná. Len dĺžka samotnej podoblasti Médoc je približne 80 kilometrov. Je tu úplne normálne nájsť majetky, ktorých pestovateľské rozlohy sú 100 hektárov a takýchto býva niekoľko vedľa seba. Tie plochy vinohradov až berú dych. A uprostred nájdete zámoček napríklad zo 17. storočia. V jednom takom naša skupina bývala. Nedá sa povedať, že to bol len taký domček. Naozajstné vidiecke sídlo s obrovskou jedálňou, kde sa dá vystrojiť svadba, dve ubytovacie krídla, ďalšie budovy pre služobníctvo a obďaleč samotná pivnica i s výrobou vína, ako sa tu vraví „chais“. Navyše, táto usadlosť mala vlastný prístav na rieke Gironde, odkiaľ sa víno dopravovalo loďami do Anglicka. Dojem z tohto, ale aj iných châteaux umocňuje perfektne udržiavaná záhrada, pri ktorej sa na veľkosť nehľadelo. Stavalo sa tu vždy dosť rozšafne a budovy aj záhrady majú priestor. Nič tu nie je malé, či stiesnené. Pritom to tu má stále svoju intimitu. Pôvabné dedinky, upratané tak, ako nie sme zvyknutí z francúzskych veľkomiest, aj samotné zámky nie sú megalomanské opachy, ale oku lahodiace ilustrácie histórie. Zámky na Loire ma nedostali, ale tieto „poľnohospodárske domčeky šľachty vyrábajúcej víno“ uprostred zelených lánov vinohradov si ma získali na prvý pohľad.
Cestujeme po krajine za krásneho slnečného dňa na dohodnutú návštevu v slávnej usadlosti. V aute počuť tlmenými hlasmi vyslovované mená vín. Niektoré prečítané z nápisov pri ceste, či podľa jasne identifikovaných tvarov veží známeho zámku. Teoretické enologicko-geografické vedomosti nachádzajú uplatnenie. Atmosféra vo vozidle sa blíži takmer k posvätnej úcte, radosť z osobného stretnutia so známymi majetkami vyludzuje tiché úsmevy na tvárach. Zrazu sa zdá, že vlastne je to tu všetko na kope. Dohodiť kameňom z okna Lafite-Rothschild do veže Cos d‘Estournel nemôže byť problém (pre olympionika).
Tešíme sa z poznatku, že dve Châteaux Pichon-Longueville Baron a Comtesse ležia oproti sebe cez cestu a jedno je krajšie ako druhé. V zámočkoch sa neprechádzajú ani kontesy, ani baróni, ale zato majú pod zemou skryté technologické vybavenie na výrobu vína tej najvyššej kvality. Nerez, sklo, dubové drevo a absolútna čistota v priestoroch výroby vína, na takej úrovni, že by sa tam dali vyrábať aj lieky. Ale to už každý videl. Technológia ide dopredu aj pri výrobe vína. V Châteaux Pichon-Longueville Baron vlani pri zbere prvýkrát použili automatickú triedičku hroznových bobúľ. Laserom meria a potom vyhodnocuje veľkosť, farbu a tvar každej bobule hrozna a stlačeným vzduchom odstráni vadné kusy. A to pri rýchlosti pohybu objektov záujmu 90 km/h. Všeličo tu majú v tom Bordeaux. Je to výkladná skriňa sveta vín, tak sú tu často prví na rade s aplikáciou noviniek.
Občas to tu ide do extrému. Taký Cos d‘Estournel napríklad. Fasáda ako palác maharadžu, interiér tiež, ale súčasťou je supermoderná technológia na výrobu vína, ktorá je postavená na totálnom využití princípu gravitácie pri spracovaní hrozna. Kompletne odstránili prečerpávanie za akýmkoľvek účelom. Keď potrebujú preliať víno v kvasnej nádobe cez koláč zo šupiek navrchu, nerobia to čerpadlom, ale víno vozia výťahom. Trošku divné, ale účel svätí prostriedky. Robia víno, ktoré stojí 150 eur za fľašu, tak trocha úsilia navyše si snáď môžu dovoliť zaplatiť.
