Vo viac ako 30-ročnej histórii samostatnosti malo Slovensko piatich prezidentov. Jediným, ktorému sa tento post podarilo obhájiť, bol Ivan Gašparovič. Prvou hlavou štátu však bol Michal Kováč a po ňom si do prezidentského kresla sadol Rudolf Schuster.
Kováča volil parlament
Vznikom samostatného Slovenska sa vytvoril aj post hlavy štátu. Podľa vtedajšej ústavy o osobe, ktorá bude počas päťročného obdobia na čele krajiny, rozhodovali poslanci v parlamente. Väčšinu v ňom malo vtedy HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom, a preto sa predpokladalo, že práve z jeho radov bude osoba, ktorá ako prvá povedie krajinu.
Viac o téme: Prezidentské voľby na Slovensku 2024
Prvé voľby sa konali 26. januára 1993, keď zo štyroch kandidátov do druhého kola postúpili Roman Kováč na návrh HZDS a Milan Ftáčnik, ktorého nominovalo SDĽ. Ani jeden z kandidátov v druhom kole nezískal potrebnú trojpätinovú väčšinu a voľba sa musela opakovať.
V novej voľbe, ktorá sa konala 15. februára, bol jediným kandidátom Michal Kováč z HZDS. Jeho zvolenie však bolo otázne, lebo nemal úplnú podporu ani vo vlastnom hnutí. Preto sa začali politické obchody so SDĽ, keď ich podmienkou bolo získať post predsedu Najvyššieho kontrolného úradu a zároveň sa mal Kováč vzdať členstva v HZDS, kde bol podpredsedom. Napokon Kováč získal 106 hlasov poslancov a stal sa tak prvým prezidentom Slovenskej republiky, ktorého do úradu inaugurovali 2. marca 1993.
Kto bol Michal Kováč? V jeho životopise sa uvádza, že má bohatú kariéru predovšetkým v oblasti finančníctva. Dva roky pôsobil ako bankový expert na komunistickej Kube a v roku 1967 získal miesto námestníka šéfa pobočky Živnostenskej banky v Londýne. Politicky bol aktívny už od roku 1948, keď vstúpil do komunistickej strany, odkiaľ bol však v roku 1970 vylúčený v rámci čistiek po okupácii v roku 1968. Po páde komunistického režimu vstúpil do Verejnosti proti násiliu a neskôr do HZDS.
Kováč rýchlo opustil Mečiara a začal sa boj
Mečiar rýchlo oľutoval, že do funkcie prezidenta navrhol práve Kováča. Nezhody sa začali už po niekoľkých mesiacoch. Zo začiatku poslúchol predsedu hnutia, keď tento žiadal vymeniť neposlušných členov vlády, napríklad Milana Kňažka a Ľudovíta Černáka.
Prvý spor nastal nevymenovaním Mečiarovej pravej ruky Ivana Lexu za ministra privatizácie. Vo februári sa Kováč zasa zastal ďalších rebelov Romana Kováča a Jozefa Moravčíka. Nezhody však naplno prepukli v marci 1994, keď prezident vo svojom vystúpení v parlamente ostro zaútočil na spôsob vládnutia Mečiara, čo malo za následok aj pád jeho kabinetu 15. marca. Toto mu predseda HZDS nikdy neodpustil a Kováč sa stal pre neho červeným súknom.
Boj pokračoval počas celých štyroch rokov vládnutia HZDS. Parlament napríklad vyjadril nedôveru prezidentovi, ale ten sa funkcie nechcel vzdať.
V roku 1995 mu niekto uniesol syna do Rakúska, čo sa nikdy nevyšetrilo, aj keď všetky dostupné informácie ukazovali na Slovenskú informačnú službu. Oproti prezidentskému palácu nainštalovali časomieru, ktorá ukazovala koľko dní má Kováč zastávať post prezidenta. Ten však nezostal nič dlžen a napríklad odmietol vymenovať Oľgu Keltošovú za veľvyslankyňu SR v OSN.
