Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Wlachovský v rozhovore pre agentúru SITA prezradil, ako to bolo s jeho nomináciou na post šéfa diplomacie, čo si myslí o súčasnej politickej situácii na Slovensku, ako vidí vývoj vojenského konfliktu na Ukrajine, aký má názor na jej prijatie do Európskej únie či NATO, ale tiež zastaviť príchod nelegálnych migrantov či čo bude robiť po skončení jeho ministerského mandátu.
Kto vás oslovil robiť ministra zahraničných vecí a ako dlho ste túto ponuku zvažovali?
Oslovila ma pani prezidentka prostredníctvom svojej poradkyne pre zahraničnú politiku. V marci tohto roku sa ma spýtali, či v prípade, keby bola nutnosť vytvoriť úradnícku vládu,, či by som bol ochotný vziať zodpovednosť za vedenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Pravdupovediac, moja odpoveď bola taká, že ma to teší, ale zároveň mám pred tým obrovský rešpekt.
Gaborčáková: Pripravujeme ďalšiu jednorazovú 100-eurovú inflačnú pomoc, vyplatiť ju chceme v septembri (rozhovor)
V novembri tohto roku to bude totiž už 25 rokov čo robím na ministerstve zahraničných vecí a tú politiku, ktorú Slovenská republika robila za uplynulých 25 až 30 rokov, ktorá sa týkala našich integračných ambícií vstúpiť do EÚ aj NATO a nášho následného pôsobenia tam, z tohto hľadiska to pre mňa nebola dilema, a preto som povedal áno.
Sklenár: Ministerstvo obrany je v mnohých ohľadoch v lepšej kondícii (rozhovor)
A to i napriek tomu, že tá možnosť, že k tomu reálne dôjde bola v tom čase 50 na 50. Vzhľadom na tie okolnosti, ktoré potom nastali, sa to ale naozaj uskutočnilo a úradnícka vláda vznikla.
Podarilo sa, podľa vás, novej úradníckej vláde upokojiť situáciu na Slovensku, ktoré bolo názorovo veľmi roztrieštené?
Je to našou ambíciou, no či sa to podarilo nie je úplne na mne aby som to posúdil. Jednou z našich ambícií však určite je, aby sa debata, ktorá sprevádza výkon politík, scivilnila a ukľudnila. Aby sme sa sústredili na fakty a problémy a nielen na mená, interpretácie a výmeny medzi rôznymi záujmovými skupinami, ktoré sa okolo politiky pohybujú. Myslím si, že zatiaľ sa nám relatívne darí to napĺňať.
Mnohí politici hovorili a hovoria, že ste neprešli voľbami, čiže tá dôvera ľudí vo vás, ako novej úradníckej vlády, je malá. Myslíte si to isté, že teda keď ste neprešli voľbami, že vám ľudia neveria?
To, že táto vláda existuje je výsledkom zlyhania politickej sféry. To si treba povedať naplno. Keby sa politici vedeli medzi sebou dohodnúť, tak my tu nie sme. My sme tu ako krízový manažment krajiny.
Ako tí, ktorí majú zabezpečiť jej chod do volieb, ktoré sa uskutočnia 30. septembra, a následne do vzniku novej vlády. Čiže to naše zadanie je úplne jasné. To, že to umožňuje Ústava je tiež úplne jasné. Takže to sú úplné špekulácie o tom dôvera – nedôvera z pohľadu politikov.
Politici sú na príčine toho, že tu sme, ich neschopnosť sa dohodnúť, ich neschopnosť dovládnuť. To je jadrom problému. A našou ambíciou je naozaj len zabezpečiť funkčnosť a chod tohto štátu tak, aby fungoval čo najlepšie.
Svojho času sa hovorilo, že vlastne Vladimír Mečiar bola akási brzda toho, aby sa Slovensko dostalo do európskych štruktúr a aj do Schengenu. Je dnes, podľa vás, tá situácia, ktorú narobili politici, približná tej za jeho éry, alebo je diametrálne iná?
Ja by som to neporovnával. To, čo sa tu dialo v deväťdesiatych rokoch a to, čo sa tu deje dnes, nemyslím si, že tam sú z tohto hľadiska nejaké paralely.
