Minulý týždeň sa točil hlavne okolo dostavby tretieho a štvrtého bloku Atómovej elektrárne Mochovce. Nemuselo to tak byť, ale náš „geniálny“ súd, čo si hovorí najvyšší, pre mnohých prekvapujúco rozhodol v jednom súdnom spore na úkor Úradu jadrového dozoru SR v prospech organizácie Greenpeace. Pre bežného smrteľníka nie je podstatné o aký súdny spor išlo, podstatné je, že aktivisti sa na základe súdneho rozhodnutia domáhali, respektíve stále domáhajú, zastavenia dostavby mochoveckých blokov. Tak im to vyšlo z právnej analýzy súdneho rozhodnutia. Druhá strana mala samozrejme tiež urobenú právnu analýzu. Tá pre zmenu hovorila, že dostavba sa nemusí prerušiť, v podstate sa nič nestalo a nedostatky formálneho charakteru, ktoré im vyčítal sám najväčší súd, sa dajú elegantne vyriešiť spätne. Po prečítaní súdneho rozhodnutia som dospel k záveru, že okrem právnikov z oboch táborov ani Boh nevie kto má pravdu.
Hlavné však je, že dostavba Mochoviec nakoniec vďaka promptným šalamúnskym krokom Úradu jadrového dozoru naďalej pokračuje. Lebo škody spôsobené prerušením nedajbože úplným zastavením dostavby dvoch jadrových blokov by boli pre Slovensko oveľa väčšie ako nejaká duševná ujma „zelených“ aktivistov, že sa nemohli niečoho v procese schvaľovania dostavby zúčastniť. Inak chápem ich konanie a snahu bojovať proti jadrovej energetike, veď je to ich práca. Ale na oplátku by už aj oni mohli pochopiť, že jadro je na Slovensku populárne a podporuje ho väčšina slovenského ľudu. A bez potrebného rozzúreného davu sa „zeleným“ nepodarí zastaviť rozvoj jadra, ani keby vyhrali na súdoch ďalších miliónov sporov.
Aktivisti by taktiež mohli pochopiť, že elektrinu musíme niekde vyrábať. Nahradiť jadrové elektrárne slnečnými a veternými je síce pekná a ušľachtilá myšlienka, ale som zvedavý, ktorého priemerného občana Slovenskej republiky by potom potešil vyšší účet za elektrinu. Nehovoriac o tom, že keby nefúkal vietor a nesvietilo by slnko, zostávali by nám už len sviečky, aj keď tie by sme kvôli bezvetriu rýchlo a ľahko zapálili.
(Ne)Pochopiteľné kroky ministerstva obrany
Na samom konci minulého týždňa sme sa dozvedeli, že štátny orgán, Ministerstvo obrany SR, si za svojho dodávateľa elektriny vybralo alternatívneho dodávateľa. Spoločnosť Magna E.A. tak za dodávku takmer 92 tisíc megawatthodín elektriny zinkasuje skoro 15 miliónov eur. Takže na dodávkach elektriny štátnemu orgánu zarobí súkromník. Pritom štát vlastní v troch najväčších dodávateľoch energií, označovaných aj ako tradiční dodávatelia, majoritné podiely. Prečo nemôže dať štát štátu zarobiť, čím by sa vlastne peniaze vrátili späť? Neviním ministerstvo, že by chcelo nejako poškodiť štát, lebo vyzerá, že tender bol transparentný. Elektronickým výberom si ministerstvo vybralo z troch ponúk tú najlacnejšiu. Mňa skôr zaujíma, že prečo tradiční dodávatelia elektriny, v ktorých 51-percentné podiely vlastní štát, nevedia prísť do tendra vyhláseného štátnou organizáciou s ponukou, ktorá by bola víťazná.
Autor je šéfredaktorom portálu vEnergetike.sk.
