Rodičia v ošiali zabíjali svoje deti, tisíce ľudí opúšťali svoje bydliská a hľadali ochranu pred chorobou na vidieku, rozšírila sa zločinnosť.
Aj takto vyzerala ničivá morová epidémia, ktorú vnímajú historici ako najzávažnejšiu pandémiu, ktorú ľudstvo postihlo. Vyľudňovanie celých regiónov prinieslo v 14. storočí hospodárske a demografické následky, v niektorých európskych mestách klesol počet obyvateľov o tretinu, ojedinele až na polovicu.
Ľudia sa menili na beštie, blízkych nechávali pomrieť hladom
„Smrť blízkych zmenila niektorých ľudí na beštie. Zdraví opustili chorých, takže mnohí skôr pomreli hladom, než na chorobu. Služobníctvo si za starostlivosť o svojich pánov nechávalo platiť aj niekoľkonásobok svojej pôvodnej mzdy. Zosilnilo aj náboženské precítenie tejto katastrofy – zosilneli púte a pútnické cesty na posvätné miesta, kde sa zástupy veriacich kajali zo svojich hriechov, pretože považovali túto chorobu za trest boží,“ povedala Mgr. Diana Duchoňová, PhD. z Historického ústavu SAV.
Karanténa najskôr trvala 40 dní
V priebehu storočí vzniklo v dôsledku morovej hrozby viacero nariadení medicínskeho či bezpečnostného charakteru, ktoré mali zabrániť šíreniu tohto ochorenia.
Najhoršou chorobou v dejinách ľudstva bol mor. Šíril sa neuveriteľne rýchlo
„Medzi prvotné opatrenia patrilo obmedzenie pohybu ľudí. Stredoveká a aj novoveká spoločnosť nebola vôbec statická, ako si to predstavujeme dnes. Stovky ľudí boli na cestách – cirkevní hodnostári, šľachtici, kupci, vandrujúci tovariši, študenti, ale aj žobráci a tuláci. Všetci títo „putujúci“ ľudia sa stali v prípade vypuknutia morovej nákazy potencionálnymi rozširovateľmi choroby. Preto sa v ohrozených lokalitách obmedzil voľný pohyb zriadením prísnejších stráží pri mestských bránach, alebo sa nasadilo vojsko, ak sa malo izolovať celé územie. Vytvoril sa tzv. sanitný kordón, ktorý dodnes, ako pojem, slúži pre nárazníkové pásmo, ochrannú zónu nielen pred ľuďmi, ale aj myšlienkami,“ povedal PhDr. Michal Duchoň, PhD. z Archívu mesta Bratislavy.
Podobný účinok mala aj karanténa, ktorá je ako izolačné opatrenie známa dodnes. Trvala 40 dní, neskôr sa zmenila na praktickejších 16 dní. Pôvodne toto nariadenie platilo najmä v prístavoch, ale používalo sa aj vo vnútrozemskom styku.
Domy nakazených zvykli aj zamurovať
„Mestské špitály boli dôležitým stupňom ochrany pred morovou nákazou – už ako miesto izolácie chorých. Prvotná funkcia špitála v stredoveku nebola určená pre zdravotnícke účely, ale ako miesto útulku pre starých alebo chudobných obyvateľov miest či dedín. Podľa toho, ktorá vrstva v nich žila, aj špitály vyzerali. Niektoré boli špinavými dierami, plné žobrákov, chudobných starcov a sirôt, niektoré zase pripomínali luxusné apartmány dnešných sanatórií dôchodcov, kde sa o zostarnutých bohatých mešťanov staralo služobníctvo,“ popisuje historička.
Bez príznakov môže byť až štvrtina nakazených. Odborník predpovedá druhú vlnu koronavírusu
Do špitálov mestské orgány v časoch epidémii izolovali chorých, ktorí sa tu buď vyliečili, alebo zomreli. Okrem špitálov boli chorí izolovaní aj vo vlastných príbytkoch, ktorých dvere boli označené znamením kríža. Domy nakazených sa zvykli aj zamurovať, až kým chorí nepomreli, alebo sa vyliečili.
V mestách sa zastavil život
„Aby sa nákaza nerozširovala, bolo v čase ohrozenia zakázané zhromažďovanie väčších skupín ľudí. Obmedzili sa trhy a jarmoky, verejné kázne, niekedy aj omše, ale aj zasadnutia verejných orgánov – mestských rád, snemov. Nesmeli sa vykonávať pohreby, svadby a ani zábavy, pri ktorých by došlo k zhluku ľudí. Skutočne možno povedať, že v čase nákazy sa doslovne zastavil v danom mieste život,“ povedal Michal Duchoň.
Šaty po mŕtvych sa mali spáliť alebo dobre oprať
Problémom boli aj cintoríny. Tie sa nachádzali priamo v centre miest či dedín, v blízkostí kostolov. Mŕtvi boli podľa historikov často zahrabaní len malou vrstvou zeme a medzi hrobmi sa bežne žilo (obchodovalo sa tu, stretávali sa tu známi či milenci), takže po čase sa zaviedla prax tvorby masových hrobov, kde boli anonymne a bez pompy pochovávaní všetci mŕtvi bez rozdielu.
Šaty po mŕtvych sa mali spáliť alebo dobre oprať. Po mŕtvych starých rodičoch ich napríklad nosili deti, tak, ako aj po chorých zdraví.
Lekári radili ujsť čo najďalej
„Lekári ako prevenciu pred chorobou zostavovali rôzne príručky, mohli by sme povedať dietetického charakteru, kde sa odporúčalo zdravým alebo chorým vhodné jedlo a úkony, ktoré mali zabrániť prepuknutiu choroby. Niektoré z rád platia dodnes – odporúčaná bola konzumácia ľahšie stráviteľného mäsa (napríklad teľacieho, kozľacieho, jahňacieho alebo kuraciny), vyhýbať sa malo aj nadmernému pitiu alkoholických nápojov. Obľúbené bolo aj púšťanie žilou, a dnes už skôr humorné, obmedzenie sexuálneho života. Väčšina lekárov ale aj tak radila, aby v prípade hrozby morovej nákazy ľudia opustili takéto miesto a ušli čo najďalej,“ dodala historička.
