Ste rodákom z Rumunska. Narodili ste sa v Ilva Mare (Veľká Ilva). Váš otec sa na Slovensko dostal ako legionár z Rumunska alebo ste na Slovensko prišli hneď po druhej svetovej vojne?
Nie. Ak dovolíte, uvediem veci na pravú mieru, hoci som o tom už viackrát hovoril. Obaja moji rodičia sú Slováci. Môj otec je Slovák ako repa. Mama pochádza z Diakoviec, z dediny, ktorá je pri Šali. Otec bol železničiar a v roku 1943 ho ako pracovníka železníc z bratislavského – neviem presne ako to vtedy nazývali – z nejakého okruhu – poslali do Rumunska. Odvelili ho tam ako výpravcu vlakov na strategicky najdôležitejšiu trať nemeckých vojsk, ktoré cez Maďarsko a Rumunsko išli do Ruska. Nemci domácim železničiarom nedôverovali. Preto celú trať obsadili Maďarmi a Slovákmi. Tí vtedy pôsobili na celej trase od maďarských hraníc až po prechod do Moldavska. A ďalej do tých hôr… Otca poslali do malej dedinky Ilva Mare priamo na hraniciach s Moldavskom v Transylvánskych Alpách. Keďže on tam bol služobne, samozrejme zobral so sebou aj rodinu. Preto som sa narodil v Rumunsku. Prežil som tam iba jeden mesiac. Lebo fronta sa otočila…. A my sme sa museli vrátiť domov. Mesiac po mojom narodení nás naložili do vagónov a presúvali domov, lebo fronta bola približne iba 40 kilometrov od nás. Preto sme sa vrátili naspäť do bydliska rodičov – do Šale. Ale samozrejme v dokladoch mám napísané, že som sa narodil v Rumunsku. Takže to je celá moja väzba na Rumunsko, ktoré mi svojim spôsobom zostalo osudové.
Trochu ste nás predbehli, lebo nie iba rumunské rodisko, ale aj rumunskí futbalisti vám zostali osudoví?
Rumunsko mi preto zostalo osudové, lebo najviac medzištátnych zápasov som odohral práve proti nemu (smiech). Vždy to bolo také… Môj prvý veľký medzinárodný štart bol na majstrovstvách Európy hráčov do 18 rokov. V tom čase ešte neboli hráčske výbery do 17 rokov a 19 rokov, ale boli reprezentácie do 18 rokov. V roku 1962 bola v Rumunsku – nejakých 40 kilometrov od môjho rodiska – v Kluži naša skupina ME, v ktorej sme odohrali kvalifikáciu ME. Navyše sme z nej aj postúpili – a dokonca sme odtiaľ doniesli bronz. Takže v Rumunsku začala aj taká moja vážnejšia medzinárodná kariéra. Proti Rumunom som odohral , respektíve na lavičke náhradníkov odsedel, asi dvanásť alebo trinásť medzištátnych zápasov.
Štyrikrát ste nastúpili proti Rumunsku v dôležitých súbojoch A-tímov. Prvýkrát ste proti ním hrali v kvalifikácii o postup na MS 1966 v Anglicku. Tento duel bol zároveň aj vašou premiérou v bránke národného výberu Československa?
Pre mňa to bol v Prahe veľmi pamätný zápas. Lebo prakticky znamenal veľmi rýchly postup do reprezentačného dresu. Tesne pred ním som mal totiž taký menší problém… Lebo práve tesne pred súbojom s Rumunskom som zažil pamätný zápas doma s pražskou Slaviou, v ktorom som v poslednej 90. minúte za stavu 0:0 chcel kľučkovať takmer na polovici ihriska a prehral som súboj s Frantom Veselým, ktorý strelil víťazný gól. Zobral mi loptu a dal gól. Takže si určite viete predstaviť, kam ma na Slovane tých 40 tisíc ľudí okamžite posielalo. Z tohto kiksu som bol nešťastný a bál som sa, že tréner Jozef Marko snáď zruší nomináciu… Lebo v stredu hneď po tomto zápase so Slaviou sa hralo proti Rumunsku. Ale nič také sa nestalo, lebo realizačný tím už tvoril nové mužstvo. Prišli do neho Karol Jokl a Ivan Hrdlička. Prišla taká novšia generácia šikovných hráčov. Nad Rumunmi sme vyhrali 3:1, takže debut v československej reprezentácii sa mi vydaril. A tak isto aj prvý kontakt s mužským rumunským futbalom.
