Ideálne mesto na svete neexistuje, každé má svoje nedostatky, a každé sa musí meniť, žiť a prispôsobovať sa. Tvrdí to architekt spod Tatier Jozef Králik. Ešte pred pár rokmi pracoval pre architektonické štúdiá v Spojených arabských emirátoch, v roku 2017 získal, spolu s tímom, s ktorým pracoval, ocenenie Najlepší hotelový dizajn na Strednom východe.
Dnes žije pod Tatrami, v Poprade. S manželkou Dariou si otvoril vlastné architektonické štúdio a aktívne sa zapájajú aj do rozvoja mesta. V rozhovore priblížil fascinujúci svet architektúry a ikonických stavieb Orientu, ktorý je známy nielen najluxusnejšími, ale aj dychberúcimi stavbami.
Dnes vás svet architektúry fascinuje, kedy však prišlo rozhodnutie uberať sa týmto profesijným smerom a čo tomu predchádzalo?
Kreslil som od malička, stále a všade. Rodičia si to všimli a prirodzene sa začalo hovoriť o architektúre. Prvá reálna úvaha prišla v prvom ročníku na gymnáziu, keď som riešil, kam na vysokú školu. Priznám sa, chémia ani biológia ma nelákali, a veľmi ani jazyky. S rodičmi sme sa zhodli, že architektúra je smer, kde môžem využiť cit pre kresbu. Otec žartom dodal, že architekt má vždy robotu, a ja som si povedal, že to skúsim. Začal som chodiť na hodiny kreslenia ceruzou, neskôr som absolvoval intenzívny kurz kreslenia v rámci prípravy na prijímačky na Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. A tam ma aj následne prijali.
Celé to znie ako veľmi pragmatické rozhodnutie. Aké túžby či sny o povolaní ste však mali ako dieťa?
Ako každé dieťa, chvíľu kozmonaut, chvíľu futbalista. Ale páčila a zaujímala ma aj architektúra. Pamätám si jeden deň na základnej škole, keď nám učiteľka priniesla ukázať výkres od architekta, na ktorom bol ich rodinný dom. Nakreslený ručne, na žltom papieri. Zaujalo ma to natoľko, že si dodnes pamätám obklad zo žulových kameňov na ich dome. To, ako to ten človek nakreslil, vo mne niečo zanechalo.
Hoci som z lekárskej rodiny, máme aj umeleckú vetvu. Mamin strýko bol Štefan Cpin, významný slovenský ilustrátor a maliar. Ako chlapec som si kreslil vlastné mestečká, kde bude škola, obchod a tak ďalej. Bola to vtedy taká moja detská predstava o architektúre a urbanizme. Už vtedy ma bavilo premýšľať o priestore a živote v ňom.
Poďme od detstva k štúdiu na vysokej škole. Ako si spomínate na toto obdobie?
Prvé dva roky boli veľmi ťažké a na štúdium intenzívne. Aj vtedy tam študenti prechádzali takzvaným sitom, teda počas prvých dvoch rokov bolo potrebné reálne bojovať o to, aby sa udržali.
Prešlo to, vydržal som, a keď som sa v tom systéme naučil trošku plávať a štúdium si začal užívať, prišli zaujímavé predmety ako Ateliér. Tam sme začali pracovať na projektoch, ktoré sa veľmi podobali realite, od rodinných domov až po rozsiahlejšie komplexné zadania. Navrhovali sme, modelovali, tvarovali budovy a každý polrok sme svoje návrhy obhajovali pred komisiou.
Okrem toho sme mali aj štvrťročné kontroly rozpracovanosti, takže bolo jasne vidieť, či projekt posúvame ďalej. Pre študenta je to síce stres, no práve schopnosť obhájiť svoju myšlienku, argumentovať a vedieť si za návrhom stáť je v architektúre kľúčové. Mal som šťastie aj na niekoľko pedagógov, ktorí boli síce nekompromisne prísni, ale dnes viem, že práve oni ma najviac posunuli vpred.
