Redaktorka a spisovateľka Ann Morgan sa rozhodla spoznať svet unikátnym spôsobom. Namiesto pohodlných tenisiek a lekárničky si však do veľkého batoha „zbalila“ papierových priateľov. V rámci projektu „A year of reading the world“ sa postavila pred výzvu – v priebehu jedného roka prečítať aspoň jednu knihu z každej krajiny na našej planéte. O svojich zážitkoch práve píše vlastnú knihu.
„Vždy som si o sebe myslela, že som dosť svetaznalý človek, moja knižnica však vypovedala o niečom inom. Okrem niekoľkých indických románov a jednej austrálskej a juhoafrickej knihy moja zbierka pozostávala len z britských a amerických titulov,“ uviedla Angličanka, ktorá ako redaktorka na voľnej nohe písala články pre rôzne britské magazíny. Začiatkom minulého roka sa preto rozhodla prečítať knihu z každej krajiny na svete. „Nakoniec som vytvorila zoznam členských štátov OSN a pridala k nemu Taiwan, z čoho vznikol zoznam 196 krajín,“ uviedla Ann.
Spisovateľka vedela, že knihy z takmer dvoch stoviek krajín na svete nenájde v kníhkupectve za rohom a bola si istá, že mnohé z nich nebudú dostupné v angličtine, odradiť sa však nenechala. Založila si blog s názvom A year of reading the world, na ktorom milovníkov kníh z rôznych kútov sveta požiadala o pomoc. „Reakcie boli úžasné. Spojili sa so mnou ľudia z celého sveta a ponúkli mi pomoc. Niektorí mi poslali knihy, ďalší urobili prieskum kníh od domácich autorov, ktoré boli preložené aj do angličtiny. Niektorí autori, ako napríklad Ak Welsapar z Turkmenistanu či Juan David Morgann z Panamy, mi poslali ešte nepublikované preklady svojich diel, ktoré boli pre čisto anglicky hovoriacich čitateľov ešte nedostupné,“ uviedla spisovateľka.
Aj napriek výdatnej pomoci bolo zháňanie kníh nesmierne náročné, najmä pokiaľ išlo o africké krajiny. „V krajinách ako Madagaskar, Komory, Guinejsko-bissauská republika či Mozambik som sa musela spoliehať na nepublikované rukopisy,“ uviedla Ann.
„Na mojom zozname boli mnohé miesta, kde príbehy len zriedkavo zapisujú. Ak chcete napríklad na Marshallových ostrovoch čítať dobrý príbeh, je lepšie vypýtať si od miestneho iroija (náčelníka) povolenie na vypočutie jedného z rozprávačov. Podobne je to v Nigeri, kde sú legendy dedičstvom griotov – profesionálnych rozprávačov a hudobníkov,“ vysvetlila zvedavá čitateľka. Problémy jej spôsobilo aj nové politické usporiadanie niektorých krajín. „Založenie Južného Sudánu v júli 2011 bola určite radostná udalosť pre jeho obyvateľov, ktorí sa roky zmietali v občianskych vojnách. V krajine bez ciest, nemocníc, škôl a základnej infraštruktúry, ktorá existovala len šesť mesiacov, bolo veľmi nepravdepodobné nájsť publikovanú knihu,“ prezradila Morganová. Aj tento problém zakrátko vyriešila, keď sa spojila s miestnou spisovateľkou Juliou Duany, ktorá jej poslala jednu zo svojich poviedok. „Zháňanie týchto kníh mi trvalo asi rovnako dlho, ako ich čítanie a tvorba príspevkov do blogu,“ zhrnula autorka projektu, ktorá v priemere prečítala jednu knihu za 1,87 dňa.
Námaha sa jej však vyplatila. „Počas toho, ako som cestovala po literárnych terénoch, sa začali diať neuveriteľné veci. Zrazu som obývala mentálny priestor rôznych rozprávačov. S butánskym spisovateľom Kunzangom Chodenom som navštevovala exotické chrámy, vnímala som ich však z pohľadu miestneho budhistu. Unášaná predstavivosťou Galsana Tschianga som sa prenášala cez problémy mongolského pastiera v Altajskom pohorí,“ uviedla redaktorka.
„Knižné cestovanie ma prenieslo do myšlienok jednotlivcov, ktorí žili ďaleko odo mňa a ukázalo mi svet taký, ako ho vnímajú oni. Tieto príbehy boli oveľa silnejšie ako miestna tlač a otvorili mi nielen oči, ale aj srdce, keď som zistila, ako sa tu žijúci ľudia cítia. A to všetko zasa zmenilo aj moje zmýšľanie. Uvedomila som si, že nie som len izolovaná osoba, ale som súčasťou siete, ktorá sa rozprestiera cez celú planétu,“ dodala spisovateľka.
http://ayearofreadingtheworld.com