Čím sa nás chystáte prekvapiť, čo ste si naplánovali tentoraz?
Ten program je ´dvojkopcový´. Najskôr pôjdeme na 7161 m vysoký vrch, ktorý sa volá Pumori, a potom príde ten hlavný cieľ expedície – 8516 m vysoký Lhotse. Na oba kopce som už liezol, ale ani na jeden vrchol som nevyšiel. V našej horolezeckej hantýrke sa v takomto prípade hovorí, že som tam nechal ´zavesený pytel´. Už vlani som začal líniu ich ´zvesovania´ – na druhý pokus sa mi podaril výstup na K2. Teraz sú na rade tieto dva kopce.
Odkedy vám tam visia tie ´pytle´?
Lhotse mala byť moja prvá osemtisícovka. V roku 1996 som bol vôbec prvýkrát v Himalájach. Dostal som sa vtedy asi do výšky 7350 m a tam som pochopil, že vyššie to už nepôjde. Zaplatil som takú obligátnu nováčikovskú daň. Vtedy som ani netušil, či sa vôbec ešte niekedy do Himalájí vrátim. Na Pumori som sa chystal už dvakrát. Najskôr to bolo v roku 2010 s Poliakom Piotrom Pustelnikom. Boli sme asi 150 výškových metrov pod vrcholom, keď môj spolulezec začal mať zdravotné problémy. Otočili sme to a vrátili sa dole. Druhýkrát o rok neskôr to bol len taký platonický pokus. Bol som s Paľom Jackovičom a ten dostal hneď na začiatku výškovú chorobu. Dostali sme sa tesne nad prvý tábor a museli sme sa vrátiť. To vlastne ani nepočítam medzi pokusy.
Predstavte nám tieto dva objekty svojho záujmu.
Oba kopce ležia na nepálsko-čínskej hranici. Pumori je nádherná hora iba osem kilometrov od Mount Everestu. Jej názov v tibetskom jazyku znamená v preklade Slobodná dcéra. Miestni šerpovia ju volajú aj Dcéra Everestu. Na jej vrchol chceme vystúpiť juhovýchodným hrebeňom. Z horolezeckého hľadiska je Pumori jednou z najzaujímavejších a najhodnotnejších himalájskych sedemtisícoviek. No a Lhotse je štvrtý najvyšší vrchol Zeme. Je najbližším susedom Mount Everestu a aj meno dostal podľa svojej pozície k najvyššej hore sveta. Názov v preklade znamená Južný vrchol. Napriek svojej mohutnosti bol vždy v tieni svojho slávnejšieho suseda. Tam je prakticky jediná možnosť vystúpiť hore západnou stenou.
Je to teda klasická cesta?
Áno, je to štandardná cesta. Hore sa ide žľabmi, nie cez piliere. Tie sú z roka na rok v horšom stave. Mizne z nich totiž sneh. Ten za normálnych okolností pomáha pri výstupe, teraz je to však plné šotoliny, padajú tade kamenné lavíny. Po strmých kameňoch sa ide oveľa horšie ako po snehu. Uvidíme…
Hovoríte v množnom čísle. Budete teda členom väčšej výpravy?
Vlani som liezol na Kančenčongu s Rumunom Horiom Colibasanom. Spolupracovalo sa nám veľmi dobre, pôjdeme teda spolu aj tentoraz. V našej výprave je ešte jedna španielska dvojica a jeden taliansko-rumunský pár. Každá dvojica má ale svoj vlastný program, taktiku. Spájame sa preto, aby nás vyšlo lacnejšie vybavenie povolenia. Ak bude treba, pomôžeme si, ale prakticky sme samostatné jednotky. Bude tam určite viacero výprav. Teším sa na stretnutie s kamarátmi, známymi. Podebatujeme, vypijeme si spolu čaj a pôjdeme si každý svojou cestou.
Aký bude váš program po príchode do Nepálu?
Potrebujem sa aklimatizovať na inú nadmorskú výšku, urobiť si chuť na lezenie, rozchodiť sa. Popri tom si chcem pozrieť kopce, na ktorých som ešte nebol a rád by som niekedy v budúcnosti na ne išiel. Teraz som sa rozhodol pre trek okolo Manaslu. Bude to trvať približne dvadsať dní. Chcem prespávať v takých výškach, v ktorých sa už organizmus aklimatizuje na to, čo ma potom čaká. Do Káthmadu sa vrátim začiatkom apríla. No a potom ma už čaká let do mestečka Lukla a bude nasledovať asi týždenný peší presun nádherným údolím Solukhumbu pod vrcholy oboch cieľov expedície.
