BRATISLAVA 15. augusta (WEBNOVINY) – Vo štvrtok uplynie 74 rokov od smrti katolíckeho kňaza, národovca a politika Andreja Hlinku. Ako povedal dnes pre agentúru SITA historik Martin Lacko, Andrej Hlinka sa stal azda najznámejším reprezentantom presadzovania troch tradičných princípov slovenskej politiky 19. a 20. storočia – kresťanského, národného a sociálneho. Pripomenul, že Hlinka vstupoval do slovenskej politiky v období, keď si pôsobenie v nej vyžadovalo oveľa viac, ako z nej bolo možné získať. „Pôsobiť v nedemokratickom Uhorsku ako opozičný politik predpokladalo obrovskú obetu a vytrvalosť, osobitne u tých, ktorí sa neochvejne držali slovenského národného princípu. Medzi týmito zaujímal popredné miesto práve katolícky kňaz Hlinka,“ povedal. Podľa Lacka v čase vrcholiaceho veľkomaďarského šovinizmu, keď každý verejný prejav v prospech práv Slovákov hrozil perzekúciami či diskrimináciou, sa Hlinka stal symbolom boja za slovenskú identitu. Najlepšie vyjadrujú jeho slová adresované uhorským sudcom počas procesu „za poburovanie proti maďarskej národnosti“ v roku 1906: „Mňa vy nezmeníte. Mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal.“ Hlinka si vo väzení za Uhorska odsedel 33 mesiacov.
Priestor pre naplnenie slovenských snažení videl Hlinka v spoločnom štáte Čechov a Slovákov. Už na jar 1918, keď bola väčšina domácich slovenských politikov v hlbokej pasivite a keď väčšina kléru stála jednoznačne na uhorských pozíciách, vyslovil podľa Lacka legendárne slová: „…povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Napokon, 30. októbra 1918 sa stal jedným z hlavných signatárov Deklarácie slovenského národa v Turčianskom Svätom Martine, ktorou sa Slováci prihlásili k ČSR. Práve v ČSR mohol plnšie rozvinúť svoje politické snaženia. Pod jeho vedením sa SĽS – od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) – stala pevnou a všeobecne akceptovanou súčasťou demokratického politického systému ČSR. V r. 1920 ľudáci hlasovali za ústavu, v roku 1927 vstúpili do vlády, v roku 1935 podporili voľbu Edvarda Beneša za prezidenta republiky. „Napriek vytrvalému presadzovaniu svojej kľúčovej požiadavky – autonómie Slovenska – hlinkovci, resp. ľudáci, nikdy nešli proti ČSR. To bol podstatný rozdiel napr. oproti maďarským menšinovým stranám, ktoré odmietali už samotnú ideu ČSR a dlhodobo podnikali aj medzinárodné kroky na jej likvidáciu,“ konštatoval historik Lacko.
Hlinka patrí podľa historika Milana Zemka k najvýznamnejším profilujúcim osobnostiam na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. Ako povedal dnes pre agentúru SITA, Hlinka bol skôr konzervatívny politik. „Bol to statočný slovenský národovec, ktorý bol ochotný za to si niečo aj odtrpieť. V roku 1918 zohral významnú úlohu, keď ešte v lete sa práve on pri typickom slovenskom vajataní vyjadril, že manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo a musíme sa rozísť a spojiť sa s Čechmi. Následne patril medzi tých, ktorí podpísali memorandum slovenského národa,“ zdôraznil Zemko. Upozornil, že keď Hlinka na jar v roku 1919 videl veci, ktoré robili českí vojaci a úradníci, pričom boli v rozpore s jeho katolíckym presvedčením a súčasne sa dozvedel o podpísanej Pittsburskej dohode, tak sa rozhodol, že pôjde do Paríža obhajovať záujmy Slovenska a presadzovať autonómiu. „Tam veľa vybaviť nemohol. Neuvedomil si, že mierová konferencia bola konferenciou krajín a nie jednotlivcov. Keď sa vrátil, bol internovaný až do roku 1920, keď sa stal poslancom,“ konštatoval historik. Podľa neho však Hlinka bol aj autoritatívny človek, čo sa prejavilo, že ťažko znášal vnútrostranícku opozíciu. Zo strany musel odísť napríklad Ferdiš Juriga a ďalší pre postoj k Vojtechovi Tukovi.
