Voľby 1994-2023: Dzurinda priniesol pokoj a nádej, ale zjavil sa Robert Fico

Voľby v roku 1998 priniesli pád Vladimíra Mečiara. Vládu zostavil Mikuláš Dzurinda zo Strany demokratickej koalície. Bolo to obdobie, keď bolo treba napraviť množstvo chýb predošlej vlády a zmietnuť „mečiarizmus“ zo slovenskej politickej scény. Nebolo to ľahké, urobilo sa mnoho chýb, ale táto vládna garnitúra vládla osem rokov. Na scénu však vstúpil Robert Fico.

Pokus o ovládnutie TV Markíza

Voľby na prelome septembra a októbra v roku 1998 rozhodovali, či Slovensko zostane čiernou dierou v európskom spoločenstve, alebo sa vydá na cestu modernej demokratickej krajiny.

Viac o téme: Predčasné voľby na Slovensku 2023

Kandidátky a kandidáti pre predčasné voľby 2023 na Slovensku (24 strán, hnutí a jedna koalícia)

Opozícia pochopila, že len spoločnými silami môže rátať s úspechom, a tak 3. júla vznikla Slovenská demokratická koalícia, ktorú tvorilo päť opozičných strán. Malo ísť o volebnú koalíciu, ale rýchlou zmenou volebných zákonov sa o rok neskôr pretransformovala na stranu na čele s Mikulášom Dzurindom.

Voľby 1994 - 2023: Mečiarovi pomohla k návratu veľká chyba, potom valcoval a na záver si zaspieval

Nebolo ľahké presvedčiť občanov, čo napáchal Vladimír Mečiar za uplynulé roky, lebo verejnoprávne médiá mal plne v rukách práve on. Začali sa však objavovať aj súkromné, ktoré v plnej nahote odhaľovali podstatu vládnutia vtedajšej vládnej koalície.

Známy je pokus o ovládnutie vtedy najsledovanejšej televízie Markíza Mariánom Kočnerom. Brániť ju prišli tisíce občanov spolu s niektorými predákmi opozície. Boj sa začal, ale jeho výsledok bol neistý. Mečiar sa snažil zubami nechtami si v predvolebnom čase zachrániť kreslo, a tým aj seba a niektorých jemu blízkych ľudí, aby sa možno nedostali za mreže.

Zorganizoval snem v Trnave, na ktorý pozvážal 18-tisíc ľudí z celého Slovenska. Podporiť ho prišli, pravdepodobne nie zadarmo, aj známe svetové mená, ako Claudia Cardinaleová, Ornella Mutiová, Gérard Dépardieu či Claudia Schifferová, ktorú objímal pri otvorení ešte stále nedokončenej diaľnice. Nepomohlo.

Mečiar vyhral, ale premiérom sa nestal

K zmene politiky prispela predovšetkým rekordná účasť vo voľbách, až 84,25 percenta voličov, lebo aj dovtedajší volební abstinenti sa rozhodli pridať ruku k porážke Vladimíra Mečiara.

Výsledky volieb v roku 1998

• v tabuľke sú politické subjekty, ktoré sa dostali do parlamentu

Víťazom volieb sa stalo HZDS, ktoré získalo 27 percent hlasov, tesne za ním bola SDK s 26,33 percenta, nasledovali SDĽ so 14,66 percenta, Strana maďarskej komunity (SMK) s 9,12 percenta.  Do parlamentu sa ešte dostali SNS a novovzniknutá Strana občianskeho porozumenia (SOP) na čele s budúcim prezidentom Rudolfom Schusterom. ZRS doplatilo za svoje spolčenie sa s HZDS a hlas mu dalo iba 1,3 percenta občanov.

Mečiar videl, že nebude mať väčšinu v parlamente, lebo spolu s doterajším koaličným partnerom SNS získal iba 57 poslaneckých kresiel. Úlohy vytvoriť vládu sa ujal Mikuláš Dzurinda, čo sa mu aj podarilo pomerne rýchlo, iba 30 dní po voľbách.

Prvá Dzurindova vláda plátala diery

Nová vláda mala čo robiť. Nevyhnutné bolo znovu postaviť na nohy zdevastovanú krajinu, prilákať zahraničných investorov, vysporiadať sa so situáciou v hospodárstve, kde privatizéri predošlej vlády mnohé podniky priviedli na pokraj kolapsu, ale predovšetkým si navrátiť dobré meno v zahraničí.