Tú éru si veľmi dobre pamätám a na ministerstve som nastúpil až potom, ako skončila éra Vladimíra Mečiara. To, čo on vtedy prezentoval bola dvojaká politika.
Jedna bola tá, ktorú prezentoval slovenským občanom na Pasienkoch a druhá tá, ktorú sa snažil hovoriť naším partnerom vo Washingtone či v Bruseli a inde. Samozrejme, že to nemôže fungovať, lebo oni mali spravodajstvo zo Slovenska a majú tu svoje zastupiteľské úrady.
Už raz sa ukázalo, že takéto uvažovanie je scestné, ba dovolím si povedať, že hlúpe a naivné, a že v konečnom dôsledku sa to Slovensku vypomstí. Bol by som preto veľmi nerád, keby sa niekto uberal touto cestou znova, pretože je to cesta do slepej uličky.
Ale toto sa hovorí aj o Robertovi Ficovi, že inak sa vyjadruje keď je niekde vonku a inak pred svojimi voličmi…
Odpovedáte si sám. Nebudem komentovať to, ako sa kto vyjadruje o pánovi Ficovi.
Hovorím, že našou úlohou je zabezpečiť funkčnosť a chod štátu a nechce sa mi ísť do týchto sporov. Viem len povedať, ktorá zahraničná politika je pre Slovensko dobrá, a ktorá prinesie tejto krajine prosperitu a úspech.
Myslím si, že je to pokračovaním tej politiky, ktorú sme robili doteraz. Politiky, ktorá je orientovaná na inštitúcie, ktorých sme členmi, či už je to Európska únia alebo NATO. V podstate každý, kto sa vychyľuje z tejto politiky predstavuje pre Slovensko neoptimálny scenár.
S čím budete spokojný, keď skončí váš mandát?
To vyplýva z definície toho mandátu. Budem spokojný s tým, keď sa nám podarí doviesť krajinu k voľbám, keď sa nám podarí zaistiť zahraničnú politiku v tom zmysle ako bola doteraz. Máme to zadefinované aj v programovom vyhlásení, ktoré sme predostreli parlamentu. Tam sú tri krátkodobé a tri strednodobé ciele.
Medzi tie krátkodobé samozrejme patrí podpora Ukrajine. Na zasadnutí Rady EÚ v Luxemburgu sa takisto všetci zhodli na tom, že je v záujme nás, členov Európskej únie, aby Ukrajina dokázala obhájiť svoju suverenitu, nezávislosť a teritoriálnu integritu, inými slovami aby ruské vojská z Ukrajiny vycúvali. Čiže toto je prvý bod.
Ten druhý je konkurencieschopná a trvalo udržateľná zahraničná služba Slovenskej republiky, lebo si myslím, že slovenská zahraničná služba má podávať výkon, ktorý sa od nej očakáva. My sme si s našimi susedmi v niečom názorovo veľmi blízki a máme jednotné ciele.
V niektorých situáciách sme ale sami medzi sebou aj konkurenciou, napríklad keď ide o umiestnenie investícií. Nie je jedno koľko máme na to vyčlenených ľudí a prostriedkov aby to dobre fungovalo, potrebujeme mať ambasády a zahraničnú službu, ktoré sú porovnateľné s tým, čo vynakladajú iné susedné štáty.
Politika bez zdrojov sa robiť nedá. Na to sa snažím upozorňovať v druhom z krátkodobých cieľov našej zahraničnej politiky. Tak, ako je zadefinovaná v programovom vyhlásení. A potom je tam samozrejme Slovenská rozvojová a humanitárna pomoc. Napríklad ako jeden z cieľov, ktoré dúfam, že sa mi podarí naplniť, a že tieto dve budú fungovať, a budú takou vlajkovou loďou toho, čo chceme. Chcem, aby sme dokádzali vychádzať v ústrety slovenským firmám pri ich presadzovaní sa v zahraničí. Už som spomínal Ukrajinu.
Na Ukrajinu sa dá pozerať viacerými očami. Jedným zo spôsobov, ktorým sa na ňu pozerám ja, je aj ten, že Ukrajina je veľkou príležitosťou pre slovenských podnikateľov a pre slovenské firmy.