Dnes už sa nelezie systémom budovania jednotlivých výškových táborov. Ako teda vyzerá váš výstup na vrchol?
Máme základný tábor a potom takzvané ´ABC-čko´. To je vo výške niekde okolo 6500 metrov. Odtiaľ už ideme s jedným stanom v batohu. Ten večer postavíme, prespíme v ňom, ráno zbalíme a ideme ďalej. Pred vrcholovým útokom už nebalíme, stan použijeme potom na prespatie jednej noci pri návrate. Ďalšiu noc sme už v ´ABC-čku´. Sú takí, ktorí sú schopní druhý deň zbehnúť až do základného tábora. Mne sa to neosvedčilo, lebo som potom v takom stave, akoby ma zrazil vlak a tri dni sa z toho spamätávam. Neviem, ako sa tento náš štýl výstupu volá. Už bolo veľa definícií – alpský, expedičný, ľahký himalájsky… Keď sme liezli na Annapurnu, nazval som to z recesie tatranský štýl.
Čo nosiči a akceptovaný doping – teda kyslíkové bomby?
Žiadni výškoví nosiči, žiadny kyslík – to sú základné pravidlá celej našej partie. Kyslík nemáme ani na lekárske účely. Kto chce s nami liezť, musí tieto naše pravidlá prijať, inak si musí hľadať inú partiu. Pre mňa osobne je výškový nosič na kopci väčším podvodom ako kyslík. To je zaplatený sluha, ktorý vlastne maká za svojho ´pána´. Ten čo ide bez nosiča s kyslíkom, ide oveľa športovejším štýlom ako ten, čo ide s nosičom bez kyslíka.
Vlani pred odchodom na Kančenčongu a K2 ste sa chválili, že ste v takej kondícii ako ešte nikdy predtým. Môžete to zopakovať aj teraz?
Áno. My, horolezci, sme totiž dosť poverčiví. Máme rituály, ktoré musíme opakovať. Presne si pamätám, ako som si predtým šnuroval ľavú topánku, ako som si obliekal vetrovku … (smiech). Ale teraz vážne. Presne som zopakoval model prípravy z minulého roka. Naozaj som urobil všetko, čo sa dalo. Som na tom možno ešte o niečo lepšie ako pred rokom.
Určite často dostávate otázku, kedy skompletizujete Korunu Himalájí, teda výstup na všetkých štrnásť osemtisícoviek. Chýbajú vám posledné štyri…
Mojou motiváciou nie je uzavrieť Korunu Himalájí. Veľa som sa rozprával s chlapcami, ktorí to zvládli. Všetci sa zhodli na tom, že keď vyliezli na desiaty kopec, začali pociťovať vonkajší tlak, najmä zo strany médií a sponzorov. Ja mám, chvalabohu, sponzorov, ktorí ma do ničoho netlačia. Sú to moji priatelia, ktorí horám rozumejú. Keď sa rozprávame o štrnástich osemtisícovkách, je to vždy len akési žartovanie. Je pravdou, že každý normálny človek ide rád tam, kde ešte nebol. Priznávam, že aj ja mám chuť liezť predovšetkým na kopce, na ktoré som doteraz neliezol. Nezavrhujem však ani myšlienku vrátiť s nejakou dobrou partiou sa na niektorý z kopcov, na ktorých už som stál. A trebárs aj na úkor poslednej štrnástej osemtisícovky.
Presný termín výstupu sa nedá naplánovať. Čo všetko bude rozhodovať pri jeho stanovovaní?
Najmä počasie. Dlhodobo sledujem vývoj poveternostnej situácie v tejto oblasti. V máji sa tam vyskytujú niekoľkodňové ´okná´ priaznivých podmienok na lezenie. Vlani boli dve, rok predtým iba jedno. Ťažko povedať, ako to bude tentoraz.
Kedy sa teda plánujete vrátiť na Slovensko?
Letenku mám kúpenú na 26. mája, ale ešte asi nikdy sa mi nestalo, aby som sa vracal presne v ten deň, na kedy som si naplánoval návrat. Program takejto expedície sa totiž operatívne upravuje podľa podmienok. Malo by to však byť niekedy koncom mája.
Zhováral sa Zdeno Suchý