Študovali ste v Bratislave, teraz žijete a pracuje v Poprade. Medzi obdobím štúdia a súčasnosťou je však ešte niekoľko rokov, ktoré ste prežili v Spojených arabských emirátoch, kde ste ako architekt pracovali. Aká bola táto životná etapa?
Do Emirátov som sa prvýkrát dostal už po druhom ročníku vysokej školy, počas leta. Išiel som tam na výlet aj za mojou vtedajšou priateľkou, dnes manželkou, ktorá tam v tom čase bývala. Tamojšia architektúra, a najmä ich stavebné tempo, ma fascinovali. Písal sa rok 2006, bolo to obdobie obrovského stavebného boomu, ešte pred veľkou krízou. Mal som pocit, že tam stoja všetky žeriavy sveta, kam sa človek pozrel, všade sa stavalo.
V nasledujúcom roku som sa vrátil s odhodlaním nájsť si stáž v architektonickm ateliéri. Pripravil som si životopis, portfólio školských prác a chodil som od ateliéru k ateliéru. Spočiatku som posielal e-maily, telefonoval, ale rýchlo som pochopil, že osobný kontakt je najlepší. Ateliéry však boli v celkom inom meradle, než sme zvyknutí u nás. Na Slovensku je desaťčlenný ateliér veľký a úspešný. Najmenší ateliér, v ktorom som pracoval v Emirátoch, mal asi 60 ľudí.
To je zrejme primerané aj tempu a možnostiam výstavby, ktoré ste spomínali…
Určite áno. A to hovorím o malom ateliéri. V najväčšej firme, v ktorej som pôsobil, pracovalo po celom svete približne 1 700 architektov. Samozrejme, ja som začínal stážami, bolo to za smiešny peniaz. Ale o tom sú stáže, že tam naberáte skúsenosti, nie peniaze.
Keďže ste ale ešte študovali, stále ste sa po lete vrátili na Slovensko. Školu ste dokončili a predpokladám, že prišla životná otázka, kam ďalej, alebo ste už vedeli, že to budú Emiráty?
Vo vyšších ročníkoch už bolo jasné, kam smerujem. Rok pred koncom školy sme sa s priateľkou zasnúbili, po promóciách sme sa zobrali a o dva týždne odleteli. Presne 8. augusta 2011. Odchod od rodiny bol ťažký, ale pred nami bola veľká vízia práce a nekonečných možností. Už počas stáží som zbieral prvé skúsenosti.
V spoločnosti RMJM Architecture sme napríklad pracovali na návrhoch štadiónov v Katare. Súťažili sme proti svetovým menám, napríklad štúdiu Normana Fostera, ktorý patrí medzi velikánov architektúry. Pre mňa to bola neskutočná príležitosť. Počas školy sme sa o tomto štúdiu učili, a ja som bol zrazu v tíme ľudí, ktorí s ním súťažili. Niektoré súťaže nad takýmito ateliérmi sme dokonca vyhrali. A to bolo ešte počas stáže.
Teda už počas stáží vás púšťali k nejakým väčším projektom?
Púšťali a bolo to náročné, často sa pracovalo do tretej ráno. Najprv som robil prezentácie, vizualizácie, 3D modely. Postupne som sa dostával k samotnej architektúre, chápal ich myslenie, mentalitu. Videl som, ako rozmýšľajú, videl som, čo je podstatné.
Keď pracovali na nejakom väčšom celku, štvrti, bolo to zaujímavé. Ukázali ju na mape, kde bola vyznačená, a potom ju v rovnakej mierke vložili do Paríža, či New Yorku alebo Barcelony.
Cieľom bolo priblížiť predstavu, aká veľké asi štvrť bude. Bolo to nesmierne zaujímavé a zapáčilo sa mi to natoľko, že to používam pri svojej práci aj ja. Architekt chápe mierku automaticky, ale bežný človek si ju často nevie predstaviť. Takto pomôžem klientovi hneď vidieť, čo znamená konkrétna veľkosť v porovnateľnom prostredí.
Vrátim sa ešte k spomínanému britskému ateliéru RMJM, kde ste absolvovali stáž. Aká to bola skúsenosť?
