Ako má vyzerať zdravotná politika 21. storočia, aby prežila skúšku reality? Prečo mnohé doterajšie stratégie zlyhávajú napriek dobre formulovaným víziám? A prečo sa štáty stále nevedia oprieť o nástroje, ktoré majú dávno k dispozícii? Presne tieto otázky otvorila medzinárodná konferencia Zdravotníckeho denníka s názvom „Ekonomika prevence zdravotních rizik“, ktorá sa konala 10. júna v Prahe. Na túto tému diskutovali popredné osobnosti z oblasti zdravotníctva a verejnej politiky a spoločne sa pokúsili odpovedať na to, čo bráni prepojeniu stratégie s praxou, ako urobiť zdravotnú politiku účinnou a dlhodobo udržateľnou, a čo musí nastať, aby sa zdravotníctvo vymanilo z kruhu formálnych plánov bez dopadu.
Komplexný prístup k rizikám je viacúčelovou prevenciou
Zdravotné riziká v bežnom živote neprichádzajú jednotlivo, ako je to popísané v učebniciach, ale často sa objavujú naraz a navzájom sa kombinujú. Človek, ktorý fajčí, má vyššie BMI a trpí chronickým stresom, nie je výnimkou, ale čoraz častejším profilom pacienta.
Práve preto odborníci čoraz hlasnejšie volajú po zmene filozofie prevencie – z prístupu „jeden rizikový faktor – jedno opatrenie“ na komplexnú, viacúčelovú stratégiu, ktorá zohľadňuje celkový zdravotný kontext jednotlivca.
Onkológ a profesor Luboš Petruželka počas konferencie jasne definoval, že systém musí začať pacienta vnímať ako celok – nie ako súbor oddelených diagnóz.
„Prepočítajme riziká pacientov, zbierajme ich naraz – fajčenie, stres, obezitu. Iba tak môžeme nastaviť ‚harm reduction‘ stratégiu, ktorá osloví praktických ľudí.“
Podľa Petruželku je efektívnejšie podporovať realistické, zvládnuteľné zmeny, než sa spoliehať na absolútnu zmenu životného štýlu zo dňa na deň. Oveľa väčší zmysel má napríklad obmedziť fajčenie o polovicu, zvýšiť pohyb o pár desiatok minút týždenne, alebo motivovať ľudí cez daňové zvýhodnenia.
„Každý malý krok sa počíta – menej cigariet, oveľa viac pohybu, daňové zvýhodnenia… Každý jednotlivec môže znížiť riziko,“ pripomenul.
Na potrebu multidisciplinárneho prístupu nadväzuje aj Ivan Duškov, námestník riaditeľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne pre služby klientom. Pripomína, že až 30–55 % determinantov zdravia ovplyvňuje sociálno-environmentálny kontext – teda faktory mimo samotného zdravotníctva.
„To, že onkologická komunita presadila multidisciplinárny prístup, je v českom kontexte prielom. Naše zdravotníctvo trpí rezortizmom, kde si každá odbornosť chráni vlastné územie,“ hovorí Ivan Duškov.
Komplexná prevencia však nie je možná bez zmeny v systémovom nastavení. Nejde len o zodpovednosť jednotlivca, ale aj o politické zacielenie a vytvorenie infraštruktúry, ktorá mu umožní robiť lepšie rozhodnutia. Školské programy, mestské zóny pre pohyb, zdravé možnosti stravovania v školách či podnikoch, zamestnanecké benefity na duševné zdravie – to všetko sú nástroje, ktoré robia prevenciu žitou realitou a nie len odporúčaním na plagáte.
V ére civilizačných ochorení, ktoré si nevyberajú len na základe genetiky, ale najmä podľa životného štýlu, je prevencia jedinou udržateľnou cestou.
Zdravotníctvo pod útokom dezinformácií: Kto dnes ešte verí odborníkom?
Pandémia COVID-19 nezmenila len zdravotnícke protokoly a hygienické návyky – výrazne zasiahla aj do vzťahu medzi občanom a zdravotným systémom. Jedným z najvýraznejších dôsledkov bola explózia dezinformácií a konšpiračných teórií, ktoré narušili dôveru verejnosti vo vedecké autority a oficiálne odporúčania.
„Pacienti odmietajú očkovanie nielen proti COVID-19, ale aj proti chrípke či pneumokokom. Pacienti spochybňujú všetko, čo súvisí so zdravím,“ uviedol Szalay.
Odmietanie očkovania, bagatelizovanie civilizačných ochorení či spochybňovanie skríningových programov sa stali každodennou realitou ordinácií. Niektorí pacienti už neberú zdravotnícke inštitúcie ako ochrancov zdravia, ale ako súčasť nedôveryhodného systému, ktorému sa treba vyhýbať alebo ho kontrolovať.
Čo je ešte znepokojujúcejšie, tieto naratívy prenikli aj do oficiálnych štruktúr. V niektorých prípadoch ich šíria samotní predstavitelia odborných komôr, alebo im médiá dávajú rovnaký priestor ako vedecky overeným názorom. V dôsledku toho sa celá autorita medicíny rozpadá na fragmenty, medzi ktorými sa bežný človek nedokáže zorientovať.
Tento jav má priamy dopad na efektívnosť preventívnych politík. Ak ľudia neveria očkovaniu, skríningom či odporúčaniam hygienikov, akékoľvek investície do preventívnych kampaní sa míňajú účinkom. Prevencia stráca svoje miesto nielen v politických prioritách, ale aj v mysliach a postojoch populácie.
