To, že premiér odišiel na mimoriadne zasadnutie Európskej rady bez toho, aby sa zišiel Výbor NR SR pre európske záležitosti, nie je technická chyba ani náhoda. Je to vedomé obídenie ústavného mechanizmu parlamentnej kontroly v situácii, keď sa rozhodovalo o otázkach strategického významu pre Slovenskú republiku.
Na programe boli témy, ktoré idú k samotnému jadru európskeho poriadku: otázka Grónska a zachovania jeho nezávislého postavenia ako súčasti Dánskeho kráľovstva, ktoré je členským štátom EÚ, rešpektovanie medzinárodného práva a nemennosti hraníc, ale aj vzťahy EÚ so Spojenými štátmi v čase, keď sú transatlantické väzby pod mimoriadnym tlakom. To nie sú okrajové body. To sú rozhodnutia, ktoré formujú bezpečnostnú architektúru Európy a tým aj bezpečnosť Slovenska.
Práve pre takéto situácie vznikol ústavný zákon o spolupráci parlamentu a vlády v záležitostiach politiky Slovenskej republiky v Európskej únii. Jeho zmyslom nie je formalizmus ani brzdenie vlády, ale zabezpečenie demokratickej legitimity vládnych rozhodnutí, ktoré sa prijímajú na európskej úrovni a majú priamy dopad na suverenitu, bezpečnosť a hospodárske záujmy štátu.
Darmo sa vláda a predsedajúci výboru pre európske záležitosti odvolávali na „neformálnosť“ rokovania Európskej rady. Obídením parlamentu porušila vláda ducha tohto ústavného zákona – ducha spolupráce, vysvetľovania politiky a mandátu od parlamentného výboru. Takto sa parlamentná demokracia mení na prázdnu schránku.
Čo opäť ukázal premiér Fico?
Parlamentná diskusia nie je prekážkou výkonu moci, ale základnou poistkou proti jej zneužitiu. Ak ju predseda vlády obchádza, nevysiela signál suverenity, ale signál koncentrácie moci. Argument, že ide o „prvé“ alebo „neformálne“ stretnutie, neobstojí. Práve na takýchto zasadnutiach sa nastavujú rámce, testujú postoje a vysielajú signály, ktoré majú často väčší význam než neskoršie formálne závery.
Fico, Trump a ohováranie EÚ: Zahraničná politika ako liečenie sebaizolácie - KOMENTÁR
Ignorovanie Výboru NR SR pre európske záležitosti pred mimoriadnym zasadnutím Európskej rady preto nie je procedurálny detail. Je to symptóm autoritárskeho spôsobu vládnutia, v ktorom sa parlamentná kontrola mení na prekážku a verejná diskusia na neželaný luxus. Robert Fico opäť ukázal, že pri zásadných rozhodnutiach odmieta vysvetľovať, obhajovať, hľadať konsenzus. Chce rozhodovať sám.
Tento postup premiéra nie je ojedinelý. Rovnaký vzorec správania vidíme pri rozhodnutí vlády o výstavbe nového jadrového bloku v spolupráci s americkou spoločnosťou Westinghouse. Opäť nebola žiadna parlamentná diskusia o tom, aké sú a budú energetické potreby Slovenska, Nedošlo k žiadnemu porovnanie alternatív. Odmieta sa diskusia, či nie sú na obzore nové účinné technológie získavania energie zo slnka, ktoré urobia súčasné jadrové elektrárne drahými a neefektívnymi, či je jadro v navrhovanom rozsahu efektívne, či sa náš energetický mix so 70 či až 80 percentami jadra nestane príliš rizikovým, či by neboli bezpečnejšou a lacnejšou cestou menšie modulárne reaktory v regiónoch atď.
Žiadna verejná, transparentná, na odborné otázky odpovedajúca argumentácia pri projekte, ktorý má zásadne ovplyvniť ekonomiku, energetiku aj bezpečnosť krajiny na celé generácie.
Mocenská hra
Vo verejnom priestore dominujú lobisti z Javys. Je stále zrejmejšie, že predseda vlády a predseda Smeru sa snaží výstavbu nového jadrového bloku premeniť z technickej a finančnej otázky na symbolickú tému volebnej kampane. Dohodu s Westinghouse rámcuje ako projekt „národného významu“, ktorý má zabezpečiť suverenitu a lacnú energiu, a stavia sa do role lídra, ktorý koná, kým opozícia údajne váha.
Tým ju tlačí do defenzívy falošnou dilemou: buď projekt podporí bez jasného financovania a parlamentnej kontroly, alebo bude označená za brzdu energetickej sebestačnosti a bezpečnosti. Odborné otázky ceny, zadlženia a rizík sú zámerne odsúvané na okraj.