RMJM je renomovaný medzinárodný ateliér, ktorý pôsobí aj v Spojených arabských emirátoch. Pracovali sme tam na viacerých projektoch rôzneho rozsahu. Medzi ikonické realizácie patrí napríklad Capital Gate v Abu Dhabi, najšikmejšia veža na svete. Hoci som sa na projekte priamo nepodieľal, mal som možnosť sledovať jeho výstavbu z blízka. Stavba je technicky fascinujúca a svojou odvahou sa stala symbolom modernej architektúry mesta. O jej vzniku vznikol aj dokument National Geographic.
Čo vás uchvátilo či prekvapilo, keď ste prišli do tohto štúdia?
Jednoznačne pracovné tempo. Bolo úplne iné, než na aké som bol dovtedy zvyknutý. Neexistovalo, že sa „končí o piatej“. Termíny boli pevné, nekompromisné, a dodržali sa. Posledné týždne pred odovzdaním projektu znamenali často dlhé večery v kancelárii, ale všetko malo svoj zmysel. Ten tlak v konečnom dôsledku naučí presnosti, zodpovednosti a profesionálnej disciplíne.
Aký rozdiel ste vtedy oproti Slovensku pociťovali?
Základný princíp práce bol odlišný. Klienti si vždy žiadali tri varianty návrhu, z ktorých si potom vyberali. A ako natruc si klient vybral skoro vždy možnosť, ktorú sme najmenej preferovali. Bolo to ale ich rozhodnutie a našou úlohou bolo rešpektovať ho a spracovať do dokonalosti.
Konkurencia v Emirátoch je obrovská, a tak sa kladie extrémny dôraz na vizuálnu prezentáciu. Každý detail musí byť vyladený, každý obrázok musí rozprávať príbeh návrhu. Stalo sa, že projekt, na ktorom tím pracoval mesiace, klient po krátkej prezentácii odmietol. To vás prinúti naučiť sa „predať“ myšlienku jasne, stručne a zrozumiteľne. Architekt by sa mal vedieť vyjadrovať viac menej v obrázkoch, nepotrebuje písať text, aby projekt vysvetlil.
V práci ma inšpiruje napríklad dánsky architekt Bjarke Ingels, ktorý dokáže pomocou jednoduchých diagramov vysvetliť celú filozofiu návrhu. Na ploche niekoľkých obrázkov ukáže, ako v návrhu pracuje slnko, tieň, pohyb ľudí, priestor. A zrazu pred vami rastie architektúra so svojou logikou a zmyslom. A to je podľa mňa to najdôležitejšie, architektúra musí mať zrozumiteľný príbeh a hlbší význam.
Ak si človek predstaví stavby v Spojených arabských emirátoch podľa vášho popisu, ide asi o kolosálne budovy, je to tak?
Priznám sa, že niektoré z tamojších stavieb pôsobia pre mňa ako gýč. Je to však určitá daň za rýchlosť, akou sa v Emirátoch stavia. Tempo je neuveriteľné, projekty vznikajú v rekordných termínoch. Na druhej strane si investori uvedomujú, že ak chcú kvalitu a dlhodobú hodnotu, musia osloviť špičkové architektonické ateliéry. Vznikli tam preto aj mimoriadne zaujímavé projekty, a to od rezidenčných budov až po múzeá či galérie.
Napríklad v Abu Dhabi sa formuje nová kultúrna štvrť, kde už stojí Louvre Abu Dhabi od architekta Jeana Nouvela. Je to fascinujúce dielo, ktoré v sebe spája technickú precíznosť a duchovnú hĺbku. Navštívili sme ho niekoľkokrát, človek tam cíti rukopis veľkého autora, ktorý dokázal prepojiť lokálny kontext s globálnou víziou. Práve takíto architekti vedia klienta presvedčiť, že investícia do kvality prináša výsledok, ktorý sa stane symbolom.
