Vzhľadom na tvrdenie premiéra Roberta Fica (Smer-SD) smerom k žiakom popradského gymnázia, že spustenie a priebeh Zamatovej, resp. Nežnej revolúcie boli kontrolované a riadené vedením KSČ, čo znamená, že toto vedenie vlastne urobilo puč proti sebe samému, je politicky zaujímavý priebeh mimoriadneho zasadnutia ÚV KSČ v Prahe 24. a 26. novembra 1989.
Diskusia zachytená v stenografickom zázname (je dostupná v publikácii Poslední hurá. Praha: Edice Propadliště dějin. Cesty 1992) úplne popiera, že by vedenie KSČ malo čokoľvek pod kontrolou a čokoľvek riadilo. Ak by naozaj išlo o „komunistický puč“, prečo na základe listu generálneho tajomníka ÚVKSČ Milouša Jakeša nižším straníckym zložkám z 20. novembra 1989 boli do pohotovosti uvedené krajské a okresné štáby Ľudových milícií?
Prečo sa až kurióznym spôsobom najdôležitejším predmetom debaty ÚV KSČ stalo to, ako zabrániť Alexandrovi Dubčekovi vystúpiť na Václavskom námestí a na druhý deň na Letenskej pláni na masovej demonštrácii, keď špičky strany mali podľa Fica plne kontrolovať nimi iniciovaný puč?
Ako umlčať Dubčeka
Členka ÚV KSČ Justina Radimská s pohoršením hovorila: „Nie je správne, aby sme umožnili, aby taký človek vystupoval medzi mládežou, medzi pracujúcim ľuďom tejto krajiny… Ja neviem, akým spôsobom, ale rozhodne Dubčeka nepustiť na Václavské námestie! … tento človek neprestával škodiť našej spoločnosti.“
Študenti v Poprade odišli z diskusie s Ficom so štrngotom kľúčov, jedna študentka ju nazvala agresívnou – VIDEO, FOTO
Jakeš na to odpovedal: „… súdružka má pravdu… Dubček je v Prahe. Je u Černíka, bude vystupovať na Václavskom námestí. (Čo bolo, mimochodom, priznanie, že Dubček je stále pod kontrolou ŠtB.) Samozrejme, teraz je problém, aby to aspoň tá televízia nevysielala. Taká je naša skutočnosť. Ak ho zatkneme, tak samozrejme bude proti tomu obrovská demonštrácia na Václavskom námestí. Vidíte denne, pred aké problémy sme postavení. Ono sa ľahko tie veci kritizujú, ale medzinárodný faktor sa tu vôbec nedoceňuje, do akého pohybu sa spoločnosť dala.“
Po Jakešovej rečníckej otázke „Čo má urobiť predseda vlády ako predseda vlády v tomto momente“, nasledovala vlna faktických poznámok. Rudolf Peška pripomenul marxisticko-leninskú poučku, že štát je organizované násilie vládnucej triedy a že revolúcia sa musí vedieť obhájiť a zvolal: „Tak konajme revolučne a zabráňme tomu Dubčekovi prístup na Václavské námestie.“
Nasledoval potlesk. Vladimír Vedra v tomto tóne pokračoval: „Ja myslím, že si všetci uvedomujeme, aký krok tým, že vysiela Dubčeka… chce urobiť proti nám…. veci sú založené tak, aby došlo k zvratu tohto štátu a tohto zriadenia, nič iného nemá Dubček a jeho kamaráti na svedomí.“
Slovenská komora učiteľov stojí za študentstvom v Poprade, ktoré sa rozhodlo slobodne postaviť za demokratické hodnoty
Diskusia o Dubčekovom vystúpení okrem jasného vyjadrovania strachu, animozity a zároveň pohŕdania voči jeho osobe však priniesla aj polemiku o tom, či a ako mocensky zabrániť aspoň tomu, aby jeho vystúpenie neprenášala štátna televízia.