Ak ju budeme vedieť správne uchopiť pri obnove Ukrajiny. Lebo jedného dňa sa vojna skončí, a tak, ako sme sa k tomu zaviazali, Ukrajina by sa mala stať členom Európskej únie v nejakej časovej perspektíve. Z toho hľadiska je dobré byť tam prítomní a vedieť aj správne investovať do obnovy a rozvoja nášho rozlohou najväčšieho suseda.
Keď ste hovorili o Ukrajine, čo si myslíte kto, alebo čo by mohol dostať za rokovací stôl obidvoch prezidentov? Pretože obidvaja sa tomu stretnutiu evidentne bránia…
Myslím si, že tu máme jednoznačné kto je v tomto konflikte agresor a kto obeť. Myslím si, že už dávno to nebolo také jasné vzhľadom na to, že s akým vojskom toho 24. februára 2022 ruská federácia vstúpila na územie suverénnej Ukrajiny.
My podporujeme mierový plán prezidenta Zelenského a to znamená, že aj tie podmienky, ktoré Ukrajinci uznajú ako vhodné na to sadnúť si za rokovací stôl a začať sa dohadovať o mierovom urovnaní.
Takže tie podmienky musia byť naplnené, aby sme sa vedeli pohnúť dopredu.
Takže z tohto pohľadu, čo ste povedali, ako dlho ešte môže trvať tento konflikt?
To ja neviem, lebo nemám krištáľovú guľu.
Roky, alebo mesiace?
Naozaj vám na to neviem odpovedať. Veľa sa bude odvíjať od toho, aká úspešná bude ukrajinská protiofenzíva toto leto. Sledujeme to pozorne a budeme to vyhodnocovať. Samozrejme, prajeme si, aby ruské vojská vycúvali z Ukrajiny.
Prezident Zelenskyj stále opakuje, že vlastne bojuje za Európu, aby sa Rusi nedostali povedzme na naše alebo poľské hranice, ale NATO a Európska únia má Rusko pozdĺž svojich hraníc a zatiaľ nikde konflikt nebol. Ten je len teraz na Ukrajine. NATO navyše teraz prijalo do svojich štruktúr Fínsko, ktoré má hranice s Ruskom, ktoré má aj Litva či Estónsko. Vojenský problém tam však nie je, taký problém len na Ukrajine…
Nie, problém nie je len na Ukrajine, problém je v tom, akým spôsobom uskutočnila ruská federácia agresiu na Ukrajinu a pritom došlo k pošliapaniu medzinárodného práva. To si treba povedať úplne na rovinu. To, čo sa udialo, sa totižto týka nás všetkých.
Ak bude Rusku umožnené robiť takéto invázie, porušovať medzinárodné právo, tak sa nás to bezprostredne dotýka. A Slovensko nemá záujem na tom aby susedilo s režimom, ktorý má takýto expanzionistický charakter. To je úplne logické.
Nechcete suseda, ktorý sa postupne rozširuje takým spôsobom, akým sa rozširuje Ruská federácia, že zaberá cudzie územia.
Najskôr bola nelegálna anexia Krymu, to všetci uznávame že to bola nelegálna anexia, potom postupne ukrajovali, a teraz napadli celú Ukrajinu. Toto nechcete mať akože vo svojom bezprostrednom susedstve. To nie je o tom, že EÚ a NATO susedili či susedia s Ruskou federáciou. Však samozrejme že susedili, a aj susedia.
Otázka je, či si môže medzinárodné spoločenstvo dovoliť takéto flagrantné porušovanie medzinárodných noriem. A ja hovorím, že nie, že je to nebezpečné.
Ale keď sa prijme Ukrajina do NATO aj do EÚ, tak hranica s Ruskom sa ešte rozšíri, akurát že nebude na hranici Slovenska, ale bude na hranici Ukrajiny. Je to teda vlastne to isté, či nie?