Ikonická je aj stavba Dubai Creek, ktorá je vyobrazená aj na jednej z bankoviek v Emirátoch. Stojí za ňou ateliér Godwin Austen Johnson, pre ktorý ste pracovali…
To bola moja prvá oficiálna pracovná skúsenosť v Emirátoch. Zamestnal som sa v ateliéri Godwin Austen Johnson, ktorý patrí medzi rešpektované mená v regióne. Ich dielo Dubai Creek sa objavilo konkrétne na dvadsaťdirhamovej bankovke. Budova Dubai Creek Golf & Yacht Club bola zrealizovaná v roku 1993 a je jednou z ikon Dubaja.
Jej tvar vychádza z plachty tradičnej arabskej lode „dhow“, čím symbolicky spája námornú tradíciu regiónu s modernou architektúrou. Stavba sa tak stala výrazom identity a dynamického rozvoja Dubaja. Ak pristanete v Dubaji a smerujete do centra, s veľkou pravdepodobnosťou ju uvidíte. Je to budova, ktorú si jednoducho nemožno nevšimnúť.
Vaša snaha priniesla aj ovocie a vy ste získali v roku 2017 ocenenie Najlepší hotelový dizajn na Strednom východe a International Property Award za jeden z návrhov. O čo konkrétne išlo?
Prvé roky som pôsobil najmä ako modelár, vytváral som fyzické i digitálne modely. Snažím sa vždy empaticky pochopiť klienta, jeho spôsob uvažovania a očakávania. A vo väčšine prípadov sa mi to darilo.
Zlom nastal pri projekte hotela Hilton v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie. Zadanie znelo navrhnúť komplex dvoch hotelov, troj- a štvorhviezdičkového, s približne 200 izbami, ktoré budú prepojené, no zároveň oddelené tak, aby sa hostia oboch kategórií nestretávali. Každý detail musel zodpovedať prísnym štandardom značky Hilton a jej globálnej „brand stratégií“.
Na projekte sme pracovali v tíme štyroch až piatich architektov. Klient trval na tom, aby fasáda obrátená smerom k ceste z letiska do nového centra Rijádu pôsobila výnimočne a stala sa nosným vizuálnym prvkom. Skúšali sme rôzne varianty a hľadal som riešenie, ktoré by spĺňalo všetky parametre – technické, estetické aj finančné. Nakoniec si klient vybral variant, ktorý som pripravoval a prezentoval ja. Dnes hotel stojí v centre Rijádu.
Pracovali ste následne v jednom butikovom ateliéri, darilo sa vám, čo vás napokon podnietilo k tomu, aby ste prerušili rozvíjajúcu sa kariéru a vrátili sa na Slovensko?
Hlavným dôvodom bolo tempo práce. V tom období, tesne pred pandémiou, som pracoval prakticky nepretržite. Odchádzal som z kancelárie často o desiatej večer, niekedy až po polnoci. Stávalo sa, že som v office strávil celý deň aj noc. Mali sme ho na 44. poschodí a ja som z okna videl, ako slnko zapadá a opäť vychádza. Práca ma napĺňala, projekty boli zaujímavé, finančne som sa dostal do dobrej situácie, no uvedomil som si, že to nie je dlhodobo udržateľné.
V tom čase bola moja manželka druhýkrát tehotná a doma sme mali trojročné dievčatko, o ktoré sa bolo treba starať. Zrazu som cítil, že nechcem žiť život, v ktorom deti vyrastú bez mojej prítomnosti. Atmosféra doma tiež začala byť napätá. Pandémia Covidu prišla práve v čase, keď som sa rozhodoval, a urýchlila všetko. Mali sme v Emirátoch už kúpenú nehnuteľnosť, takže rozhodnutie nebolo jednoduché, bolo jedno z najťažších v mojom živote. Napokon sme sa však presunuli celá rodina do Popradu. A spätne to vnímam ako správny krok. Pracujem z domu, som s deťmi desaťnásobne viac ako predtým, a napokon, všetko vždy stojí a padá na rodine.
Otvorila vám skúsenosť v spomínaných ateliéroch brány k ďalším možnostiam či práci?
Do určitej miery áno. V Emirátoch je obrovské množstvo ateliérov, trh je dynamický a premenlivý. Niektoré ateliéry sú päť rokov na vrchole, potom sa stiahnu alebo menia zameranie. Skúsenosť z popredných štúdií mi však pri hľadaní ďalšej práce určite pomohla. Kolegovia aj nadriadení vedeli, že zvládam tlak, tempo a dokážem prevziať zodpovednosť za veľké projekty.