Vasil Biľak odpovedal jednoznačne: „Politicky, ideologicky z ÚV sa riadila televízia, ale je ohrozená republika, je ohrozený socialistický štát, vláda je mocenský orgán a vláda nemôže povedať, nech si to tam rieši oddelenie oznamovacích prostriedkov. Tak vláda má prijať také opatrenia, aby znemožnila, aby sa rozpútavali ešte väčšie vášne. To je taký problém, aby sa tam nedostal prenosový voz? Nech si to natočia na kamery, ale v televízii to nemá byť odvysielané. Však sa to stupňuje. Pamätáme si, aké obrovské manifestácie boli v Paríži, študenti obsadili Parížsku operu. De Gaulle sa nerozpakovali vrátiť z cudziny, vytiahnuť tanky do Paríža a všetko zlikvidoval. A všetky politické strany, vrátane Francúzskej komunistickej strany, to museli uznať, pretože žiadna vláda nedovolí rozvracať štát, a ak dovolí, tak súhlasí s tým, že sa bude opakovať niečo, čo sa stalo v Poľsku, že budeme druhá politická strana, ktorá sa vzdá moci.“
Po najväčšom jastrabovi na zasadnutí ÚV KSČ vystúpil Miroslav Zavadil: „Nezabránime asi, ako tento orgán, aby nevystúpil Dubček na Václavskom námestí. Ale podľa môjho, súdruhovia, nemôže dostať slovo do televízie. Ide o našu existenciu, o naše životy, o túto komunistickú stranu, o socializmus. Tak konajme.“
Po zásadne odmietavom stanovisku predsedu ÚV SZM V. Mohoritu: „Ja osobne som proti akýmkoľvek mocenským zásahom. To tu hovorím celkom verejne, že toho je nevyhnutné sa na konci druhého tisícročia vyvarovať. Odmietam to a za týmto názorom si stojím.“
Minister obrany Milan Václavík hodil opäť na stôl otázku použitia sily: „Po tretie, navrhujem uviesť do bojovej pohotovosti armádu, bezpečnosť, milíciu bez nejakých zásahov atď., aby tieto zložky boli pripravené, ak k niečomu dôjde, veci riešiť. Nie je možné, súdružky a súdruhovia, čakať, až nám niečo urobia, je potrebné mať tieto sily pripravené. Ja nevolám tu po žiadnom krviprelievaní, ja navrhujem, aby jednoznačne boli prijaté opatrenia voči oznamovacím prostriedkom. Akékoľvek, ak nie po dobrom, tak po zlom, ale tie oznamovacie prostriedky im vziať z rúk.“
To určite neboli vyhlásenia členov vedenia vládnucej strany, ktorá sebavedome manažuje „komunistický puč“.
Politická degradácia sa spájala so sociálnou
Strach špičiek normalizačného režimu z eventuálneho návratu Dubčeka a jeho „strany vylúčených“ k moci bol väčší ako strach z prechodu moci do rúk občianskej opozície. Nemal len ideologické pozadie stelesnené v dokumente Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, ktoré spočívalo v istej interpretácii mocenského a spoločenského zlomu po násilnom zastavení obrodného procesu vojenskou intervenciou 21.augusta 1968.
Nešlo len o to nedopustiť, aby história dala za pravdu Dubčekovi a jeho druhom a podporovateľom, ktorí boli za svoje reformné postoje a odmietanie okupácie vylúčení a vyškrtnutí zo strany a 20 rokov spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi perzekvovaní a ukracovaní na občianskych a ľudských právach, a nedopriať vodcovi Československej jari politickú a ľudskú satisfakciu, po ktorej tak veľmi túžil.
Motívy postojov k Dubčekovi a jeho sú pútnikom mali hlbšie korene v syndróme roku 1968. Bezprostredne po násilnom potlačení pokusu o reformu pod heslom „socializmus s ľudskou tvárou“ sa po postupnom odstavení Dubčekovho reformátorského vedenia zo strany a paralelnom „očistení“ najprv orgánov bezpečnosti a aparátu strany a následne masovokomunikačných prostriedkov a armády, sa nástrojom plnej obnovy „vedúcej úlohy KSČ“ stali ďalšie čistky – v odboroch a ďalších spoločenských organizáciách, potom v ozbrojených zložkách, ďalších redakciách masovokomunikačných prostriedkov atď.
Tieto čistky nielenže vyradili desaťtisíce kvalifikovaných a skúsených ľudí v najlepších rokoch, ale zároveň ich postihli faktickým zákazom výkonu pôvodného povolania a donútili ich hľadať si náhradné zamestnanie, väčšinou nezodpovedajúce ich schopnostiam, najmä v rôznych oblastiach manuálnej práce.
Politická degradácia sa tak spájala so sociálnou, pričom postihnutí boli aj najbližší príbuzní, ktorí mali obmedzený prístup k niektorým povolaniam a funkciám, k niektorým typom škôl, k cestovaniu a taktiež k členstvu v strane.