V prípade oboch je dôležité v prvom rade ukončiť ten konflikt. Ukrajina sa nestane členom Európskej únie ani Severoatlantickej aliancie bez toho, aby tam bol ukončený konflikt, aby táto agresia bola ukončená. Bez toho sa nestanú ani členom EÚ, ani NATO. Čiže sa rozprávame o niečom, čo bude, to je však ďaleko.
Možno ďaleko, možno blízko, to my nevieme, ako ste povedali, nemáte vešteckú guľu…
To je pravda, ale zase viem, koľko trval vstup Slovensku do EÚ.
Na nedávnom stretnutí premiérov V4 maďarský premiér Orbán povedal, že by sa malo prihliadať na to, aby prístupové rokovania s Ukrajinou boli také, ako mali povedzme balkánske krajiny, ako sme mali my, teda z hľadiska Ukrajiny to neurýchľovať. Vy s týmto súhlasíte?
Ale veď my samozrejme súhlasíme s tým, že na to, aby sa niekto mohol stať členskou krajinou Európskej únie, musí mať uzavreté všetky rokovacie kapitoly a musí prebehnúť proces prijímania za člena EÚ.
My nebudeme kvôli žiadnemu štátu meniť pravidlá klubu, v ktorom sme všetci. A to, že sme Ukrajine umožnili získať kandidátsky status, aby sme s nimi vedeli lepšie spolupracovať pri ich príprave na členstvo v EÚ, to naozaj robíme.
Z môjho pohľadu je obdivuhodné, že krajina, ktorá je vo vojnovom konflikte sa zároveň dokáže paralelne pripravovať na členstvo v Európskej únii. Oni sa naozaj chcú stať členmi EÚ a pracujú na tom. Tá ich práca by mala byť v nejakej fáze ocenená, ale to, kedy bude ocenená, závisí od samotného procesu.
Od uzavretia negociačných kapitol a od toho istého rozhodovacieho mechanizmu, ktorý sme mali my, a ktorý sme museli absolvovať predtým, než sme sa stali členmi Európskej únie.
Tým, keď by sme výhľadovo prijali Ukrajinu do NATO aj Európskej únie, de facto by EÚ aj NATO susedila s Ruskom po celej dĺžke jeho hraníc. Tam akože je to v poriadku, tam už by to bolo bezpečné pre nás keďže nebudeme mať suseda, ktorý bude mať také agresorské nálady ako má teraz Rusko na Ukrajine?
Každý štát má právo vybrať si, akým spôsobom chce mať garantovanú svoju bezpečnosť, a chce sa do budúcnosti rozvíjať.
Ak si Ukrajinci vyberajú cestu do EÚ a do NATO, má im byť umožnená. A o tom, kedy sa tak stane a aká cesta k tomu povedie sa môžeme rozprávať niekedy neskôr, pretože momentálne tam nie sme.
Mne sa nechce špekulovať o tom, kedy to nastane, v akom stave v tom čase bude Ruská federácia, či bude naďalej mať takú politiku, ako má teraz…
Momentálne v NATO, a teda aj u nás, rezonuje situácia okolo šéfa Vagnerovcov Jevgenija Prigožina v Rusku. Ako to celé čítate vy?
Čítam to ako mocenský zápas vo vnútri Ruska, považujem to za pomerne nebezpečné, pretože si pamätám, keď sa v auguste 1991 uskutočnil puč proti vtedajšiemu prezidentovi Sovietskeho zväzu Michailovi Gorbačovovi, takzvaný. Janajevov puč, a jeho výsledkom boli tanky v uliciach Moskvy.
Kto sú wagnerovci? Prigožinova skupina nebojuje iba na Ukrajine, stráži aj zlaté bane
Poviem vám, že nemáme záujem na tom vidieť po ruských mestách behať tanky. To je jednoducho nebezpečné. Rovnako je nebezpečné, keď žoldnierske vojská typu Vagner sa pohybujú od Rostova na Done smerom na Moskvu a dostanú sa do perimetra 200 km od Moskvy. To niečo vypovedá o bezpečnostnej situácii v tej krajine a o mocenskom zápase, ktorý tam nejakým spôsobom prebieha.