Raz ma napríklad oslovil architekt, ktorý plánoval nový ateliér a ukázal mi vizualizáciu budúceho Múzea budúcnosti v Dubaji. Budova mala tvar elipsy. Vtedy som si úprimne povedal, že to nie je možné postaviť, pôsobilo to ako technický nonsens a jeho žiadosť o to, aby som sa k nemu pripojil, som decentne odmietol.
Dnes stavba patrí medzi najfotografovanejšie budovy v Dubaji. Je to nová ikona Dubaja a jej autor Sean Killa tam dnes patrí medzi top dvadsiatku či tridsiatku architektov.
Neľutujete teda, že ste nezariskovali?
Nie. Mal som vnútorný pocit, že do toho nemám ísť. Možno by som tam dnes mal svoj podpis, ale verím, že všetko má svoj čas a dôvod. Druhou veľkou nezrealizovanou výzvou bolo tréningové hokejové centrum, ktoré chcela stavať šejkova rodina. Mal som už dohodnuté stretnutie s kráľovskou rodinou, aby sme to prebrali a potom prišiel Covid, ktorý to celé zastavil. Všetko vtedy padlo a k zámeru sme sa už nevrátili. Stáva sa. Nevyšlo toto, vyšli iné veci.
Ak ste spomínali tvar Múzea budúcnosti i ďalšie stavby, Emiráty sú veľkými ikonickými stavbami asi charakteristické a to je aj to, prečo napríklad do Dubaja cestujú na výlety a dovolenky mnohí Slováci…
Určite. Za dubajskou výstavbou stojí premyslená stratégia. Dubaj existoval dávno predtým, ale v podobe, ako ho poznáme dnes, sa začal formovať približne pred štyridsiatimi rokmi. Potreboval sa zviditeľniť – a stavil na architektúru. Najprv vznikol Burdž al-Arab, neskôr Burdž Chalífa, najvyššia budova sveta. Dnes sa budujú nové ostrovy, nové štvrte, vždy väčšie, vyššie, odvážnejšie. Z geopolitického hľadiska to dáva zmysel, architektúra sa tam stala nástrojom prezentácie. Nie všetko je podľa môjho vkusu, ale práve tá rozmanitosť robí mesto zaujímavým.
Strávili ste v Emirátoch desať rokov a vrátili ste sa na Slovensko už s týmto poznaním. Aký je váš pohľad na architektúru na Slovensku? Kam sa za desaťročie posunula?
Som úprimne rád, že slovenská architektúra napreduje. Vidno to na súťažiach, ktoré organizuje Slovenská komora architektov, aj na kvalite návrhov. Zaujala ma napríklad pripravovaná centrála spoločnosti Eset v Bratislave, má ambíciu byť moderným, ekologickým kampusom. Páči sa mi aj premena hlavného mesta, jeho otvorenie k rieke, k prístavu. Bratislava sa mení na malú, modernú európsku metropolu. Samozrejme, ideálne mesto neexistuje, každé sa musí vyvíjať, žiť, prispôsobovať sa.
Prečo ste napokon po návrate zo zahraničia nezakotvili práve tam, ale nasmerovali si to do Popradu?
Zvažovali sme Bratislavu, Viedeň aj Poprad. Napokon zvíťazil Poprad, jednak preto, že odtiaľ pochádzam, a jednak preto, že som tu cítil potenciál. Sú tu ľudia, ktorí chcú kvalitnú architektúru a vedia ju oceniť. Nie je to síce hlavné mesto, ale aj tu sa dajú realizovať zaujímavé projekty. Navyše, máme tu rodinu, priateľov, zázemie. To všetko zavážilo. Druhá vec je, že sme otvorení projekcii, čo sa týka celého Slovenska. Máme svoje vízie, ktoré ponúkame klientom a aj vďaka nim sa stretávame so zaujímavými ľuďmi.
