BRATISLAVA 5. novembra (WEBNOVINY) – V Petrohrade sa 7. novembra 1917 (podľa juliánskeho kalendára 25. októbra) odohral ozbrojený prevrat, pre ktorý komunisti neskôr vymysleli honosný názov Veľká októbrová socialistická revolúcia. „Táto udalosť mala zásadný vplyv na dejiny Ruska i celého sveta. Príčiny víťazstva ruských komunistov, nazývaných tiež boľševikmi, treba hľadať v špecifikách ruskej minulosti,“ povedal pre agentúru SITA historik z Ústavu pamäti národa (UPN) Tomáš Klubert.
Cárske Rusko bolo na začiatku 20. storočia obrovským impériom, v ktorom žilo vyše 130 národov a etnických skupín. Až 75 percent z jeho 130 miliónov obyvateľov tvorili roľníci, ale väčšinu pôdy vlastnili bohatí statkári. V marci 1898 bola tajne založená Ruská sociálnodemokratická robotnícka strana, ktorá sa o päť rokov neskôr rozštiepila na dve frakcie – umiernených menševikov a radikálnych boľševikov. Program boľševikov bol zameraný na nastolenie diktatúry proletariátu a znárodnenie súkromného majetku. Na ich čele stál Vladimír Iľjič Uľjanov – Lenin, ktorý, podobne ako väčšina marxistických vodcov, pochádzal zo zámožnej rodiny. „Nemusel sa živiť vlastnou prácou, čo mu vytváralo priestor i čas na prípravu akcií proti vtedajšiemu poriadku,“ povedal Klubert.
Ako dôsledok neúspešnej vojny s Japonskom vypukla roku 1905 v Rusku revolúcia a cár Mikuláš II. bol prinútený súhlasiť s vytvorením parlamentu nazývaného Duma. Ľavicoví radikáli boli uväznení, alebo ako Lenin prinútení emigrovať do cudziny.
V auguste 1914 sa Rusko po boku Veľkej Británie a Francúzska zapojilo do prvej svetovej vojny. Početné, ale materiálne zaostalé cárske armády utrpeli v bojoch s nemeckými vojskami obrovské straty a zlé zásobovanie potravinami vyvolalo v mestách hlad. Mikuláš II. rýchlo strácal podporu vo všetkých vrstvách obyvateľstva a bol prinútený abdikovať. Predstavitelia liberálnych strán a umiernenej ľavice potom vytvorili dočasnú vládu, ktorá uzákonila občianske slobody a zaviazala sa vypísať voľby do ústavodarného zhromaždenia. „Situáciu však komplikovala narastajúca demoralizácia armády a nepokoje na vidieku, kde si roľníci začali rozdeľovať statkársku pôdu. V celej krajine okrem toho vznikali soviety (rady) zložené zo zástupcov robotníkov, roľníkov a vojakov, ktoré sa stávali paralelným mocenským centrom,“ upozornil Klubert. Po návrate Lenina zo švajčiarskeho exilu sa boľševici rozhodli uskutočniť revolúciu.
V priebehu októbra 1917 nastal v dočasnej vláde rozkol, čo zapríčinilo, že stratila aj posledné zvyšky moci. Faktické bezvládie umožnilo Leninovi, aby s minimálnymi silami v noci zo 7. na 8. novembra 1917 ovládol Petrohrad. Boj o sídlo dočasnej vlády – Zimný palác- trval iba štyri hodiny a vyžiadal si šesť mŕtvych.
Počas nasledujúcich dní získali síce boľševici kontrolu nad mestami v centrálnej časti Ruska, ale na vidieku a v okrajových častiach krajiny zostával ich vplyv zanedbateľný. Na upevnenie svojej moci preto neváhali podľa Kluberta použiť najbrutálnejšie násilie. Celé Rusko vzápätí zachvátila občianska vojna, ktorá trvala takmer tri roky a vyžiadala si približne 6,5 milióna mŕtvych. Boľševici však porazili všetkých súperov a nastolili totalitný režim na jednej šestine zemského povrchu.
Lenin bol podľa historika presvedčený, že víťazstvo socializmu v Rusku je iba prvým stupňom k vybudovaniu celosvetového komunistického štátu. „Tento cieľ našťastie nedokázal úplne realizovať ani on, ani jeho nástupcovia. Napriek tomu 70 rokov vlády komunizmu v Rusku a neskoršom Sovietskom zväze ako aj ďalších štátoch zanechali zhubné následky, ktoré pociťuje veľké časť ľudstva až do dnešných dní,“ dodal.