Prigožin zastavil postup na Moskvu a odíde do Bieloruska, k situácii sa v prejave vyjadril aj Putin (online/video+foto)
Možno dovtedy nebol až taký viditeľný, ale teraz sa dramatickým spôsobom zviditeľnil. To, k čomu došlo pred niekoľkými dňami je podľa mňa znakom mocenského zápasu vo vnútri samotného Ruska, a je to nepriamym, alebo možno aj priamym, dôsledkom zlého rozhodnutia prezidenta Putina v minulom roku uskutočniť inváziu na Ukrajinu. Pretože keby nebolo tej invázie, tak si myslím, že toto dnes nevidíme.
Myslíte si, že ten „útok“ na Moskvu bol skutočný, alebo chcel Prigožin iba nejakým spôsobom zastrašiť Putina aby upozornil na to, že Vagnerovci odišli z Ukrajiny?
Na toto nemám dostatok informácií a bola by to iba špekulácia. Môžete sa na to spýtať nejakých analytikov, ale ja pracujem s faktami, ktoré máme k dispozícii.
A fakty hovoria, že v Rusku sa vytvorila žoldnierska armáda, ktorá pozostáva z profesionálnych vojakov, ktorí bojovali vo viacerých konfliktoch, a z odsúdených trestancov, ktorým bolo umožnené bojovať na Ukrajine. A toto teleso vedené Prigožinom sa rozhodlo ukázať svoju silu a presadiť násilím zmeny, ktoré chceli.
Z väznice prešiel k hot-dogom, „varil“ Putinovi a šéfoval rebelom. Kto je Jevgenij Prigožin?
A v podstate Prigožin hovoril o tom, že on chce zmenu na čele ruského ministerstva obrany. Chcel, aby odtiaľ odišiel minister Šojgu, a chcel tiež zmenu na poste náčelníka Generálneho štábu Gerasimova. Ako dôvod uvádzal to, že títo dvaja zle viedli vojenské operácie na Ukrajine, a viedli ich spôsobom, ktorý povedie k porážke Ruska. To bolo to, čo on definoval ako svoje dôvody.
Ja hovorím, že je nebezpečné keď sa žoldnieri pohybujú po vašom území a volajú po presadení politických cieľov silou.
Oslabí tento krok ruskú silu na Ukrajine?
Podľa mňa áno. Keby to trvalo dlhšie, tak pravdepodobne aj materiálne, ale myslím si, že v tomto prípade to hlavne vydáva rôzne signály tým ľuďom, teda vojakom, žoldnierom a všetkým, ktorí bojujú za Ruskú federáciu na Ukrajine, lebo podľa mňa to je pre nich veľmi demoralizujúce a zmätočné.
Na zasadnutí Rady EÚ v Luxemburgu ste riešili aj vzťahy medzi EÚ a krajinami Latinskej Ameriky a Karibiku, aké sú?
Tento región je nám svojím spôsobom zo všetkých regiónov toho, čo nazývame Globálny Juh, asi kultúrne najbližšie a spájajú nás s nimi mnohé záujmy.
Chceme hlavne spoluprácu v oblasti voľného obchodu, chceme aby sa dokončil Mercosur. Potrebujeme spojencov na globálnom juhu a región Latinskej Ameriky.
Vzhľadom na kultúrne previazanosti a jazykové previazanosti s Európou mi príde ako najbližší. V júli sa uskutoční summit medzi EÚ a krajinami Latinskej Ameriky a Karibiku, tzv. EÚ – CELAC summit, na ktorom sa zúčastní aj premiér Ódor, a kde sa bude rokovať o tom, akým spôsobom zintenzívniť spoluprácu medzi nami a Latinskou Amerikou.
Tento summit sa uskutoční po ôsmich rokoch. Čiže je tam dosť dlhé obdobie, ktoré sa dá vnímať tak, že sme tú reláciu neposúvali dopredu dostatočne, a tie zmenené geopolitické podmienky, to geopolitické prostredie, ktoré máme dnes, nás núti hľadať intenzívnejšiu spoluprácu aj s krajinami globálneho juhu. Aj preto máme záujem posilniť spoluprácu s krajinami Latinskej Ameriky a Karibiku.