Viaceré nevyhnutné ekonomické opatrenia, ale aj vlastné ego niektorých politikov, už od začiatku vyvolávali napätie vo vládnej koalícii. KDH nebolo spokojné s postavením jej členov vo vláde v rámci SDK. Presadzovalo návrat na SDK ako koalíciu piatich strán, čo Dzurinda nechcel pripustiť. Tak sa rozhodli viacerí členovia kresťanských demokratov opustiť SDK a znovu oživiť KDH.

Rok po voľbách sa na verejnosti objavil aj Robert Fico. Ako mladý politik vo voľbách získal najviac preferenčných hlasov v SDĽ a nastalo sklamanie, keď sa mu neušla žiadna významná funkcia.

Chcel byť napríklad generálnym prokurátorom, hoci na to ešte nemal zákonný vek. Keď sa nevyhovelo jeho údajnej požiadavke zmeniť zákon, aby sa dostal na túto funkciu, zo SDĽ v septembri odišiel a zahlásil, že ide založiť nový politický subjekt. V decembri toho istého roku vznikol Smer.

SOP dosiahla svoj cieľ, že sa jej predseda stal prezidentom a v roku 2002 už ani nekandidovala v parlamentných voľbách samostatne, ale na kandidátke SDĽ.

Mnohí museli pre kauzy odísť z funkcií

Médiá, ktoré pred voľbami poukazovali na počínanie Vladimíra Mečiara, sa tentoraz podobne kriticky postavili aj voči novej vláde. Naznačili viacero káuz, po ktorých museli odísť z funkcie niekoľkí koaliční činitelia.

Obeťou sa stal Gabriel Palacka po kauzách s výberom konzultanta na privatizáciu Slovenských telekomunikácií či pridelením licencie na prevádzku mobilnej siete.

Pre nezvládnuté úlohy vo svojich rezortoch podľa predstáv väčšiny v koalícii museli kreslá vo vláde opustiť Ľudovít Černák a Pavol Hamžík. Pavol Kanis nevedel dostatočne vysvetliť prostriedky na výstavbu svojej vily. Uviedol napríklad, že peniaze získal aj výhrou v lotérii.

Veľkým úspechom vlády však bolo návrat postavenia Slovenska v medzinárodných vzťahoch. Tesne po voľbách sa stalo kandidátom na členstvo v Európskej únii a vážne sa črtalo aj členstvo v NATO. Napriek tomu málokto očakával, že Dzurinda zopakuje úspech vo voľbách aj v roku 2002 a zostane naďalej premiérom.

Dzurinda zostal premiérom, ale začal hroziť Fico

Aj keď sa Vladimír Mečiar lúčil s občanmi v roku 1998 pesničkou, v nasledujúcich štyroch rokoch nezostal nečinne sedieť. Vedel, že jeho popularita klesá, ale aj napriek tomu robil všetko pre to, aby znovu zasadol do premiérskeho kresla.

V roku 2000 sme mali referendum o predčasných voľbách. Napriek 700-tisíc podpisom pod petíciou referenda, prišlo len asi o 100-tisíc viac voličov a bolo neplatné. HZDS bojkotovalo parlamentné schôdze, neustále sa pokúšalo odvolať Dzurindu a dokonca zahlasovalo aj za občianske nepokoje. Napriek tomu jeho voličský potenciál značne klesol.

Pomohol k tomu aj odchod druhého človeka strany Ivana Gašparoviča. Na protest proti „nedemokratickým spôsobom jeho riadenia“, Gašparovič vystúpil z HZDS a čoskoro založil vlastnú stranu. Vlastne hlavný dôvod bol, že sa neocitol na kandidátnej listine pre nadchádzajúce voľby. Veľmi rýchlo si založil vlastný politický subjekt Hnutie za demokraciu, vo voľbách však neuspel.

K neúspechu Mečiara značne prispeli aj Ján Slota a Anna Belousovová, ktorí sa hádali, kto bude predsedom SNS. Vo voľbách sme tak mali Slovenskú národnú stranu a Pravú slovenskú národnú stranu. Obe získali málo, aby prekročili hranicu zvoliteľnosti.

