„Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké,“ povzdychne si v románe Ireny Brežnej Jana, ktorá rozpráva svoj príbeh o „najlepšom zo všetkých svetov“ všetkým generáciám.
Po nemecky píšuca Slovenka Irena Brežná svoje detstvo prežila v Trenčíne. Príchod dospelosti pre ňu znamenal vytrhnutie z materinskej reči v dôsledku emigrácie do švajčiarskych hôr, kde sa učila poznávať svet novým jazykom. Okrem toho si vyskúšala prácu psychologičky, prekladateľky i tlmočníčky a vyše 12 rokov sa podieľala na podpore humanitných a ženských projektov v Čečensku i v Guinei v rámci práce pre Amnesty International. Na konte má mnohé literarárne i publicistické texty, ktoré neminuli patričné ocenenia. V nemčine jej vyšlo viacero kníh vrátane zbierky literárnych reportáží z východnej a strednej Európy s poetickým názvom Zberateľka duší (Die Sammlerin der Seelen). Čierno-bielej estetike, rasovým problémom, severu a juhu i protikladom sa venuje vo svojich knihách Karibský bál a Biro a Barbara. Do jej rodnej slovenčiny bola preložená kniha Tekutý fetiš i próza Psoriáza, moja láska, ktorá skúma inakosť psoriatikov ráznymi rozprávačskými postupmi pripomínajúcimi kafkovskú absurditu. Treticu v slovenčine prístupných diel uzatvára román Na slepačích krídlach.
Mozaikový román predstavuje autorkin literárny návrat do detstva v Trenčíne. Návrat oslobodzujúci, v ktorom sa autorkin životný príbeh mení na literárnu hru. Hru plnú irónie, komunistického slovníka jej detstva, vtipu i smiechu cez slzy. Prostredníctvom detskej hrdinky Jany, ktorej mama „zmizla“ vo väzení, oživuje spoločenskú atmosféru rokov päťdesiatych, ale i fantazijný čas detstva plný nadrozmerných pocitov a činov.
Ak máte chuť stretnúť sa s Irenou Brežnou osobne, nenechajte si ujsť pripravované podujatia. Už dnes o polnoci si ju budete môcť vypočuť na na balkóne Parku kultúry a oddychu v Bratislave v rámci Koncertu pre všímavých. Ten už od 16. hod. pripravuje na piatich pódiách množstvo koncertov, divadelných predstavení či filmových dokumentov. Nebude chýbať ani výstava fotografií, zaujímavé diskusie, pohodashop či literárna kaviareň.
V rámci sprievodných podujatí k výstave Holé baby: Necenzurované akty moderných majstrov je pre milovníkov umenia a literatúry pripravené aj autorské čítanie z knižiek o detstve v totalite. Vo štvrtok 18.11. o 17 hod. vás v Esterházyho paláci v SNG privítajú Irena Brežná, ktorá bude predčítavať z jej poslednej knihy Na slepačích krídlach, a česká spisovateľka Věra Nosková, ktorá predstaví knižku Bereme, co je. Vstup na podujatia, ktoré pripravilo vydavateľstvo ASPEKT v spolupráci s Českým centrom v Bratislave, nadáciou Pro Helvetia a so Slovenskou národnou galériou, je bezplatný.
Nechajte sa zlákať ukážkami z mozaikového románu Ireny Brežnej: Na slepačích krídlach.
… Nášho súdruha prezidenta vídavam častejšie než otca, jeho fotografia visí v triede nad tabuľou. Vyzerá nudne, ale stará sa o nás. Otec naňho žiarli. Súdruh prezident už prišiel na svet ako proletár a nemusel sa ním stať dodatočne. Vo sviatok nesieme jeho portrét z vďaky za to, že celý rok nesie za nás zodpovednosť on. Pozerá sa na nás zo steny aj v každej kancelárii. Kedysi tam visel Ježiš Kristus, hundre babka. Načo toľké ceremónie s Ježišom Kristom? Je to trápne. V kostoloch a na lesných cestičkách visí na drevených a kamenných krížoch, takmer nahý a vychudnutý, nechá sa vešať pred všetkými ľuďmi, nebráni sa, zatvára oči v utrápenej tvári a z rúk a nôh mu tečie krv. A nikto ju neutrie. Staré ženy spínajú ruky, akoby sa nechceli zababrať. Človek sa predsa musí vzchopiť, nedovoliť, aby ho vešali, a nevešať hlavu! V škole sme počuli o mladej partizánke, ktorá si pred popravnou čatou strhla z očí šatku. Na dvore sa hráme na popravu. Odsúdia ma na smrť, deti z dvora mi zaviažu oči a vyhrážajú sa mi: Ty mrcha jedna partizánska, teraz udrela tvoja posledná hodinka. Snímem si z očí károvanú vreckovku a smejem sa, kým deti kričia pif, paf. Pomaly padám na kolená a líham si na zem. Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké…
… To najdôležitejšie pre ženu je mať sexepíl, vysvetľuje mama. Sexepíl je niečo, čo žena nemôže ani získať, ani odkukať, ani si to nemôže kúpiť. Sexepílu sa nedá naučiť. Sexepíl žena má, alebo nemá. Basta, tak je to, vraví mama. Žena bez sexepílu je podľa mamy na tom zle, nie je vraj vôbec ženou. Moja mama má, vďakabohu, veľa sexepílu a robí si starosti o mňa, či vôbec niekedy nejaký budem mať. Odvtedy si robím starosti aj ja. Neviem, ako sexepíl vyzerá, aký je na dotyk, kde sa zdržuje. Je to cudzie slovo, pre ktoré nemáme preklad, ale mama vraví, že mužské pohľady nám prezradia, či máme sexepíl. Muži vraj milujú sexepíl nadovšetko. Vďaka sexepílu im môžeme pliesť hlavy a môžeme im vládnuť. Už od vekov mužov preľstievame sexepílom ako muchy lepkavou mucholapkou. Bez lásky mužov sme nikto, hnilá slivka, basta. Vraštenie čela sexepílu neprospieva, ani uvoľnené brucho, ktoré sa hojdá, ako sa mu páči. Mama ma napomína, aby som čelo udržiavala hladké a bezmyšlienkovité a vťahovala brucho. Žena so sexepílom je ako prenasledovaná srnka, ktorá beží lesom, ako na jednej olejomaľbe v našej predsieni. Žena má poľovníkov dráždiť, nemá im však podľahnúť, vraví mama. Podľahnúť znamená dopustiť sa hlúpej chyby a milovať, slovo „milovať“ mama posmešne naťahuje. Múdra žena mužov nemiluje, vie, že sú iný druh, nikdy sa s nimi nemôžeme priateliť. Súdružka učiteľka zasa vraví, že pokroková žena žije s proletárskym mužom v priateľstve, tento je však len jej druhým mužom, pretože jej prvým mužom je práca. Moja mama si myslí, že naša učiteľka nemá sexepíl, a preto rozpráva také báchorky…
