BRATISLAVA 9. marca (WebNoviny.sk) – Vo veku nedožitých 97 rokov zomrel v sobotu slovenský dramaturg, scenárista, prekladateľ, prozaik, básnik, surrealista, výtvarník a kolážista Albert Marenčin.
Ako vedúci tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na bratislavskej Kolibe sa v 60. rokoch zaslúžil o vznik filmov, ktoré stáli na počiatku československej novej vlny. O jeho úmrtí informoval jeho syn Albert Marenčin mladší. Termín poslednej rozlúčky s Albertom Marenčinom zatiaľ nie je známy.
Stál pri zrode významných diel
Albert Marenčin sa narodil 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou. Po absolvovaní odboru slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte Univerity Komenského v Bratislave študoval na Sorbonne a na filmovej škole IDHEC v Paríži. Predtým, ako sa zamestnal v Slovenskom filme, bol redaktorom Zpravodajskej agentúry Slovenska, denníka Národná obroda a tiež hlásateľom a redaktorom československého vysielania Francúzskeho rozhlasu v Paríži.
V rokoch 1949 až 1972 Marenčin pôsobil ako dramaturg a scenárista v Slovenskom filme, na prelome 60. a 70. rokov bol vedúcim tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na Kolibe. Počas tohto obdobia spolupracoval s mnohými významnými tvorcami svojej generácie, napríklad so Stanislavom Barabášom, Štefanom Uhrom, Petrom Solanom, Eduardom Grečnerom, Martinom Hollým či Leopoldom Laholom, a tiež s režisérmi mladšej filmárskej generácie vrátane Dušana Hanáka, Ela Havettu a Juraja Jakubiska, ktorých sám pritiahol na Kolibu a podieľal sa na výrazných úspechoch ich filmov.
Stál pri zrode významných diel slovenskej kinematografie, medzi nimi napríklad Zbehovia a pútnici (1968) či Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, Sladký čas Kalimagdory (1968) Leopolda Laholu a jeho zásluhou vznikli aj vôbec prvé československé zahraničné koprodukcie s Francúzskom Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom… (1970) Alaina Robbe-Grilleta.
Nový spôsob filmového rozprávania
Počas Marenčinovho pôsobenia na Kolibe vznikli filmy Pieseň o sivom holubovi (1961) Stanislava Barabáša, ktorý predznačoval nové myslenie v slovenskom filme, a Slnko v sieti (1962) Štefana Uhra, ktorý je považovaný za začiatok československej novej vlny. Toto prelomové dielo prinieslo do slovenskej kinematografie nový spôsob filmového rozprávania a nový analytický pohľad na realitu zameranú na človeka a jeho pocity.
Marenčinov dlhoročný priateľ, výtvarný a filmový teoretik Juraj Mojžiš, zhodnotil pri príležitosti umelcových 90.narodenín pre mesačník Film.sk toto obdobie slovami, že Marenčin „nepochybne stál na čele reformného úsilia slovenského filmu a jeho ozaj výrazných úspechov, o ktoré nastupujúca normalizácia nemala záujem, dištancovala sa od nich, ba – ezopovským jazykom napísané . z očí ich odpratala do trezoru.“
V roku 1972 Marenčina za jeho umeleckú činnosť a politické postoje prepustili zo zamestnania a vylúčili zo všetkých umeleckých a profesijných zväzov so zákazom tvorivej a publikačnej činnosti v oblasti kultúry. Až do Nežnej revolúcie v roku 1989 pracoval v centrálnej evidencii zbierok Slovenskej národnej galérie. Po roku 1990 sa vrátil ako pedagóg na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo výtvarnej práci a výstavnej činnosti.
Získal množstvo ocenení
Albert Marenčin okrem filmových scenárov a dramaturgickej práce písal básne, eseje, prekladal z francúzštiny, kreslil surrealistické koláže. Za svoju prekladateľskú činnosť získal množstvo domácich a zahraničných ocenení, medzi nimi v roku 1993 aj francúzsky Rytiersky rád za umenie a literatúru. V roku 2002 získal štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy a v roku 2010 mu Slovenská filmová a televízna akadémia udelila cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii.
Informácie pochádzajú od tlačovej tajomníčky Slovenského filmového ústavu Simony Nôtovej.