Po tomto vydarenom debute ste chytali štyri zápasy neúspešnej kvalifikácie o postup do Anglicka 1966 za sebou. Ale tie ďalšie zápasy ste opäť sedeli na lavičke náhradníkov. Prečo?
Lebo tú kvalifikáciu začal chytať ešte Viliam Schrojff. A práve počas nej prežil zlomové zápasy aj v jeho kariére… Doma s Portugalskom. Gól Eusébia prakticky z bránkovej čiary, nepremenená penalta Vlada Weissa a potom v Rumunsku nešťastný gól za stavu 0:0. Vildo Schrojff chcel urobiť nejakú parádu aj pre divákov, ale lopta mu prešla nejako pod bruchom. Práve to bol mechanizmus, ktorý pohol dopredu celú moju kariéru. My sme sa v Slovane za trénera Šťastného už predtým niekoľkokrát prestriedali, ale spomínaný domáci zápas s Portugalskom v Bratislave, to bol taký zápas, v ktorom došlo k definitívnemu prelomu. Odvetu v Portugalsku som už chytal ja. Aj odvetný zápas v Turecku 6:0. Aj domáci duel s nimi, ktorý sme vyhrali 3:1. Najmä bezgólová odveta v Portugalsku z 31. októbra 1965 mi navždy zostane v pamäti. Domáci nastúpili s Eusébiom, Torresom, Augustom. Veľké mužstvo. Pre mňa veľmi pamätný zápas, lebo v takom prostredí a na takom veľkom štadióne som ešte dovtedy nechytal. Takže pre mňa to bol mimoriadny zápas. Alebo spomienka… Navyše v poslednej minúte Franta Veselý trafil žrď. Ak by sme dali gól, tak naša nádej na postup do Anglicka by bola ešte veľmi otvorená… Lebo Portugalci hrali v Rumunsku a prehrali tam. Tajne sme dúfali, že zásluhou nášho víťazstva nad nimi sme mohli postúpiť. Žiaľ, remíza aj keď mimoriadne cenná, bola málo, aby sme mali akú – takú šancu na postup.
Čo sa nepodarilo vtedy v závere roka 1965, dokázali ste o štyri roky neskôr, keď ste postúpili na majstrovstvá sveta v Mexiku. Aj tu mal tím Československa v základnej skupine MS okrem Brazílčanov a Angličanov aj Rumunov. A tréneri Marko a Hucko proti ním do bránky poslali zasa vás?