Kováč zotrval do konca funkčného obdobia 2. marca 1998. Nová hlava štátu však nebola zvolená a dočasne túto funkciu zastával Vladimír Mečiar, ktorý ihneď na druhý deň dal amnestie všetkým, čo sa podieľali na únose syna Michala Kováča alebo na zmarenie referenda v roku 1997 zo strany vtedajšieho ministra vnútra Gustáva Krajčiho.
Druhý prezident bol už volený priamo občanmi
Rok trvalo, kým sa dospelo k zhode o tom, ako voliť hlavu štátu. Po odchode Michala Kováča právomoci prezidenta prevzal najprv Mečiar a neskôr predseda novej vlády Mikuláš Dzurinda.
Nová vládna koalícia tiež nemala jasného kandidáta na tento post. Jedna časť bola toho názoru, aby voľba aj naďalej prebiehala v parlamente, kým druhá zasa presadzovala priamu voľbu, aj keď hrozilo, že sa do tejto funkcie dostane Mečiar. Nakoniec po dlhotrvajúcich rokovaniach a politickom obchodovaní sa predsa rozhodli pre priamu voľbu, hoci hrozba bola viac než reálna, predovšetkým pre nezhodu vo vládnej koalícii.
V prvom kole bojovalo až 10 kandidátov s tým, že sa tri dni pred nimi kandidatúry vzdal exprezident Michal Kováč v prospech Rudolfa Schustera. Do druhého kola postúpili okrem očakávaného Mečiara aj predseda Strany občianskeho porozumenia Schuster, ktorý sa so ziskom 57,18 percenta hlasov stal druhým prezidentom Slovenskej republiky. Do funkcie nastúpil 15. júna 1999.
Zo životopisu sa môžeme dočítať, že do revolúcie zastával viaceré funkcie vo vtedajšom Národnom výbore a štyri roky bol aj primátorom mesta Košice. Po revolúcii bol krátko predsedom Slovenskej národnej rady a neskôr veľvyslancom v Kanade, kým sa znovu nestal primátorom Košíc.
Niektorí koaliční partneri mu vyčítali jeho bohatú komunistickú minulosť, aj keď vo viacerých funkciách po páde komunizmu boli práve bývalí členovia Komunistickej strany Československa. Aj v súčastnosti ich nájdeme na najvyšších postoch.
Schuster bojoval o život
Rok po nástupe do funkcie nastúpili vážne zdravotné komplikácie u prezidenta Schustera. Vo vážnom stave, keď mu začali zlyhávať viaceré životu dôležité orgány, bol hospitalizovaný na bratislavských Kramároch. Lekári neboli optimistickí a podľa niektorých správ sa s ním do nemocnice prišla rozlúčiť rodina a farár, aby mu dal posledné pomazanie.
Celá krajina dlhú chvíľu nevedela, či jej prezident ešte žije. Neskôr ho vládnym špeciálom previezli do nemocnice v rakúskom Innsbrucku, kde ho po trinástich dňoch prebrali z umelého spánku a začal sa viditeľne zotavovať. Prečo správu o uradovaní Schustera začíname práve týmito udalosťami? No jednoducho preto, lebo toto obdobie bolo asi najdramatickejšie v jeho pôsobení vo funkcii prezidenta. Samozrejme, činný bol aj politicky.
Počas jeho pôsobenia v úrade prezidenta došlo k obnoveniu rokovaní o vstupe krajiny do NATO a Európskej únie, ktoré boli pozastavené za vlády Mečiara. Pri konci vládnutia sa podarilo Slovensku dostať do týchto dôležitých medzinárodných zoskupení. Zapájal sa aj do vnútropolitických udalostí, kde často kritizoval nejednotnosť vládnej koalície. Za najväčšie problémy v krajine považoval nízku životnú úroveň obyvateľstva alebo vysokú mieru nezamestnanosti, ktorá dosahovala takmer 20 percent.
Mandát Rudolfa Schustera sa skončil 15. júna 2004, keď neuspel v opätovnej kandidatúre na post hlavy štátu.