Zároveň Robert Fico využíva dohodu s Američanmi na prekrytie vlastnej izolácie v EÚ. Prezentuje ju ako dôkaz, že Slovensko má „globálne alternatívy“. V skutočnosti ide o mocenskú hru, v ktorej sa jadro stáva nástrojom volebnej kampane a zodpovednosť za riskantné dôsledky sa presúva do budúcnosti.
Pritom finančná stránka jadrového projektu je veľmi znepokojujúca. Náklady majú predstavovať minimálne polovicu ročného štátneho rozpočtu, v čase, keď krajina prechádza bolestivou konsolidáciou verejných financií a jej koniec je v nedohľadne.
Skúsenosti z celej Európy ukazujú, že jadrové projekty sa systematicky predražujú. Napriek tomu vláda nepredložila jasný model financovania a nahrádza ho rétorikou o „súťaži súkromných investorov“ pri projekte, ktorý má zostať v štátnych rukách. To nie je stratégia – to je nezodpovedný alibizmus a voluntarizmus.
Zároveň je zavádzajúce tváriť sa, že rozhodnutie vlády je konečné. Tak ako poľský projekt výstavby jadrovej elektrárne, aj slovenský projekt bude musieť prejsť dôkladnou kontrolou zo strany Európskej komisie – či jeho financovanie, forma štátnej pomoci, garancie a vlastnícka štruktúra zodpovedajú pravidlám EÚ. O to absurdnejšie je, že vláda obchádza NR SR, keď vie, že ju čaká tvrdé európske posudzovanie. Aby ho ustála, je lepšie opierať sa o široký politický a odborný konsenzus, nie o úzky uzavretý mocenský kruh.
Rúcajúci sa svetový poriadok a kríza NATO
Ak si je vláda istá, že financovanie je bez rizík a projekt výhodný, prečo sa bojí parlamentnej diskusie? Prečo nechce presvedčiť odbornú verejnosť, ekonómov a opozíciu? Prečo občanom, ktorí znášajú náklady konsolidácie, neponúkne transparentný plán namiesto sľubov? Verejnosť má plné právo pýtať sa, či tento projekt neskončí ako Rázsochy – symbol politickej arogancie a zlyhania štátu.
V kontexte rúcajúceho sa svetového poriadku, krízy NATO a platnosti novej Národnej bezpečnostnej stratégie USA, v ktorej sú až nepriateľské formulácie voči EÚ, má jadrový projekt aj vážnu geopolitickú a bezpečnostnú dimenziu.
Urobiť Slovensko na 60 rokov technologicky a servisne závislým od americkej firmy v čase, keď sú transatlantické vzťahy nestabilné a politický vývoj v USA sa nedá predvídať, to je rozhodnutie, ktoré si vyžaduje mimoriadnu opatrnosť – nie mlčanie a obchádzanie demokratických inštitúcií.
Poukazovať na to v žiadnom prípade neznamená odmietanie spolupráce s USA. Ide len o elementárnu zodpovednosť a transparentnosť: strategické závislosti sa nebudujú potichu a bez verejnej legitimity.
Spoločným menovateľom oboch vyššie uvedených prípadov je presvedčenie predsedu vlády, že moc nahrádza argument a že lojalita má prednosť pred kontrolou. Takto sa však nerobí strategická politika v parlamentnej demokracii. Takto sa robí autoritárska, voluntaristická a avanturistická politika, ktorá môže Slovensko stáť nielen peniaze, ale aj bezpečnosť a miesto pri európskom stole.
V parlamentnej demokracii neplatí, že vláda má právo mlčať a parlament povinnosť veriť. Platí presný opak: vláda musí vysvetľovať a obhajovať svoje rozhodnutia a parlament má právo klásť otázky a vyjadriť sa k odpovediam na ne. Ak sa tento vzťah obráti, nejde už o efektívne vládnutie, ale o autoritársky posun, pri ktorom sa kontrola výkonnej moci považuje za nepriateľský protištátny a protislovenský akt.
V čase, keď sa v Európe znovu spochybňujú hranice, keď sa relativizuje medzinárodné právo a keď sa mení charakter vzťahov medzi EÚ a USA, je takýto spôsob rozhodovania mimoriadne nebezpečný. Slovensko si nemôže dovoliť, aby o jeho geopolitickom ukotvení a bezpečnosti svojvoľne rozhodoval predseda vlády bez parlamentu a bez verejnosti.
Demokracia nie je prekážka vnútropolitickej stability. Je jej podmienkou. Kto systematicky oslabuje parlament ako miesto, kde sa majú konzultovať strategické rozhodnutia a hľadať konsenzus na ich realizáciu, nevládne silno. Vládne voluntaristicky a autoritársky.