Áno, prišla znovu taká situácia… Zavinila ju tá, pokojne tvrdím, nepodarená príprava na MS v Mexiku. Hlavne z toho dôvodu, že funkcionári nahustili ligu, hoci nikdy predtým sa liga na Slovensku, respektíve v Československu nehrala v stredu a v sobotu. Pre MS v Mexiku sme veľmi rýchlo museli odohrať ligu. A k tomu ešte tri medzištátne zápasy. V Rakúsku – víťazstvo 2:1. Potom ešte v Luxembursku a Nórsku. Museli sme tieto tri zápasy hrať, lebo Laco Petráš bol v Marseille vylúčený. A potrebovali sme ho mať na šampionáte v Mexiku čistého. Do dejiska MS sme prišli veľmi oneskorene a nepripravení na náročné mexické podmienky. Cestovanie po Európe v tom čase bolo veľmi zložité. Z Prahy sme išli autobusom do Luxemburska Tam sme odohrali zápas. Odtiaľ autobusom do Berlína a odtiaľ letecky do Osla … Takto sme totálne zabili desať dní. Jednoducho nebol čas na poriadny tréning. Prišli sme nie dobre pripravení. V Mexiku sme neodohrali ani jeden prípravný zápas. Tam už bolo embargo… Posledný týždeň sa už nesmeli hrať zápasy. Neviem prečo, ale také boli predpisy… Neboli sme dostatočne pripravení na tú vysokú nadmorskú výšku. Na tréningu mali chlapci veľa problémov s dýchaním. Každý zápas v Mexiku jasne ukázal, že pokiaľ sme mali síl, tak sme boli dôstojným súperom aj Brazílčanom, aj Angličanom, aj Rumunom. Lenže druhý polčas to bolo z našej strany utrpenie. Keď rozhodca už tretíkrát zapískal, že treba ísť von, my sme stále sedeli na tých veľkých sedačkách. Vôbec sme nereagovali, že už treba ísť na trávnik. Únava bola taká obrovská… Nakoniec všetky druhé polčasy dopadli tak ako dopadli. Dá sa to zmapovať podľa výsledkov. S Rumunskom som chytal. Tento zápas sme gólom z penalty prehrali tesne 1:2. V prvom polčase sme mali tri – štyri vyložené gólové šance. Nedali sme však gól. Preto na Mexiko spomínam aj trochu so smútkom. Ale som hrdý, že som bol na majstrovstvách sveta. A to, že osud mi opäť pridelil Rumunsko? Nad tým sa už ani nezamýšľam… Je to paradox, ktorý prináša život.
Čo vám z mexického svetového šampionátu najviac utkvelo v pamäti? Na čo najradšej spomínate? Alebo čo vás z toho obdobia mrzí?
Už ten samotný postup na MS 1970 bol takým malým hrdinstvom. Už aj v tom čase sme bojovali v takom vzájomnom súboji: Slováci verzus Česi. Nie medzi sebou… Nie v priamom súboji medzi hráčmi. Lebo my sme boli kamaráti. Ale ani vtedajšiemu vedeniu československej telovýchovy sa nepáčilo, že v reprezentácii je sedemnásť Slovákov. Ja napríklad do dnešného dňa trpko spomínam na to, aj keď trénera Marka som mal rád, že v Prahe pred zápasom s Maďarskom (3:3), ktorý predchádzal Marseille, mi na rovinu povedal: Šaňo nemôžem ťa postaviť, lebo ty budeš jedenásty Slovák, ktorý pôjde na ihrisko. Lebo z mimoslovenských klubov bol v základe iba Andrej Kvašňák, ktorý bol v tom čase hráčom Sparty, ale bol tiež Slovák. Mňa už teraz vyhodia, nie ešte po zápase. To mi vtedy povedal tréner Marko… Nejdem to teraz riešiť, či to bolo zo strany Marka férové alebo nie. Lebo súboj medzi Ivom Viktorom a mnou bol celý život férový. Tam sa nediali žiadne problémy. V Mexiku sa tréner rozhodol pre Ivana, ja som to akceptoval. Hneď za tri – štyri dni sa rozhodol pre mňa… Zasa tá situácia dopadla tak, ako dopadla. Tak už sme čakali, že zápas s Anglickom bude chytať Anton Flešár ako tretí brankár. Ale Marko ho nemal tak na očiach, ako mal nás dvoch. Tak sa nakoniec rozhodol pre Ivana. Pre mňa samotná účasť na MS v Mexiku je tou najkrajšou spomienkou. Aj to prostredie, aj tá Guadajala. V hľadisku 50 000 divákov. Futbal na pravé poludnie. A k tomu ešte sprievodné akcie. Bolo to také veľkolepé a krásne. Ja viem, že záver mal trpkú príchuť. Návrat domov totiž sprevádzali výbuchy tak trochu nacionalistické. Súboj tlače proti niektorým našim hráčom ako napríklad proti Jožkovi Adamcovi. A podobne… Boli to negatíva. Potom prišla ešte aj tá nešťastná aféra Adidas – Puma. Páni funkcionári boli samoľúbi a mrzelo ich, že nedostali pár dolárov. Bolo to smiešne. Tak nám závideli. Potrestali nás a vymysleli si aféru, pre ktorú sme premrhali jednu kvalifikáciu o postup na majstrovstvá Európy. Takže toto je to negatívum. Boli trpké dozvuky. Ale MS pre mňa boli absolútnym vrcholom kariéry.
