Archeológovia možno odhalili najvyššie položené hradisko na Slovensku, malo by sa nachádzať vo Vysokých Tatrách

Archeológovia počas tohto roka zrealizovali vo Vysokých Tatrách prvý moderný zisťovací archeologický výskum zameraný na stredovek. Venovali sa lokalite nad Tatranskou Lesnou, kde nálezy potvrdili jedno z najvyššie položených, ak nie priamo najvyššie položené stredoveké hradisko na území Slovenska.

Ako ďalej pre agentúru SITA povedal archeológ Marián Soják z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV), hradisko či lokalita v súčasnom Tatranskom národnom parku však boli využívané podľa výskumu nielen v druhej polovici 13. až prvej tretine 14. storočia, ale už v časoch mladšej doby železnej, teda niekedy medzi 4. až 1. storočím pred Kristom.

Otázky vyvolali lidarové snímky

Archeológovia predpokladajú, že v stredoveku sa tam v čase nebezpečenstva uchyľovali takzvaní páni z Lomnice. Išlo o predkov známej šľachtickej rodiny rodu Berzeviczy, ktorá založila Veľkú Lomnicu.

Otázky o spomínanej lokalite vyvolali lidarové snímky, teda laserové vyobrazenie terénu bez vegetácie stromov. „Miestny historik Dušan Korytko si všimol anomálie na mape nad Tatranskou Lesnou. Spojil sa s nami, a naozaj, na snímkach sú evidentne zakreslené minimálne dve hradiská, možno až tri, s valovými opevneniami a priekopami,“ priblížil Soják, ktorý sa do výskumu pustil v rámci grantového projektu spolu s riaditeľom Archeologického ústavu SAV Matejom Ruttkayom.

V polohe, ktorá sa na starých mapovaných zobrazeniach nazýva Studený hrádok, tak archeológovia objavili skutočne maličký hrádok. „Je to maličká poloha, nemá ani 20 metrov v priemere, je tam vidieť nejaký val i anomálie v teréne. Možno ide o opevnenú hradnú vežičku, odborne nazývanú motte,“ priblížil Soják. Lokalita je však podľa jeho slov intenzívne zasiata vegetáciou, nakoniec sa preto výskumníci zamerali na vyššie ležiacu polohu s voľnými miestami vhodnými na výskum.

Na výskum potrebovali rôzne povolenia

„Keďže ide o územie Tatranského národného parku, na všetko sme si museli vybavovať povolenia, a to nielen zo strany Krajského pamiatkového úradu v Prešove, ale aj Správy Tatranského národného parku (TANAP). Vzhľadom na najvyšší stupeň ochrany sme v Studenom hrádku nechceli a nemohli urobiť intenzívny výrub stromov,“ vysvetlil. Archeológovia sa preto na začiatku júla presunuli na vyššie ležiacu polohu, nazývanú Šiance, v nadmorskej výške 1 030 metrov.

„Na lidarovej snímke, aj priamo v teréne je krásne vidieť opevnenia aj s valmi, priekopami a príjazdovou cestou. Prvú sondu sme umiestnili priamo na akropole, teda na temene vrchu, kde sme na najvyššom mieste odkryli zvyšok nasucho naukladanej kamennej podmurovky,“ opísal ďalej archeológ Soják. Pre okolité veľké stromy sa tam podarilo vytýčiť sondu s rozmermi štyri krát šesť metrov.

„Zachytili sme časť zrubového príbytku so suchou kamennou podmurovkou alebo zvyšok nejakej obytnej veže. Našli sme aj nepočetnú, ale výraznú keramiku z druhej polovice 13. až prvej tretiny 14. storočia,“ objasnil. Pod touto úrovňou ešte odkryli zvyšok ohniska s keramikou zaraďovanou do predpúchovského horizontu alebo samotnej púchovskej kultúry, teda do 4. až 3. alebo až 1. storočia pred Kristom.

Kelti vo Vysokých Tatrách

„Možno takto vysoko, vo Vysokých Tatrách, sídlili Kelti, možno tam priamo keltskí Kotíni mali svoje hradisko,“ naznačil Soják. Odkryť sa podarilo aj zvyšok kamennej skrinky, pričom by mohlo ísť o symbolický skrinkový hrob, odborne nazývaný kenotaf, z konca praveku.

Druhá sonda na Šiancoch bola zameraná na rez opevnením. Archeológovia si kladú otázku, či bolo hradisko opevnené len v stredoveku alebo už v spomínanom predpúchovskom horizonte či púchovskej kultúre. Takto staré datovanie by mohol naznačovať nájdený črep pod kamenným valom patriaci k tejto kultúre.

Otázne je podľa Sojáka aj to, akí ľudia tam sídlili. Predpokladá, že na sklonku praveku to boli prežívajúce populácie zo sklonku doby bronzovej, zmiešané s keltskými Kotínmi, teda nositelia púchovskej kultúry. Zatiaľ sa však presne nevie, akí ľudia využívali hradisko v stredoveku.

„Predpokladáme, že to boli takzvaní páni z Lomnice, teda predkovia neskorších známych Berzevicziovcov, ktorí založili Veľkú Lomnicu, mali tam rozsiahle majetky, ale rovnako aj na Zamagurí. Niekde obďaleč skúmanej lokality mali ich predkovia otvorenú osadu, pričom v čase nebezpečenstva sa uchýlili šľachtici spolu s vojenskou družinou a poddanými na hradisko za opevnené hradby. A keď pominulo nebezpečenstvo, zišli nižšie, do materskej osady,“ nazdáva sa archeológ.

Hradisko slúžilo ako útočisko

Hradisko tak malo zrejme charakter útočiska, teda refúgie. Najmä v polovici 13. storočia sa ľudia v lesoch a jaskyniach ukrývali pred mongolsko-tatárskymi vpádmi. S miestnymi historikmi teraz archeológovia pátrajú po tom, akoby sa evidované hradiská mohli nazývať v archívnych záznamoch.

Nálezy v Tatrách však neboli úplným prekvapením. „Výskumy tam realizovali bádatelia už na sklonku 19. storočia, najmä v okolí Starého Smokovca, v oblasti Sanatória doktora Szontágha, kde sa spomína aureliánska minca, železo z vytavených piecok či črepy,“ objasnil ďalej vedecký pracovník. Neskôr, v 70. a 80. rokoch 20. storočia, sa do výskumu pustili aj ďalší známi archeológovia, ako profesori Jozef Vladár či Bohuslav Novotný.

Až tým novodobým sa ale v tomto roku podarilo pustiť do moderného interdisciplinárneho výskumu nad Tatranskou Lesnou. Archeologickú lokalitu však verejnosti fyzicky priamo na mieste nebude možné prezentovať, iba prostredníctvom štúdií či možno informačných tabúľ na území mesta Vysoké Tatry. Soják pripomenul, že ide o územie s najvyšším, teda piatym stupňom ochrany.

„Nie je to tak len kvôli ochrane, ale aj nebezpečenstvu. My sami sme pri výskume zápasili nielen s vyčíňaním počasia, keď napríklad začiatkom júla prišla snehová smršť, ale bežne sme natrafili aj na medvede, v okolí zase na výkaly vlkov a iných predátorov,“ uzavrel.