Ako ste povedali, Poprad nie je Bratislava či Viedeň. No viete si predstaviť, že by ste sa tu realizovali na nejakých verejných budovách?
Určite áno. Rád by som v Poprade navrhol niečo, čo by bolo pre mesto ikonické. Nemyslím tým bytový dom či hotel, skôr galériu, priestor pre umenie a komunitu. Budova, na ktorej sa môže architekt vyhrať a zanechať svoj dotyk, umelecký pohľad pre budúce generácie. Určite by som chcel v našom regióne, v Poprade, v Tatrách, či kdekoľvek na Slovensku, zanechať svoju stopu.
Na Slovensku máte spolu s manželkou, ktorá je rovnako architektka, od roku 2021 svoj vlastný ateliér. Akým stavbám ste sa zatiaľ venovali?
Úprimne, prišiel som na Slovensko s elánom, že klienti sa ku mne budú hrnúť, veď „architekt z Dubaja“ znie atraktívne. Nebolo to tak, ale nevzdali sme sa. Začal som hľadať projekty a zapájať sa do súťaží. Takto sme sa napokon prihlásili do architektonickej súťaže na parkovacie domy v Martine pre stovky vozidiel, ktorú organizovala Slovenská komora architektov. Súťaž sme vyhrali a prvé miesto sme obsadili spolu s ďalším kolektívom architektov.
Ak sa nemýlim, skúšali ste to aj s materskou školou…
Áno, prihlásili sme sa aj do súťaže na projekt materskej školy. V prvom ateliéri v Emirátoch som pracoval na viacerých projektoch škôl a škôlok, preto ma táto téma vždy zaujímala. Súťaž na Slovensku sme síce nevyhrali, ale výherné riešenie bolo kvalitné a zaujímavé. Dnes máme rozpracovaných viac projektov, a tým pádom menej času na súťaže. No určite sa k nim ešte vrátime, sú výbornou príležitosťou posúvať sa ďalej.
Teda, kým na začiatku, po návrate na Slovensko, sa ponuky nehrnuli, teraz ste sa už rozbehli?
Verím, že áno. Hovorí sa, že ak podnik vydrží prvé tri roky, má šancu uspieť. My sme tie tri roky zvládli a cítime, že sa veci rozbiehajú. Stojíme však pred ďalšími výzvami, napríklad rozšírením ateliéru.
Popri všetkom evidujem aj vašu dobrovoľnícku činnosť či skôr občiansky aktivizmus v rámci občianskeho združenia Spolu tvoríme Poprad. Čo vás motivovalo k jeho založeniu?
Celé sa to začalo veľmi jednoducho, chceli sme s manželkou upraviť park pri našom dome. Bol zanedbaný, lavičky rozbité, chodníky prerastené burinou, ľudia sa mu vyhýbali. Požiadali sme mesto o súhlas a pustili sa do práce. Spočiatku sme na to boli sami, no postupne sa pridávali susedia, kamaráti, známi. Z malej iniciatívy sa stala komunita ľudí, ktorí chceli, aby ich okolie vyzeralo lepšie.
Pracovali sme po večeroch, cez víkendy, viac než mesiac a pol. Dnes, keď tadiaľ prechádzam a vidím, ako sa v parku hrajú deti, starší ľudia sedia na lavičkách a rodiny tam trávia čas, mám z toho úprimnú radosť. Je krásne cítiť, že priestor, ktorý bol kedysi prázdny, znovu ožil.
Na festivale Goodfest sme potom pre deti pripravili tvorivý projekt, model námestia s papierovou zvonicou a kostolom, ktorý deti dotvárali vlastnými rukami. Chcel som, aby pochopili, že aj ony môžu byť architektmi svojho mesta, že každý z nás tvorí Poprad. A presne z tejto myšlienky vzniklo občianske združenie Spolu tvoríme Poprad. Nie je to len názov, ale postoj. Veríme, že ak sa každý človek dotkne svojho mesta, hoci len drobnosťou, lavičkou, stromom, nápadom, začne sa meniť nielen priestor, ale aj ľudia v ňom. Poprad je naše mesto. A každý, kto chce, by mal mať možnosť byť jeho spolutvorcom.