Pre mnohých pamätníkov vtedajšieho futbalu ste vzorom nie iba klubovej vernosti, veď v Slovane ste strávili takmer 14 rokov v jednom kuse, ale aj obdivuhodnej trpezlivosti pokiaľ hovoríme o československom reprezentačnom drese. Častokrát ste na svoju šancu vytrvalo čakali aj tri roky, Potom zasa dva roky, v období zlatého európskeho šampionátu v Belehrade približne rok. Ako ste vnímali tieto pauzy vo svojej reprezentačnej kariére?
Tento moment… Možno tri roky ani nie… To je dlhá doba. Ale môže byť… Netvrdím, že nie. Ten výpočet tých mojich prestávok svedčí o tom, že ja som 38-krát sedel na lavičke v oficiálnom medzištátnom zápase ako náhradný brankár. Či sa to niekomu páči, alebo nie, ja taký zápas považujem u brankára za zápas, ako by som v ňom nastúpil. Iba u brankára. To je tak špecifický post. Sedem – osem náhradníikov sedelo vedľa mňa, z ktorých mal každý šancu. Lebo tam boli ešte ďalšie možnosti. U brankára bolo veľmi ťažko sa dostať do bránky. A ešte navyše dostať sa do bránky pri Ivovi Viktorovi, ktorý bol výborným brankárom. Bolo to veľmi ťažké s ním súperiť. Zápas za zápasom podával dobré vykony. Dukle Praha to nešlo. Bola na 7. 8. alebo až na 9 mieste. Také obdobie mali… Ivan mal dosť veľa zlých výkonov. Bol zranený. Viackrát prišiel za trénerom so žiadosťou, aby som namiesto neho išiel do bránky ja. Teraz by mohol ísť chytať Šaňo. Marko mu odvetil: Vydrž, Šaňov čas ešte príde. On mal svojimi výkonmi pozíciu v reprezentácii veľmi pevnú. Ťažko ho bolo vystriedať.
Po zlatých ME 1976 v Belehrade Ivo Viktor musel zo zdravotných dôvodov (pre zranenie chrbta, pozn.) na dlhšiu dobu vyzliecť reprezentačný dres. V medzinárodnom programe sa objavili ďalšie dva zápasy proti Rumunom – a v bránke ste opäť stáli vy?
My sme mali aj také nešťastie v tom, že toľkokrát sme vlastne hrali v tejto východoeurópskej zóne. Nás losovali v tom čase… Dnes sa na tom usmievam, že vraj férové losovanie. Určite nie (smiech). Presne vedeli, keď losovali východné zóny. Prečo sme šesťkrát alebo osemkrát nehrali so Španielskom, Anglickom alebo Portugalskom? Stále sme mali Rumunov, Turkov alebo Maďarov. Tiež si myslím, že ani vtedy to nebolo celkom férové. Nedalo sa nič robiť. Zadelili nás tam, museli sme hrať. Takže tí Rumuni nás v podstate prenasledovali celú futbalovú kariéru. Aj ako tréner som sa stretával s Rumunmi. Ako tréner s Jozefom Adamcom som hral proti Rumunom. A stále dookola. Nebohý Peter Dubovský dal Rumunom v Košiciach tri góly. Rumunov na čele s Hagim sme mali aj v ďalšej kvalifikácii. Vždy iba proti Rumunom….To sú veci (smiech). To je úkaz, nad ktorým si už ani nelámem hlavu. Je to zbytočné.