Samozrejme, že vo svete prebieha globálna súťaž, aj hospodárska. Európska únia je hospodárskou mocnosťou a má svoje záujmy v rozvoji medzinárodných vzťahov. A v rozvoji vzťahov s jednotlivými regiónmi sveta a Latinská Amerika patrí medzi ne veľmi intenzívne.
Nadobudli ste dojem, že tieto latinskoamerické štáty sú naklonené k spolupráci s EÚ, alebo je tam aj istý odklon, pretože mnohé tieto štáty deklarovali obchod s Ruskom, čo sa týka nerastných surovín, a tiež deklarovali aj to, že ako bol vydaný na Putina medzinárodný zatykač, že oni takéto niečo nepodporia. Dokonca sa viaceré hlásia do novej rezervnej menovej jednotky BRICS, teda že chcú, aby sa obchodovalo nie v dolároch, ale v tejto menovej jednotke?
Pozrite sa na výsledky hlasovaní v OSN o ruskej agresii na Ukrajine a tam zistíte, aká bola reálna podpora pre tieto hlasovania zo strany našich partnerov v Latinskej Amerike a v Karibiku.
A na základe toho zistíte, že s ruskou agresiou na Ukrajine má svetové spoločenstvo problém ako taký práve preto, že sa tým narušili medzinárodné vzťahy a medzinárodné fungovanie.
To ako prvé, ako druhé, obchod sa rozvíja na základe ponuky a dopytu, a ak máte pocit, že EÚ má menšiu ponuku ako Ruská federácia pre tie krajiny, tak by ma zaujímalo, na základe akej analýzy ste k tomu dospeli.
Podľa mňa Európska únia má násobne viac čo ponúknuť krajinám Latinskej Amerike oproti Ruskej federácii. Treba sa s nimi o tom rozprávať.
Keď ste spomínali obnovu Ukrajiny a príležitosti pre našich podnikateľov, máte dojem, že pri tej snahe budovať Ukrajinu, kde bude mať určite čo povedať Amerika, Nemci, Francúzi…, jednoducho tí silní hráči na svetovom trhu, že my máme šancu dostať sa medzi nich a nejakým spôsobom sa na tom podieľať?
Pozrite sa, máme niekoľko výhod. Sme s Ukrajinou susedia, ovládame ich jazyk, máme podobnú mentalitu a máme naozaj veľkú dávku dobrej vôle na strane Ukrajincov, vzhľadom na to, čo Slovensko a akým spôsobom Ukrajine pri tomto akte agresie a konflikte pomohlo.
Čiže je tam niekoľko predpokladov na to, aby sme uspeli. Čo nás môže brzdiť, je nepružnosť našej legislatívy. Nepružnosť v tom, že staviame pomalšie ako niektorí naši susedia. Keď sa pozrieme na rýchlosť s akou rastú logistické haly v Poľsku a na Slovensku, tak, bohužiaľ, tam zaostávame.
Jednoducho tá schopnosť uchopiť príležitosť musí byť aj z našej strany. A ja si naozaj myslím, že je to veľká šanca pre rozvoj východného Slovenska. Tak, ako bola veľká šanca a naplnená šanca po páde železnej opony pre tie časti Rakúska, ktoré susedili s východným blokom. Keď vidím, čo sa tam za tých 30 rokov zmenilo, tak si viem predstaviť, že takýmto spôsobom sa môžu rozvíjať aj časti východného Slovenska práve vo väzbe na ten obrovský trh, ktorý je na Ukrajine.
Ale k tomu potrebujete podnikateľov, ktorí sú iniciatívni a majú víziu, ktorú sú schopní ju nejakým spôsobom presadzovať a naplňovať. A potrebujete k tomu infraštruktúru a štát, ktorý ich v tom podporí. Myslím si, že je to príležitosť, ktorú by sme mali jednoznačne vidieť, a byť schopní uchopiť ju.
Pri týchto turbulentných domácich aj zahraničných vzťahoch neľutujete, že ste prijali funkciu ministra? Byť ministrom je predsa len oveľa zložitejšie ako byť na nižších postoch, kde ste doteraz pracovali…
Určite áno a nehovorím, že je to ľahké. Zmenil sa môj život, a zmenil sa mi v tom, že ho rátam cez pol hodiny a hodiny, lebo tak intenzívny program viem mať.