„Totálny revanš“ konzervatívcov
Okrem toho sa v roku 1971 zaviedla jednotná evidencia exponentov pravice z radov reformných komunistov a členov rôznych združení, ktoré pôsobili v rokoch 1968 – 1969. Zmyslom tohto opatrenia bola dôsledná kontrola, aby sa tieto osoby nedostali do verejných funkcií a aby nepublikovali svoje názory. Títo ľudia sa zároveň dostali pod dozor ŠtB.
Dubček politické, sociálne a ľudsko-právne dôsledky týchto čistiek januári 1988 v rozhovore pre denník talianskych komunistov L´ Unitá pomenoval takto: „Ak vezmeme podmienečne len členov strany pozbavených členstva v KSČ, s trojčlennou rodinou, priamo sa v ČSSR postihlo 1,5 milióna ľudí. Ak k tomu pridáme príbuzných –súrodencov i ďalších občanov, ktorých postihla diskriminácia za ich postoje, i za postoje ich bratov či sestier, a k tomu pridáme navyše ich deti, skúste si porátať, aké úhrnné číslo vo vzťahu k 15 – miliónovému obyvateľstvu ČSSR vám vyjde.“
Dôsledkom tejto obrovskej mocensko-politicky motivovanej personálnej ruptúry (porovnateľnej iba s tou po februári 1948) bola s postupujúcou normalizáciou síce čoraz tichšia, ale predsa len ešte stále prítomná túžba tejto masy postihnutých ľudí a ich rodín po politickej i ľudskej rehabilitácii. Masové personálne zmeny na všetkých úsekoch života nielen strany, ale aj celej spoločnosti, však mali aj iné dlhodobé efekty.
Jednorazový masový „avans“ ľudí, ktorí dostali príležitosť nie na základe svojich schopností, ale v dôsledku mimoriadne rozsiahlej neostalinskej čistky v strane, ktorá sa premenila na „totálny revanš“ konzervatívcov voči reformným silám v strane a spoločnosti, z nich vo väčšine urobil pevnú sociálnu a politickú základňu normalizačného režimu.
Neschopnosť racionálne reflektovať meniacu sa situáciu
Najmä ľudia, ktorí čistky vymysleli, presadzovali a na rôznych úrovniach ich organizovali, si dobre uvedomovali, že keby došlo v strane k politickému zvratu, museli by získané pozície a s nimi späté spoločenské výhody stratiť. Obávali sa tiež, že by mohli byť predmetom podobnej politickej odvety a najmä že by museli niesť zodpovednosť za svoje správanie sa v rokoch 1969 – 1970. Z toho pramenil až panický strachu z návratu Alexandra Dubčeka a jeho prívržencov do politiky.
Vedenie KSČ, ktoré bolo dosadené sovietskymi okupačnými vojskami, veru nebolo ani náchylné, ani pripravené na dobrovoľné odovzdanie moci prostredníctvom sofistikovaného a kontrolovaného „komunistického puču“. Bola to politická garnitúra, ktorá sa bála spoločnosti, ktorej vládla, aj účtovania za svoje vládnutie. Chcela sa za každú cenu udržať pri moci.
Ale keďže bola až na malé výnimky degenerovaná, demoralizovaná a konzervatívne zmýšľajúca, nebola schopná racionálne reflektovať meniacu sa spoločenskú situáciu v ČSSR. A už vôbec nie novú geopolitickú situáciu spôsobenú vyčerpaním zdrojov Sovietskeho zväzu, ktorý si už nemohol dovoliť dotovať satelitné štáty.
Gorbačov upustil od Brežnevovj doktríny obmedzenej suverenity a nechal vedenia vládnucich komunistických strán, nech si s nespokojnosťou občanov poradia samy. Vedenie KSČ, na rozdiel od poľskej a maďarskej politickej garnitúry, nebolo schopné ani urobiť reformy, ani si s opozíciou sadnúť za okrúhly stôl a dojednať prechod moci demokratickými voľbami. Jakešova partia sa preto dostala do vleku udalostí a bola po 21 rokoch masovými protestami ľudí na námestiach odstavená od moci.
Považovať toto vyhodenie normalizačného vedenia KSČ ulicou na ulicu za „politickými špičkami komplet kontrolovaný komunistický puč“ je naozaj stratou historickej pamäti a politického úsudku.