Vaše vymyslené huncútstva boli povestné najmä v Slovane Bratislava. V tomto smere vynikali najmä bratia Zlochovci, bratia Čapkovičovci, Hrivnák… Bol čas na takéto prejavy figliarstva aj na svetovom šampionáte v Mexiku?
A tak možno, že aj v tom čase bolo niekoľko takýchto vecí, ktoré hráči medzi sebou robili zámerne. Ale ja si myslím, že na svetovom šampionáte nebolo už veľa času na srandičky, čo sa napríklad robilo v priebehu týždňa, keď sme hrali ligu, či cestovali za ligovými súpermi. Voľný čas v Mexiku sme využili aj na to, aby sme chodili do mesta. Aby sme spoznali prostredie a pamiatky, ktoré v dejisku šampionátu boli. Najviac humoru a vtipov bolo pri kúpaní… Mali sme k dispozícii bazén. Samozrejme, stále sme si ako slovanisti a Trnavčania vo voľnom čase nič nedarovali. Ale v tom dobrom slova zmysle…. Bavili sme sa navzájom. Vzájomné burcovačky tam vždy boli. Slovan – Trnava. Boli sme však kamaráti. Karty sme spolu hrali. Keď sa vyhralo, tak sme posedeli, niečo aj vypili. Tá obrovská rivalita prišla hodinu pred vzájomným ligovým zápasom Slovan – Trnava, alebo opačne. Ale veľa takých výraznejších vecí si teraz neviem spomenúť, čo sme tam medzi sebou mali… Už je to dávno…
Trochu ste boli dojatý, keď sme spomínali tie vaše odsedené zápasy v pozícii náhradníka a ročné alebo niekoľkoročné pauzy v reprezentačnej bránke. Koľko zápasov ste do bránky Slovana nepustili vašich náhradníkov? Napríklad Mariána Sedílka a ďalších?
Trinásť a pol sezóny som bol veľmi stabilným hráčom Slovana Bratislava a za ten čas som iba šesť zápasov nechytal. Všetky zranenia a choroby sa mi za ten dlhý čas vyhýbali. V tomto smere som mal veľké šťastie. Ale v našej rodine nie som v tejto veci rekordér, lebo môj syn Šaňo, ktorý začal v Slovane chytať ligu ako 17-ročný a potom dlhé roky pôsobil vo Francúzsku, absolvoval bez najmenšieho prerušenia 532 zápasov.
Ale druhý váš syn Stanislav, ktorý pre vážnejšie zranenia musel futbal zanechať dokonca ešte ako mladý dorastenec, si tie zdravotné problémy vybral za vás oboch?
To máte pravdu. Stanko si to po tej zdravotnej stránke odskákal za nás oboch. Aj taká môže byť odvrátená strana futbalu. Aj to je život.
Boli ste na MS v Mexiku. Viete, o čo sa na tomto podujatí hrá. Aké šance dávate našim hráčom?
Podľa mňa sa zišla po dlhšom období generácia hráčov, ktorí sú neskutočne cieľavedomí. Ja preto poviem, že je to výborná generácia, lebo väčšinu tých chlapcov som ako tréner brankárov rôznych mládežníckych tímov zažil na vlastnej koži. Prežil som s nimi mnoho kvalifikácií. Sedemnástka, devätnástka, dvadsaťjednotka. Dokonca aj v A-tíme. Odohral som s niektorými veľa zápasov. Ako tréner brankárov som Jána Muchu mal v jednej dôležitej kvalifikácii ME hráčov do 21 rokov. Ja tých chlapcov veľmi dôverne poznám. Oni sa rokmi presadili. Vďaka tomu, že hrajú vo vyspelých mužstvách, ich výkony išli neuveriteľne hore. A nebojím sa toho, že by títo chlapci morálne nezvládli túto šancu. Neverím tomu, že by sa uspokojili, že sa prebojovali na majstrovstvá sveta. Som presvedčený, že Vlado Weiss dokáže toto mladé mužstvo vyhecovať. Dokáže na nich vplývať veľmi pozitívne. Takže som presvedčený o tom, že my neostaneme niekde iba pri účasti v základnej skupine.
