Fedor Flašík to v Startitupe v minulosti povedal na plnú hubu: „Našu krajinu nemôžu riadiť Bratislavčania, ktorí na východe nikdy neboli.“ A má pravdu, hoci jeho slová štipľavo režú do živého.
Prebudíme opäť tigra? - KOMENTÁR
Minulý rok som v svojom komentári písal, že Slovensko je pestrofarebná mozaika, kde každý región má čo povedať, no Bratislava si často myslí, že je jediným hlasom. Dnes to rozmením na drobné –bez zbytočného balastu. Flašíkov výrok nie je len trefná hláška, ale budíček pre krajinu, kde moc v hlavnom meste často zabúda, že Slovensko nie je len Dunaj a kaviarničky.
Východ, Gemer, Orava – to nie sú len názvy na mape, ale živé svety s vlastnými problémami, snami a hrdosťou. Ako môže niekto, kto nikdy necítil prach ulíc na Gemeri, alebo nevidel opustené dediny Zemplína, rozhodovať o ich osude? Bratislava, tá lesklá bublina, produkuje zákony a rozpočty, ale bez pochopenia regiónov je to ako písať román o krajine, ktorú poznáš len z pohľadníc.
Minulý rok som varoval aj pred priepasťou medzi centrom a perifériou, a tá priepasť je stále tu a zväčšuje sa – diaľnica D1, čo stále nie je hotová, je toho živým dôkazom. Nie je to len o cestách, ale o mentalite. Politici, čo nepoznajú východ, nevedia, ako bolí odliv mladých ľudí, alebo deravý rozpočet na školy v Rožňave.
Lokálne poznanie nie je luxus, je to nutnosť. Bez neho sú rozhodnutia len slepými výstrelmi, ktoré míňajú cieľ. Ale pozor – Flašíkovo volanie nie je o tom, aby každý región šiel sám za seba. To by bolo ako roztrhať Slovensko na kusy. Skôr ide o to, aby Bratislava počúvala, aby dala regiónom hlas, či už cez silnejšie samosprávy alebo skutočnú účasť na rozhodovaní. Inklúzia nie je fráza, je to jediná cesta, ako zo Slovenska urobiť krajinu, kde sa nikto necíti ako prívesok hlavného mesta. Flašíkovo posolstvo je jasné: nejde len o to, aby Bratislavčania sadli do auta a šli na východ. Ide o to, aby pochopili, že Slovensko je jeden celok – od Záhoria, cez Tatry po Zemplín.
Ak to nepochopia, budeme naďalej krajinou, kde jedna polovica píše pravidlá a druhá ich len trpí. Slovensko si zaslúži viac – lídrov, čo poznajú jeho tep, od Košíc po Kysuce, a budujú mosty, nie múry.
