Bojoval s V. Mečiarom, uniesli mu syna. Životopis M. Kováča

Ing. Michal Kováč, CSc. sa narodil 5. augusta 1930 v obci Ľubiša, okres Humenné. Po vyštudovaní Vysokej školy ekonomickej (VŠE) v Bratislave bol na tejto škole asistentom, neskôr nastúpil do Oblastného ústavu Štátnej banky československej. V rokoch 1965 – 1966 prednášal na bankovej škole na Kube a v rokoch 1967 – 1969 bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne.

V roku 1969 ho z Londýna odvolali, v roku 1970 vylúčili z KSČ a preložili na miesto radového bankového úradníka v Štátnej banke československej. Od roku 1978 až do decembra 1989 pracoval ako vedeckovýskumný pracovník vo Výskumnom ústave pre financie a úver a v Ústrednom ústave národohospodárskeho výskumu. Venoval sa prednášateľskej činnosti.

Po revolúcii 1989 začal pôsobiť v politike. Ako kandidát hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR a v rokoch 1989-91 bol ministrom financií a miezd SR. Ministrom financií SR bol Michal Kováč aj vo vláde Jána Čarnogurského, a to od apríla do júna 1991. V máji 1991 sa stal Michal Kováč spoluzakladateľom Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a po parlamentných voľbách v roku 1992 bol zvolený za predsedu FZ ČSFR. V tejto funkcii pôsobil do 31. decembra 1992, keď ČSFR zanikla.

Za prezidenta ho zvolili 15. februára 1993

Ako kandidát HZDS bol Michal Kováč 15. februára 1993 v Národnej rade SR zvolený za prvého prezidenta samostatnej SR a inaugurovali ho 2. marca 1993.

Obdobie jeho päťročného pôsobenia v úrade hlavy štátu bolo poznačené nedorozumeniami s vtedajším premiérom a predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom. Rozpor medzi nimi zapríčinil nesúhlas prezidenta s nedemokratickými metódami vtedajšieho kabinetu. Kováčov parlamentný prejav v marci 1994 mal za následok vyslovenie nedôvery Mečiarovi poslancami a následne pád jeho druhej vlády.

Po návrate Mečiara do premiérskeho kresla na konci roku 1994 odmietol prezident Michal Kováč vymenovať Ivana Lexu do funkcie ministra pre privatizáciu. V rámci snahy Vladimíra Mečiara a HZDS o diskreditáciu prezidenta bol jeho syn Michal zavlečený do Rakúska.

V auguste 1995 sa predstavenstvo HZDS rozhodlo neobnoviť Michalovi Kováčovi členstvo v hnutí. Na jeseň v roku 1995 navrhlo 80 poslancov HZDS jeho odstúpenie z funkcie prezidenta. Napriek všetkým ťažkostiam Michal Kováč, i po snahách o jeho odstúpenie, vo funkcii prezidenta SR zotrval a svoje funkčné obdobie ukončil päť rokov po svojom vymenovaní, 2. marca 1998, keď odovzdal právomoci vláde SR.

V roku 1999 Občianske združenie za znovuzvolenie Michala Kováča za prezidenta Slovenskej republiky iniciovalo kandidatúru Michala Kováča na post hlavy štátu, on sa však vzdal kandidatúry v prospech Rudolfa Schustera.

Nositeľ mnohých domácich i zahraničných vyznamenaní

Michal Kováč napísal knihu „Občan prezident“, ktorá popisuje pôsobenie Michala Kováča na poste hlavy štátu. Publikácia je autentickým záznamom Kováčových spomienok, názorov a postojov za jeho pôsobenia na politickej scéne od roku 1989. Kniha je rozdelená do troch častí a dopĺňa ju 22 čiernobielych fotografií. Krst knihy bol 2. marca 1999, presne šesť rokov od nástupu do funkcie a zároveň na prvé výročie odvtedy, ako z funkcie odišiel.

Spoluautorkou knihy bola Marta Vančová. Krstným otcom publikácie bol Ľubomír Feldek a trojicu „sudičiek“ tvorili sociológ Michal Ivantyšyn, politológ Grigorij Mesežnikov a Katarína Zavacká z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied.

Pri príležitosti 10. výročia inaugurácie Michala Kováča v roku 2003 vyšla kniha Nový štát a jeho prvý muž Michal Kováč očami svojich spolupracovníkov. Zostavil ju Anton Baláž a dokumentuje päťročné pôsobenie Michala Kováča v prezidentskej funkcii cez optiku tímu jeho spolupracovníkov Jána Findru, Dušana Kováča, Vladimíra Štefku aj Imricha Béreša, Ladislava Orosza a Brigity Schmögnerovej. V roku 2010 napísal Kováč o svojom pôsobení v politike knihu Pamäti – Môj príbeh občana a prezidenta.

Kováč je nositeľom mnohých domácich i zahraničných vyznamenaní. V roku 1994 mu v USA udelili Cenu Inštitútu pre štúdie Východ-Západ za mimoriadny prínos k medzinárodnému porozumeniu a počas oficiálnej návštevy Poľska mu udelili Veľký kríž za zásluhy o Poľskú republiku. O rok neskôr získal Cenu Americkej advokátskej komory – Právnej iniciatívy pre strednú a východnú Európu – za mimoriadny prínos k budovaniu právneho štátu, ako aj Cenu Lions Clubu.

Na základe práva vyplývajúceho z Ústavy SR prezidentovi Kováčovi v roku 1995 prepožičali štátne vyznamenania: Rad Bieleho dvojkríža, Rad Ľudovíta Štúra, Kríž Milana Rastislava Štefánika, Rad Andreja Hlinku a Pribinov kríž.

V roku 1997 mu počas oficiálnej návštevy na Slovensku odovzdal prezident Poľskej republiky Aleksander Kwasniewsky najvyššie poľské štátne vyznamenanie Rad Bieleho orla, veľmajster Zvrchovaného rádu Maltézskych rytierov Andrew Bertie „Maltézsky kolár za zásluhy“ a prezident Bulharskej republiky Petar Stojanov „Orden Stará planina so šerpou“.

Roky ho trápili zdravotné problémy

Michala Kováča posledné roky trápili zdravotné problémy. V piatok 30. septembra 2016 ho hospitalizovali na kardiologickej jednotke intenzívnej starostlivosti, pričom bol v umelom spánku. Po víkende sa jeho stav zlepšil, v pondelok dýchal sám.

V marci 2016 ho dvakrát hospitalizovali. Na jednotke intenzívnej starostlivosti skončil aj v januári 2011. V lete 2010 ležal po kolapse v nemocnici takmer päť týždňov. Počas pobytu na neurologickej klinike sa pridružili komplikácie, podľa medializovaných informácií znovu skolaboval o dva týždne a skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti. Prepustili ho 15. augusta.

Kováč bol ženatý, jeho manželka Emília bola profesorkou na Ekonomickej univerzite v Bratislave v odbore zamestnanosti a sociálneho rozvoja. Je zakladateľkou Nadácie Emílie Kováčovej. Majú dve deti – syna Michala a staršieho Juraja.

Informácie pochádza z archívu SITA a zo stránky www.osobnosti.sk a www.prezident.sk