Po 12 dňoch bojov medzi Iránom a Izraelom nastalo prímerie. Slovenka žijúca v Tel Avive Diana Atzmon Weinberg zažila v Izraeli už niekoľko vĺn raketových útokov. V centre diania sa nachádzala aj počas posledného iránsko-izraelského konfliktu.
V rozhovore pre agentúru SITA priblížila, ako vyzerá bežný deň jej rodiny počas útokov a ako vojnu vysvetľujú deťom. Prezradila, či sa dá na bombardovanie zvyknúť a poukázala aj na najčastejšie dezinformácie.
Ako dlho žijete v Tel Avive? Išli ste tam žiť s tým vedomím, že vojnové útoky budú súčasťou každodenného života? Rátali ste s tým, že to môže byť až také? Nerozmýšľali ste s manželom nad návratom na Slovensko?
Do Izraela som prišla pred približne 14 rokmi. Vtedy som naozaj netušila, ako veľmi sa môže krásna slnečná krajina plná turistov zmeniť, ak začnú padať rakety niekoľko metrov odo mňa. Človek v tých vyhrotených chvíľach rozmýšľa, či spravil správne rozhodnutie. U mňa stále veľmi silno prevláda entuziazmus z pocitov, ktoré mi táto výnimočná krajina prináša každý deň. Som človek, ktorý sa na poloprázdny pohár pozerá a teší sa, že je do polovice plný.
Bezpečnostný expert Žiarovský: Bojím sa, aby nedošlo k nejakému myšlienkovému skratu u iránskeho vedenia
Keď môjmu synovi (židovi) padla lopta za plot mešity a spoza neho vyšiel veriaci moslim s loptou v ruke a ešte podal synovi kinderko a čokolády, vtedy sa cítim doma. Tieto chvíle dôkazov mierového spolužitia ma presvedčujú, že toto je miesto, kde chcem žiť. Manžel má poľsko-jemenské korene a jeho rodina sa už nautekala dosť. Obaja máme Slovensko veľmi radi, ale rovnako máme radi aj Izrael, a naša práca a životy sú teraz tu.
Dá sa na niečo také ako bombardovanie zvyknúť? Ako ste reagovali na prvé útoky a ako s odstupom času?
Moju prvú raketu som zažila v roku 2012 v Tel Avive. Bola to raketa z Gazy. Pri prvej siréne sme si ja aj suseda mysleli, že ide asi o zemetrasenie, tak sme vybehli pred bytovku. Potom sme počuli explóziu a pochopili sme, že to asi zemetrasenie nebude. Teraz sa na tom smejem. Potom sme sa postupne naučili pri ďalších raketových útokoch a po inštrukciách izraelskej civilnej obrany, kam sa schovať a ako reagovať.
„Siréna je pre nás čas zábavy a spoločného času. Absurdné, ale nemáme na výber.“
Intenzita ostreľovania z Gazy postupne rástla. Najprv to bolo raz za pár rokov, neskôr každých pár mesiacov. Siedmy október bol asi najintenzívnejší a najnečakanejší. Vtedy sme sa báli, že sa stovkám palestínskych teroristov podarí prísť až k nám do Tel Avivu a spravia nám to, čo robili vo svojich videách Izraelčanom v pohraničí. Tie videá sú naozaj len pre silné povahy. Vzápätí na to, ako nás napadli palestínski teroristi z Gazy, nás napadol aj Hizballáh, teroristické hnutie na juhu Libanonu. A o pár mesiacov neskôr sa pridali aj Húsiovia z Jemenu. Všetko sú to proxy milície podporované Iránom.
Boli chvíle, keď sme sa sarkasticky hrali hru: „Hádaj, kto strieľa?“ Boli sme naozaj ostreľovaní z každej strany a človeku nezostávalo nič iné, len o tom vtipkovať. Nikdy sme sa nezačali ľutovať, vždy sme sa snažili ďalej žiť svoj život. Dnes už som doslova „ostrieľaná“, čo sa týka rakiet.
Akým spôsobom ste vysvetľovali deťom, čo sa to okolo nich vlastne dialo?
Reagujem s pokojom a predovšetkým sa snažím počas sirén vytvárať pozitívne konotácie pre svoje deti. Čiže siréna je pre nás čas zábavy a spoločného času. Absurdné, ale nemáme na výber. Je zbytočné sa začať ľutovať, pretože nikomu tým nepomôžem, a je to blbosť. Kebyže utekáme na Slovensko, spravili by sme len radosť tým, čo tie rakety strieľajú. A donekonečna sa utekať nedá. To, ako reagovať počas vojny pred deťmi, nám bolo aj povedané vo vysielaní s psychológom z civilnej obrany.