Čo podľa vás bude rozhodujúce alebo kľúčové pre úspešné vystúpenie Slovákov na svetovom šampionáte?
Jednoznačne nie výkony jednotlivcov. My nemáme Messiho a ďalších veľkých hráčov. My máme jeden silný kolektív. Ja verím, že kolektívny duch – a také to supernasadenie vzhľadom na situáciu rozhodne o tom, že pôjdeme ďalej. My futbalovo určite nie sme slabší ako je Nový Zéland, alebo ako je Paraguaj. Aj keď Paraguaj je nevyspytateľné mužstvo. Paraguaj technicky a futbalovo inak myslí ako my. Naši hráči sú zmesou aj technikov, aj bojovníkov. My sme v stave odohrať s nimi dva zápasy, ktoré nám pomôžu k tomu, aby sme sa nemuseli báť súboja s Talianskom. Nemusíme mať problémy s tým, že to Taliansko bude pre nás veľká hrozba. Aj oni sú iba futbalisti. Aj Taliansku sa môže stať, že práve proti nám nemusia mať svoj deň. Nemusia nám dať góly z vyložených šancí. Futbal má predsa rôzne tváre. Ja verím, že náš kolektívny duch – a také obrovské chcenie nás posunie ďalej
Päťdesiatpäť rokov sa točíte okolo futbalu. Máte prehľad o súčasnom futbale. Ktoré mužstvá podľa vás zabezpečia posledné zápasy na MS 2010? Ktoré budú hrať v semifinále a finále svetového šampionátu v Juhoafrickej republike?
Predpokladám, že Španieli, Brazílčania, Nemci a to štvrté mužstvo? Pohybujem sa niekde medzi Holandskom… A ani neviem, či mám ešte hovoriť ďalej… Toto boli takéto tipy. Aj tie africké mužstvá sú nevyspytateľné. Tím okolo Drogbu – to sú tak dobrí futbalisti… V niektorých afrických mužstvách sú ozaj výborní hráči… To sú tak dobrí futbalisti, ktorí tiež môžu zažiariť. Európske mužstvá nemusia mať toľko úspechov ako my im z titulu ich predchádzajúcich úspechov predpovedáme, že by mali byť vo finále. Ja napríklad nie som presvedčený o Angličanoch. Že by práve oni mali byť príliš hore. Ale jeden bude taký, s ktorým sa nepočíta v tých oficiálnych štatistikách a predpovediach. Neviem pomenovať, ktoré mužstvo to bude. Nie som jasnovidec. Môže to byť niekto z týchto krajín, že by mohli byť medzi favoritmi.
Predpokladali ste v čase MS 1990 v Taliansku, keď sme držali palce Čechom a Slovákom, že by o dvadsať rokov mohli Slováci štartovať na majstrovstvách sveta ako samostatný tím? Mali ste niekde v kútiku duše taký sen?
Toto je vec, ktorá sa nedala vôbec predvídať. Ozaj ani v tých najtajnejších snoch sa nesnívalo o tom, že dôjde k tomu, k čomu došlo… To je prvá vec. Bolo však obdobie, keď skutočne slovenskí hráči dominovali v tíme. Boli také generácie hráčov… Tá dominancia bola jasná na MS 1970 v Mexiku. Tá dominancia bola jasná na ME 1976 v Belehrade. Keby tam neboli tí štyria Česi, aj tak by sme dosiahli tie isté výsledky, ako sme dosiahli doteraz. Ale potom prišlo také obdobie, kde sme zastagnovali. Pre nás to rozdelenie z futbalovej stránky nepomohlo. Naša liga stratila úroveň. Diváci prestali chodiť, lebo nevideli Spartu, Sláviu, Ostravu a ďalšie mužstvá, ktoré k nám prinášali veľké návštevy a dobrý futbal. Úspechy českej reprezentácie nás úplne zatlačili dole. Doterajšie neúspešné kvalifikácie nás posunuli dole. V rebríčku sme klesli. Preto je neskutočne cenné toto, čo sa teraz udialo. Ale predpokladať, že raz budeme na MS ako samostatný, to by ma určite nikdy nenapadlo.