V októbrových voľbách predsa len vyhralo HZDS, ale získalo iba 19,5 percenta hlasov. Za ním nasledovala Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) na čele s Dzurindom, ktorá získala 15,09 percenta, kým tretie miesto obsadil Smer so ziskom 13,46 percenta.

Prekvapením bol úspech Komunistickej strany Slovenska (KSS), ktorá sa prvýkrát v ére samostatného Slovenska dostala do parlamentu, ako aj nová strana Aliancia nového občana (ANO) na čele s Pavlom Ruskom. Vo voľbách úplne stroskotala SDĽ na čele s Pavlom Koncošom, ktorá získala iba 1,36 percenta hlasov.

Výsledky volieb v roku 2002

• v tabuľke sú politické subjekty, ktoré sa dostali do parlamentu

Mečiar nemal dostatok hlasov, aby zostavil novú vládu. Spolu so Smerom a prípadne s KSS mal v parlamente 72 poslancov, a preto sa premiérom znovu stal Mikuláš Dzurinda.

Dzurinda priviedol SR do NATO a EÚ

Najväčším úspechom novej Dzurindovej vlády bolo členstvo Slovenska v NATO a Európskej únii. Kým s NATO to bolo očakávané, málokto veril, že sa do Európskej únie vstúpi spolu s krajinami, ktoré začali prístupové rokovania o niekoľko rokov skôr. Podarilo sa to v roku 2004, iba päť rokov od začiatku rokovaní. Stálo to nemálo úsilia, ale aj tvrdých opatrení, ktoré tiež pocítili občania.

Treba pripomenúť, že referenda o vstupe v roku 2003 sa zúčastnilo iba 52,15 percenta voličov a bolo jediné doteraz platné na území Slovenska.

Ešte v sobotu 17. mája 2003 účasť nenasvedčovala úspech referenda. Zaujímavosťou je, že v presviedčaní občanov sa v deň referenda na uliciach historického centra v Bratislave spolu s vládnou koalíciou zúčastnil aj Vladimír Mečiar. Robert Fico však chýbal.

Druhú Dzurindovu vládu viacerí označujú za reformnú. Zaviedla sa napríklad jednotná daň na úrovni 19 percent, fiškálna decentralizácia, ktorá umožnila viac priamych financií samospráve, ale samozrejme aj viac záväzkov. Vytvorená bola štátna pokladnica, liberalizovali sa podmienky hospodárenia a vláda prijala novú pracovnú legislatívu.

Všetko to viedlo k tomu, aby aj zahraniční investori začali vnímať Slovensko ako krajinu, kde treba vstúpiť. Záujem prejavili napríklad PSA Peugeot Citroën či KIA. Pokračovala však privatizácia viacerých významných štátnych podnikov, čo často využívala opozícia na kritiku, že prichádza k odpredaju pod cenu.

Veľký počet subjektov vyvolával samozrejme aj konflikty v rámci koalície a zmeny na niektorých vrcholných postoch. Asi najznámejšia je kauza „zmenky“, v ktorej dominoval predseda koaličnej ANO Pavol Rusko. V roku 2005 musel úrad ministra hospodárstva opustiť.

Politicky to tiež nevyzeralo na pokojné vládnutie. Známa je kauza „skupinka“, kde premiér obvinil niektorých vysokých predstaviteľov bezpečnostných zložiek, že konajú proti vláde. Dzurinda nemal opraty vo vlastných rukách už takmer od začiatku druhého vládnutia.

V prvom roku koalíciu po spomenutej kauze opustilo sedem poslancov a vláda sa stala menšinovou. Napriek tomu premiér vyjednávaniami s nezaradenými poslancami držal ako tak funkčný vládny kabinet. Opozícia mu často vytýkala, že kupoval hlasy. Takto sa mu podarilo vládnuť takmer do konca plánovaného funkčného obdobia.

Klinec do rakvy zatĺklo KDH požiadavkou na schválenie Vatikánskej zmluvy. Malo to za následok, že sa konali predčasné voľby iba štyri mesiace pred riadnymi. Naplno sa tak rozbehol Robert Fico.

Tretiu, poslednú, časť krátkeho pohľadu do minulosti, vám ponúkneme v pondelok 25. septembra.