Strata dôvery je však len symptóm hlbšieho problému – nedostatočnej a nekoordinovanej komunikácie zo strany štátu, chýbajúcich „trusted voices“ v médiách a dlhodobého zanedbávania zdravotnej gramotnosti. Ak chceme prevenciu znova postaviť na nohy, nestačí len opravovať jej procesy. Musíme obnoviť jej spoločenskú legitimitu – a to sa dá len tak, že systém začne zrozumiteľne, ľudsky a dôveryhodne komunikovať, počúvať spätnú väzbu a obnoví most medzi vedou a verejnosťou.
Dáta bez systému: Prečo zdravotníctvu chýba koordinácia?
Jedna z najzásadnejších otázok, ktoré rezonovali konferenciou o budúcnosti zdravotných politík, bola zdanlivo jednoduchá: kto má vlastne niesť zodpovednosť za zdravie populácie? V súčasnom systéme sa totiž táto kompetencia stráca v spleti ministerstiev, odborných skupín a regionálnych autorít, pričom žiadna z týchto inštitúcií nemá plnú kapacitu ani politickú stabilitu, aby mohla garantovať dlhodobé výsledky.
Odborníci preto čoraz hlasnejšie volajú po zriadení samostatnej, odborne nezávislej a legislatívne ukotvenej inštitúcie pre verejné zdravie.
„Potrebujeme modernú inštitúciu verejného zdravia – nie náhodný výťah dát, ale analyticko-intervenčný aparát,“ konštatoval bývalý český minister zdravotníctva Adam Vojtěch.
Inšpiráciu nachádza najmä vo fínskom modeli, kde existuje robustný systém verejného zdravia s právomocami navrhovať legislatívne zmeny, implementovať konkrétne intervencie a koordinovať medziodborovú spoluprácu naprieč celým štátnym aparátom. Takáto inštitúcia nie je len analytickým think-tankom, ale reálnym výkonným orgánom, ktorý pracuje s dátami, navrhuje opatrenia a – čo je kľúčové – dokáže niesť zodpovednosť za výsledky.
Vojtěch upozornil, že bez takejto štruktúry sa systém zdravotnej prevencie stáva obetným baránkom: keďže nemá svojho „vlastníka“, nikto za ňu reálne nebojuje, neinvestuje do nej politický kapitál a rýchlo ustupuje pod tlakom aktuálnych kríz. Prevencia tak žije medzi rezortmi – no nikde nemá domov.
Systémová inštitúcia verejného zdravia by mala byť schopná integrovať poznatky z epidemiológie, verejnej politiky, ekonomiky, ale aj z praxe samospráv či školských a sociálnych systémov. Zároveň by musela mať kompetenciu priamo zasahovať do rozhodovania a teda nielen odporúčať, ale aj nastavovať opatrenia, ktoré majú legislatívnu alebo fiškálnu váhu.
Zriadenie takejto inštitúcie nie je len otázkou organizačnej štruktúry. Je to krok, ktorý vyžaduje politickú odvahu, legislatívne reformy a dlhodobú víziu. No bez nej bude každá stratégia verejného zdravia fungovať len ako teoretický model – krásny na papieri, no nepoužiteľný v reálnom svete.
Spôsob interpretácie informácii je kľúčom k úspechu
V čase pretlaku informácií a krízy dôvery už nestačí mať správne fakty. Nestačí ani odborný konsenzus. Rozhodujúci je spôsob, akým sa tieto informácie dostanú k ľuďom. Ako ukázal britský novinár a moderátor BBC Rob Cameron, v oblasti verejného zdravia nie je dôležité len to, čo hovoríme – ale predovšetkým, ako to povieme.
Na konferencii predstavil jednoduchý príklad: edukatívne video o kolonoskopii, ktoré bez dramatizovania či moralizovania ukázalo samotný zákrok – taký, aký v skutočnosti je.
„Stačilo realistické a otvorené video – a viditeľný výsledok,“ uviedol. „Viac mužov nad 50 rokov prišlo na preventívne vyšetrenie. Žiadna kampaň predtým to nedokázala.“
Tento príklad ilustruje, že autenticita a ľudskosť v komunikácii majú silnejší dopad než akýkoľvek strach či varovania. Prílišné dramatizovanie alebo akademické mentorovanie pôsobí odstrašujúco. Naopak, keď ľudia vidia, že ide o ich bežných rovesníkov, bežné situácie a bežné zdravotné kroky – dokážu sa s tým stotožniť a konať.
Komunikácia v zdravotníctve tak nesmie byť strašidlom, ktorá odplaší, ani encyklopédiou, ktorá unaví. Potrebuje byť mierna, faktická, no predovšetkým – dôveryhodná. A to nie cez superlatívy, ale cez reálny príbeh, ktorý uznáva obavy ľudí, no ponúka riešenia bez nátlaku.
V ére dezinformácií sa stáva komunikácia nielen doplnkom, ale jadrom zdravotnej politiky. Bez nej sú aj najlepšie stratégie len formálnymi dokumentmi. Správne nastavená komunikácia je to, čo mení postoj jednotlivca, vytvára dôveru voči inštitúciám a pomáha z prevencie urobiť niečo prirodzené – nie výnimočné.
Ak má prevencia prežiť v spoločnosti, kde sa aj vedecké fakty spochybňujú a „názor“ má rovnakú váhu ako výskum, bude to práve komunikácia, ktorá rozhodne o tom, či zdravotné politiky uspejú alebo zostanú ignorované.