Ako vyzeral váš bežný deň? Vedeli ste sa vôbec normálne vyspať, či bolo potrebné byť stále v strehu?
My máme to obrovské šťastie, že naša spálňa je kryt, čiže nemusíme utekať uprostred noci do verejného bunkra. Nie každý má to šťastie, a preto napríklad niektoré rodiny spávajú vo verejných bunkroch alebo v podzemných električkových zastávkach, ktoré slúžia ako kryty.
Izrael vyhlásil, že dosiahol všetky ciele operácie voči Iránu a súhlasí s prímerím
Počas „vojnového“ dňa sa snažíme udržať si bežnú rutinu. Aj keď je človek v strese, musí dbať na to, aby pravidelne jedol, aj keď nemá chuť. Aby pil dostatok tekutín, no alkoholu je lepšie sa vyhýbať. Čokoláda môže tiež pomôcť. Dôležité je spraviť si na každý deň plán a zapojiť do toho deti. Napríklad sme maľovali, potom skladali bielizeň, naháňali sa po byte a večer som si spravila manikúru. Robiť bežné veci a nenechať mozog nezamestnaný. Lebo to čakanie a sledovanie správ vie byť veľmi vyčerpávajúce.
Dúfam, že tieto tipy žiaden z čitateľov nebude musieť nikdy použiť. Ale ak aj áno, tak si spomenie na Dianu z Izraela a možno mu to pomôže zostať pri zmysloch a nenechať sa tým pohltiť.
Ako si udržiavate psychickú pohodu pri vedomí, že by sa vám a vašej rodine mohlo niečo stať?
Nepripúšťam si to. Štatisticky je stále väčšia šanca stať sa obeťou autonehody, ako to, že na nás dopadne raketa. A keď sa niečo má stať, tak sa to stane. Bezpečné miesto je utópia. Nechať sa ovládať strachom nie je recept na šťastný život.
Ako prebiehali raketové útoky a evakuácia? Boli ste vždy včasne varovaní?
Áno, našťastie máme v Izraeli veľmi dobre fungujúci systém varovania. V našom prípade nám notifikácie prichádzali aj desať minút pred spustením sirén, takže sme sa vždy stihli pripraviť a schovať.
„Židia, moslimovia aj kresťania sa v krytoch ukrývali spolu. Keď ide o život, neriešite náboženstvo ani politiku.“
Napríklad tu v Jaffe – židia, moslimovia aj kresťania sa počas raketových útokov schovávali spolu. Keď ide o život, neriešite náboženstvo ani politiku, len sa snažíte byť v bezpečí. U mojej svokry, napríklad, keď siréna zastihla ľudí na ulici, tak ich pozvala do svojho krytu a tak v jej spálni, čo je zároveň aj kryt, sa schovávalo 15 neznámych ľudí.
To sú tie momenty, ktoré v správach nikdy neuvidíte. Neuvidíte, ako si ľudia pomáhajú, delia sa o vodu, ako sa deti navzájom upokojujú. Správy vám ukážu len to, keď niekto niekoho odmietne alebo keď niekde niečo zlyhá. Po sieťach kolovali videá, keď niekto nevpustil niekoho niekam do krytu. Samozrejme, že také správanie je nechutné a neprípustné, no našťastie veľmi ojedinelé.
Šíri sa informácia, že Izrael má Ministerstvo bezpečnosti uprostred Tel Avivu. Cítite sa preto viac ohrození?
Nie, to je nezmysel a typická dezinformácia. Ministerstvo obrany v Izraeli sa síce nachádza v centre Tel Avivu, a to rovnako ako v každom inom štáte na svete, či už ide o Bratislavu, Londýn alebo Berlín. Ministerstvo obrany nie je vojenská základňa. Je to vládna inštitúcia prirodzene umiestnená v mestskej zástavbe. Neznamená to, že je obklopená obytnými štvrťami.
Izraelské ministerstvo je obohnané zo všetkých strán osemprúdovými cestami, za ktorými sa nachádzajú administratívne a komerčné budovy, nie obytné domy. Tváriť sa, že je to zámerne postavené tak, aby „používali civilistov ako ľudské štíty“ je absurdné, pretože rovnako by ste potom museli obviniť všetky vlády sveta z rovnakého konštruktérskeho „zločinu“. Je to len ďalší pokus prekresliť realitu.