Je veľmi zaujímavé v Bordeaux vedieť, kto je kto. Už len medzi vlastníkmi je tu celé panoptikum milionárov, vínnych barónov, starých rodov, priemyselných dynastií či investičných konglomerátov, ktoré nejaké to château vlastnia. Zvláštnou kapitolkou sú firmy so záujmami z iných oblastí, ktoré do vinohradov investujú v hojnej miere peniaze zarobené inde. Ak vás poisťuje spoločnosť AXA, môžete si užívať dobrý pocit, že je to firma, ktorá má vkus a vlastní pár prestížnych majetkov v Bordeaux a aj inde vo svete. Nositeľky kabeliek Louis Vuitton určite ocenia, že LVHM, ktorá tieto kabelky vyrába, vlastní tiež úplne najslávnejšiu značku sladkých bielych vín z Bordeaux – Château d’Yquem. Ak si myslíte, že Channel robí len parfumy, treba povedať, že už v roku 1994 kúpili Château Rauzan-Ségla. Do spustnutého majetku investovali hneď a bez limitov. Výsledkom je kvalita posunutá o dve triedy vyššie a vína tešiace sa obľube kritikov aj zákazníkov. Dobrý výsledok investície.
Z ľavého brehu Gironde má človek pocit, že všade sú iba dediny a zámky a jediným mesto je obrovské Bordeaux. Na pravom brehu je tých zámkov pomenej, ak vôbec nejaké, ale zato tam majú mestečko Saint Emilion, čo je naozajstný klenot. Kamenné, stredoveké s úzkymi uličkami a desiatkami obchodov s vínom je magnetom pre turistov. Hneď pri kostole cez cestu začínajú vinohrady Clos Fourtet. V porovnaní s druhou stranou rieky sú tu malé usadlosti, táto má iba 20 hektárov. Pri popise detailov z výroby vín si všimneme, že nepoužívajú lis na hrozno. Kvasia mierne podrvené bobule bez lisovania. Šok ale nastáva v pivnici, ktorá je vlastne kameňolom. Ťažil sa tu pieskovec na stavby. Rozloha pivníc má 12 hektárov. To som pochopil až na tretíkrát, lebo som si myslel, že prišlo k zámene dĺžkových a plošných jednotiek. Dostali sme zriedkavú príležitosť koštovať víno ročníka 2010 zo suda. Tu sa tomu hovorí en primeur. A boli sme unesení. Ročník asi vstúpi do histórie. V tomto prípade aj tým, že víno malo 15,5% alkoholu.
Ale k samotnému programu Week-end des Grands Crus som sa nedostal. Je to prezentácia vín, ktoré sú už vo fľašiach a sú pripravené na predaj. Vlastne to najmladšie, čo sa z Grand Crus predáva. Zúčastnilo sa 119 vinárstiev kategórie Grand Cru zo všetkých podoblastí Bordeaux.
Vlastne chýbali iba najväčší snobi, teda nejakých najdrahších prvých 10, ale zvyšok bol pekne nastúpený v dvoch radoch a ponúkal okrem ročníka 2008 aj jeden starší ročník z prvej dekády nového tisícročia. Objem ťažko zvládnuteľný kompletne, pretože teoretické množstvo vzoriek prekračovalo počet 200. V každom prípade sa dal urobiť obraz o kvalite vín z daného ročníka a aj o tom, ako ho ktorý výrobca zvládol. Staršie ročníky pomohli nájsť odpovede na otázky, kam sa bude víno vyvíjať. Rozsah bol zasa cenný v tom, že tu bola v hojnom počte zastúpená naozajstná špička produkcie z celého regiónu, často aj výrobcovia, ktorých vína je ťažké získať kvôli malým objemom výroby.
Súčasťou akcie je večera v château. Možnosti sú asi štyri a počet hostí je striktne limitovaný. My sme si vybrali Château Climens, výrobcu sladkých botritických vín v apelácii Barsac, asi ¾ hodiny cesty z Bordeaux. Večeru podávala Bérénice Lurton, majiteľka samotného château pre 40 hostí a pár priateľov z Union des Grand Crus de Bordeaux. Ako spoluhostitelia a aj dodávatelia vína sa zúčastnili Christophe de Bailliencourt z Château Gazin z Pomerolu a Céline Villars-Foubet, majiteľka Château Chasse-Spleen a Château Camensac.
Foto: Rudi Duchoň
Foto: Rudi Duchoň
Foto: Rudi Duchoň
Foto: Rudi Duchoň
Jedlo bolo famózne a ocenili sme výber vín z najlepších ročníkov v perióde 1995 až 2005, ktoré dokonale sedeli k samotnému jedlu. Záverečnú bodku urobil šéfkuchár dezertom, ktorý dokonale imitoval chuťové nuansy vína, ktoré sa k nemu podávalo – Château Climens 1996. Takúto poctu vínu prostredníctvom jedla som ešte nezažil. Víkend v Bordeaux nestačí, treba mu venovať viac času. Len keby to nebolo tak ďaleko.