Obdobie od roku 1920 do roku 1938 bolo pre Hlinku podľa Zemka dosť pestré. Spočiatku bola Ľudová strana dôsledne opozičná, čo jej pomohlo, že v roku 1923 v župných voľbách vyhrala. O dva roky neskôr zvíťazila výrazne aj v parlamentných voľbách a stala sa na Slovensku najsilnejšou stranou. „Počas jeho cesty do Ameriky, jeho zástupca Jozef Tiso dohodol koalíciu a Ľudová strana sa ocitla vo vláde, kde robila aj koaličnú, ale aj opozičnú politiku. Voliči to neocenili a v nasledujúcich voľbách strana stratila,“ povedal Zemko s tým, že v opozícii bola tlačená do konzervatívnejších vôd a spájala sa s tými, ktorí bojovali proti boľševickému rozvratu. „Keďže v roku 1936 začali v Sovietskom zväze procesy proti vlastným ľuďom, nemôžeme sa čudovať, že ľudáci, ale aj Demokratická strana to vnímali rozpačito,“ dodal.
Podľa historika Petra Mulíka dal Andrej Hlinka prednosť svojej národnej príslušnosti a svojmu osobnému politickému presvedčeniu o správnych rozhodnutiach v prelomových udalostiach pred názorovým stotožnením sa so svojou legitímnou cirkevnou vrchnosťou. „Kňaz a politik v jednej osobe, bez zapretia svojho posvätného úradu, videl v tej chvíli prioritu v hľadaní dobra pre slovenský národ,“ povedal Mulík dnes pre agentúru SITA s tým, že nedá sa povedať, že v tej chvíli bol viac politikom ako kňazom. Hlinka s rovnakou naliehavosťou cítil podľa neho potrebu brániť záujmy v zmenených podmienkach ohrozenej Katolíckej cirkvi, ako ďalej bojovať za záujmy nie celkom svojprávneho slovenského národa, teraz už proti pragocentrickým a čechoslovakistickým tendenciám.
Napriek tomu, že Andrej Hlinka suploval úlohu hlavného občianskeho (laického) politického lídra, videl podľa historika Mulíka realitu stále očami duchovného rímskej cirkvi a v jeho hrudi bilo kňazské srdce. Podľa neho je o tom veľa dôkazov. V Zápiskoch z Mírova píše: Štvú na nás verejne v parlamente, po časopisoch vyvolávajú: Preč od Ríma. Štvú ulicu, socialistov, školskú mládež. Každodenne sme sa dočítali: „S Viedňou sme zúčtovali, teraz, príde rad na Rím“. Do škôl na Slovensku poslali otvorených nevercov a pokrokárov, ktorí štvali mládež.
Autorita Andreja Hlinku v slovenskom národe stála podľa Mulíka celkom prirodzene na slovenskom katolicizme. „Jeho podstatou bolo dokonalé integrovanie kresťanskej viery do nádeje na dôstojný život slobodného slovenského národa. Dokonalé to vystihovalo životné heslo Andreja Hlinku: Za Boha život, za národ slobodu! Boh a národ, život a sloboda tvoria jeden celok. Obeta života za nadprirodzený princíp života, ktorým je Stvoriteľ, je pochopiteľne väčšia, ako obeta slobody za prirodzenú hodnotu, akou je národ,“ povedal Mulík. Tým chcel podľa neho Hlinka zvýrazniť hierarchiu hodnôt, ktorú on a jeho druhovia vyznávali. Napriek tomu, že sa v jeho živote niekedy zdalo, že dáva prednosť svojmu politickému poslaniu v národe pred duchovným poslaním v Cirkvi, nebolo to tak. „V jeho boji za práva slovenského národa bola vždy imanentná kresťanská viera, práva človeka a práva cirkvi, aj keď niekedy v kontroverzii s vlastnou hierarchiou,“ konštatoval Mulík.
SITA