Poznáte niekoho, kto sa stal obeťou útokov?
Áno, myslím, že neexistuje nikto v Izraeli, kto by nepoznal buď priamo vo svojom okruhu, alebo z kategórie kamarát. Môj kamarát prišiel o byt.
„Slováci sú vo väčšine stále národ, ktorý je empatický a vie šíriť dobro.“
Na svojom Instagrame telavivian_from_bratislava počas konfliktov aktívne informujete o priebehu, pridávate videá priamo z miesta a vysvetľujete, čo sa deje. Cítite podporu od slovenského publika? Stretávate sa aj s negatívnymi ohlasmi či priam hejtom?
Jednoznačne podporu. Dostala som obrovské množstvo správ. Nádherných správ. Myslím, že ako Slováci sme vo väčšine stále naozaj národ, ktorý je empatický a vie šíriť dobro. Samozrejme, bolo aj niekoľko nechutných správ, ktoré ale viac hovorili o človeku, ktorý ich napísal, ako o mne. Je to konflikt, ktorý je presiaknutý emóciami a niekto môže Židovku žijúcu v Izraeli brať ako nejaké verejné toalety, kde si môže prísť kedykoľvek uľaviť.
Na mojom profile ukazujem dobré stránky Izraela, spolunažívanie židov, moslimov a kresťanov, ukazujem nádej v lepšiu budúcnosť, a to vie zopár ľudí veľmi rozčúliť. Rovnako ich vie rozčúliť, keď vidia video s raketami a sirénami. Cez akúsi holubičiu optiku nedokážu pochopiť, prečo niekto neuteká pri prvej rakete preč. Keby tak rozmýšľali napríklad všetci v Ukrajine, už by nebola Ukrajina. Nepotrebujem obdiv, ani ľútosť, je to proste život a pocit, že je správne zotrvať.
Vašou snahou je boj proti dezinformáciám, antisemitizmu či islamofóbii. Aké najväčšie dezinformácie sa vyrojili v uplynulých dňoch v súvislosti s konfliktom Izrael – Irán?
Za svoje pôsobenie na sociálnych sieťach som už zažila všeličo. Musela som vysvetľovať, že Izrael nie je vo vojne s Pakistanom, že v Izraeli žije plno menšín, že Arabi môžu byť aj kresťania aj moslimovia. Jednej pani som vysvetľovala rozdiel medzi Iránom a Irakom. Naposledy ma pobavilo video od jednej slovenskej influencerky, ktorá si myslela, že keď sa zbombarduje oblasť, kde je umiestnená atómová bomba, že dôjde k jadrovému výbuchu. Nedôjde. Najväčší bizár ale určite boli vizualizácie ukrytých stíhačiek na terasách obytných domov v Izraeli či ukrytých tankov pod nemocnicou.
Je aktuálne prímerie pre vás úľavou?
Určitá úľava to samozrejme je. Ako sme však boli svedkami už niekoľkokrát, situácia na Blízkom východe sa môže zmeniť z minúty na minúty. Bude to znieť ako klišé, ale treba si užívať prítomný okamih a zároveň byť pripravený na všetko.
„Slováci by mali požadovať informácie o pripravenosti krytov. Tie sú zatiaľ v žalostnom stave.“
Čo by ste odkázali Slovensku, ktoré relatívne dlho nezažilo žiadnu vojnu? Ako sa ľudia môžu pripraviť, ak by situácia eskalovala aj u nás?
Na Slovensku, ale aj v celej Európe ľudia žijú s nejakým pocitom relatívneho bezpečia. Naozaj nie je čas na nejakú paniku, ale ak by som bola na mieste obyvateľov Slovenska, začala by som požadovať informácie o pripravenosti krytov na Slovensku.
Tie sú v žalostnom stave, a zatiaľ čo Fínsko svoje kryty neustále vylepšuje a vynovuje, na Slovensku otázka civilnej ochrany je stále odkladaná niekam do pozadia do kolónky: „Však to vyriešime potom“.Nie je to správne a obyvatelia Slovenska by sa mali dožadovať zmeny. Taktiež odpoveď, že je to tajné, je podľa mňa nezmysel. V Izraeli sú zoznamy krytov verejné a tam obyvatelia čelia väčším hrozbám, ako ľudia na Slovensku práve teraz.