Nie je to ľahké, pretože to medzinárodné prostredie, v ktorom sa dnes pohybujeme, je veľmi komplikované a komplexné aj vzhľadom na tie už spomínané veci. Séria kríz, ktorými prechádzala EÚ, či už finančná alebo neskôr migračná, jednoducho tie vonkajšie nastavenia sú zložité.
A samozrejme agresia Ruska na Ukrajine, ktorá zmenila v Európe bezpečnostný systém. To všetko sú faktory, ktoré robia život ministra zahraničných vecí intenzívnejší, napätejší. Na druhej strane je to výzva, že sa je treba o krajinu postarať, a aj o jej záujmy vo svete. Myslím si, že to ma baví.
Keď ste spomínali tú migračnú krízu, tak premiéri krajín V4 na nedávnom stretnutí presadzovali skôr ako povinné kvóty to, aby sa presunul problém zachytávania migrantov buď na africkú pôdu, alebo na hranice niekde bližšie k prostrediu, odkiaľ títo ľudia odchádzajú. Myslíte si, že je to to schodná cesta aby sa presunulo toto záchytné centrum tam?
To, čo hovoríme, a čo hovoríme dlhodobo je, že najlepším spôsobom ako čeliť migračným tlakom je riešiť problémy, ktoré sú zdrojom tej migrácie.
Bol som nedávno na zahraničnej pracovnej ceste v Libanone, kde som navštívil aj niekoľko utečeneckých táborov, kde Slovensko poskytuje svoju humanitárnu a rozvojovú pomoc. A to je náš príspevok k tomu, aby sa ten migračný tlak znižoval.
Samozrejme, my potrebujeme to, aby Európska únia mala silnú vonkajšiu hranicu, aby Schengen mal silnú vonkajšiu hranicu, lebo keď máte silnú vonkajšiu hranicu, tak môžete fungovať bez obmedzení slobody pohybu vo vnútri, čo je princíp schengenskej dohody.
Je reálne vytesniť tie záchytné centrá, ako Libanon, Sýria, alebo iné krajiny možno niekde na vrch Afriky k Stredozemnému moru?
Vždy to bude reálnejšie vtedy, keď na tom budeme pracovať, ako keď na tom pracovať nebudeme. My robíme na tom, aby sa to realitou stalo.
Ak ale z tých krajín ľudia utekajú pred vojnou, tak tú vojnu, hoci aj občiansku, zastaviť nevieme…
Ale tie pravidlá na prijímanie migrantov z vojnových zón sú iné ako na prijímanie migrantov z krajín, kde oni migrujú kvôli ekonomickým alebo životným podmienkam. To sú dve odlišné kategórie. Takže to, čomu sa Európa a Visegrád vehementne bráni je neregulovaná ekonomická migrácia putujúcich ľudí, ktorí chcú prísť do Európy. A to, čo sa týka vojnových utečencov, tak tam, samozrejme, platia trochu iné pravidlá.
Máte už jasno v tom, čo spravíte keď skončíte na funkcii ministra? Vrátite sa späť na svoj pôvodný post, alebo máte inú predstavu o svojom ďalšom pôsobisku?
Na svoj pôvodný post sa určite nevrátim, lebo ten, z ktorého som sem prichádzal, bol poradca predsedu vlády Eduarda Hegera.
A ani Eduard Heger ani jeho vláda už nie je, takže toto mi nevyjde. Otázkou je, či budem ďalej pôsobiť v zahraničnej službe Slovenskej republiky. Robil som to 25 rokov a budem to tak rád robiť aj naďalej, ak pre to budú vhodné podmienky. A ak nie, tak potom budem zvažovať iné formy pôsobenia.
Buď v diplomatických službách, alebo prejdem do privátneho sektoru. Mojou ambíciou však je pokračovať v práci pre Slovenskú republiku ako veľvyslanec. To, čo som robil predtým, teda v Spojenom kráľovstve, alebo nedávno v dánskom kráľovstve.