Ste jeden z mála pamätníkov, ktorí zažil v akcii všetkých troch Weissovcov. Kedy ste začali vnímať túto unikátnu trojicu futbalistov v zostave starý otec, otec a vnuk?
Najstaršieho som vnímal ako protihráča v Interi Bratislava, keď sme s nimi hrali so Slovanom. Nestihol som ho v reprezentácii. To bola tá výmena v roku 1965, keď on odchádzal z reprezentácie, vtedy som prišiel ja. Vlada som potom zažil ako tréner, keď hrával v Interi, Sparte Praha. Neskôr som ho zažil ako jeho tréner. V Dunajskej Strede som bol s trénerom s Jožkom Valovičom. Zažil som ho ako hráča. Mladého Vladka som zažil ako tréner v mládežníckych reprezentáciách Slovenska. Ale čo je zaujímavé, my sme bývali od seba iba jeden obytný blok. My na Nezábudkovej, oni na Martinčekovej. Vlado sa chodil k nášmu Šaňovi hrávať. K nám do domu, na dvor a tak. V blízkom okolí sme bývali všetci: Horváthovci, Hrivnákovci, Joklovci, Weissovci. My sme bývali takto spolu. Takže naše deti sa stretávali doslova od batoliat. Takže kontakty boli veľmi blízke celý život.
V čom tkvie tajomstvo Weissovej charizmy?
Vlado má jednu obrovskú výhodu. Je tak ctižiadostivý, že on čo si predstaví, čo si zaumieni, tvrdo ide za tým. Čo sa týka v klubovom živote, on je človek, ktorý u majiteľov presadí všetko. Dokázal to v Petržalke. Ja si myslím, že takú istú podporu mal aj v Rusku. Že mu uverili tú jeho víziu vo futbale. Tú víziu mu uverili aj v Petržalke. Výsledky sa nakoniec dostavili. To je práve tá jeho devíza. Vlado Weiss je trénerom, ktorý sa nebojí povedať pravdu. Nebojí sa vedenia. Nikoho. Nebojí sa povedať aj svojmu prezidentovi možno veci, ktoré iní tréneri radšej trochu zaobalia alebo zakryjú… Aj preto ho hráči majú radi a akceptujú ho. A voči hráčom je veľmi milý a veľmi spravodlivý. Preto dokážu ísť za ním.
Ako vnímate to, že niekoľko týždňov pred začiatkom majstrovstiev sveta prišlo viacero hráčov A-tímu Slovenska na reprezentačný zraz zranených a s vážnymi zdravotnými problémami?
Sezóny v tých krajinách, kde naši hráči hrajú, boli veľmi krátke a nabité. Pri tých zápasoch, ktoré hrali, sa vôbec nemohli šetriť. Môžeme rozdeliť hráčov do viacerých skupín. Mali sme hráčov, ktorí bojovali vo svojich kluboch o záchranu. Neskutočne ťažkú sezónu museli prežiť, aby sa zachránili. Stankovi Šestákovi sa to ani nepodarilo. Ale na druhej strane, keď zoberieme tureckú ligu… Turecká liga je veľmi nabitá, ale je aj nekompromisná. Naozaj je tvrdá. Aj ten Hološko dostane v každom zápase toľko kopancov, že po 15 kolách ich musí mať nohy poriadne rozkopané. Takže potrebuje čas na to, aby sa zregeneroval. Aby sa dal dohromady. Takže, podľa môjho názoru, príčinou toho, že naši hráči sú v takom stave, v akom sú, je tohoročná veľmi rýchla a veľmi krátka sezóna v tých najvyšších ligových súťažiach.
Zhováral sa Štefan Žilka
