Aké to bolo, keď ste prvýkrát štartovali za Slovensko na majstrovstvách sveta v Kazachstane?
Také nevšedné. Zvláštne. Neviem to celkom dobre vysvetliť… Neviem to presne povedať…. Hoci som to najskôr chcela brať ako profesionálny športovec a vysokoškolsky vzdelaná trénerka, veľkým emóciám som sa neubránila. Najmä po tých dvoch zlatých medailách, ktoré som v Almate získala! Veľmi ma potešilo najmä to, že na ceste do finále kategórie žien do 50 kg som dokázala poraziť úradujúcu majsterku sveta Tatianu Verinovú z Kazastanu! Veď ona bola na tomto šampionáte doma! Vrátila som jej prehru z majstrovstiev sveta z roku 2010 a tiež z mojich prvých pretekov, na ktorých som v Taliansku prvýkrát v živote oficiálne mohla reprezentovať Slovensko. Vďaka tomu som prvýkrát v živote vyhrala titul svetovej šampiónky v pravej ruke. To sa mi doteraz nikdy neporadilo. Mám doma síce už tri tituly majsterky sveta do 50 kg, ale všetky sú zo súťaže ľavou rukou. Teraz som prvýkrát bola najsilnejšia zo všetkých štartujúcich v pravej ruke. Z toho som mala veľmi veľkú radosť.
To ste sa dokázali tak perfektne prichystať, že ste za domácimi súťažnými stolmi porazili niekoľkonásobnú majsterku sveta Tatianu Verinovú, na strane ktorej bolo aj kazašské publikum?
Áno. Dokázala som to! V príprave na tieto MS som veľmi poctivo drela. Keďže som vedela, že to bude prvá celosvetová súťaž, na ktorej budem reprezentovať krajinu, v ktorej chcem žiť, na šampionát v Kazachstane som sa veľmi starostlivo pripravovala. Pôvodne som chcela štartovať už na minuloročných majstrovstvách Európy v Turecku, ale tam mi to Ukrajinci – moji bývalí kolegovia a rodáci – ešte nedovolili. Funkcionári armwrestlingu z Ukrajiny sa veľmi tvrdo postavili proti tomu, aby som mohla súťažiť za Slovensko! Podali na medzinárodnú jury veľmi ostrý protest. A keďže sa obe strany nedokázali dohodnúť na nejakom rozumnom východisku, nemohla som súťažiť. Bola som na európskom šampionáte, ale iba ako divák, čo ma veľmi mrzelo… Lebo moja príprava na majstrovstvá Európy bola zbytočná… Bola som z toho veľmi smutná.
Na ME 2011 v Turecku ste teda pre nesúhlas vašich rodákov nemohli ešte reprezentovať Slovensko, ako potom došlo k tomu, že o vašom novom pôsobisku a novej reprezentácii musel rozhodovať dokonca kongres európskej asociácie armwrestlingu, ktorý sa vtedy v tureckej Antalyi zišiel? Ako si s odstupom času spomínate na tie chvíle, keď sa za zeleným stolom prakticky rozhodovalo o vašej ďalšej kariére?
Ako na chvíle, v ktorých, našťastie, zvíťazil zdravý rozum. Všetci zainteresovaní do môjho prípadu predsa vedeli, že na Slovensku žijem už päť rokov. Na Slovensku mám trvalé bydlisko, životného partnera, zaujímavú prácu. Preto som nechápala prečo mi bránia reprezentovať krajinu, v ktorej naozaj chcem žiť. Našťastie, naša svetová asociácia armwrestlingu je pomerne ústretová pri povolení športovcom reprezentovať inú krajinu. Napríklad k prestupu k Slovákom som nepotrebovala mať ani slovenské štátne občianstvo, stačili doklady, že na Slovensku naozaj päť rokov žijem a pracujem. Keďže pán Čapla predložil kongresu všetky potrebné dokumenty, hneď v Turecku mi dali oficiálny súhlas na štart v slovenskej reprezentácii. Ale tento súhlas začal platiť až po majstrovstvách Európy! Preto som prvýkrát za Slovensko súťažila až o niekoľko mesiacov neskôr – na MS 2011 v Kazachstane.
Ako vaši bývalí kolegovia z ukrajinskej reprezentácie reagovali na to, že už budete reprezentovať Slovensko? Určite neboli dvakrát nadšení, že z ich reprezentačnej kolegyne ste sa zrazu na majstrovstvách sveta a Európy stali ich veľkou súperkou a rivalkou v boji o najcennejšie kovy?
O problémoch v Turecku počas majstrovstiev Európy sme už hovorili… V Kazachstane to moji bývalí kolegovia z ukrajinskej reprezentácie už prijali aj s humorom. Keď som nastupovala za súťažný stôl, upozorňovali ma, že som si zabudla prezliecť dres, že mám na sebe nesprávne tričko, aby som sa išla do šatne prezliecť (smiech). A podpichovali ma, že či by som radšej nechcela súťažiť za Ukrajinu, kde som sa narodila… Robili si zo mňa – a na môj účet žarty. Už to bolo dobré (smiech). S humorom sme sa spolu ľahšie cez tie problémy preniesli.
Takže už je všetko zo strany Ukrajincov v poriadku? Už aj oni oficiálne akceptovali váš prestup do slovenskej reprezentácie?
Ako kto… To nie je také jednoduché… Prestup k Slovákom sa vydaril, ale problémy zostali… Boli športovci, ktorí mi držali palce a zostali mojimi priaznivcami aj po prestupe do slovenských farieb. A boli a sú funkcionári, ktorým sa to stále nepáči, nesúhlasia s mojou voľbou, čo mi aj v Kazachstane neraz pri rozhovore dali najavo. Ale kongres v Turecku mi dal súhlas, preto sa s mojim súčasným stavom, ako aj s tým, že chcem reprezentovať Slovensko, museli chtiac-nechtiac zmieriť. Už to predsa nebudem meniť. Veď na povolenie oficiálneho štartu za Slovensko som musela dva roky čakať. Dva roky som nemohla na medzinárodnej scéne vôbec súťažiť. Preto som neštartovala ani na majstrovstvách Ukrajiny! Ale stálo to za to. Som rada, že teraz už môžem bez problémov bojovať za Slovensko.
Aktuálne ste štvornásobnou majsterkou sveta, akú teda máte konkurenciu medzi pretláčačkami na Slovensku?
Budem úprimná – žiadnu. Lucka Debnárová súťaží v inej hmotnostnej kategórii. Ja tiež nemôžem na Slovensku štartovať v kategórii, v ktorej normálne súťažím na majstrovstvách Európy alebo na svetovom šampionáte, lebo tu nemám seberovnú súperku. V mojej päťdesiatke tu vôbec nie sú pretekárky… Preto som mnohokrát za tie tri roky, čo som u vás súťažila, pravidelne chodila do oveľa ťažšej kategórii, ako mi prináleží (smiech). Hoci súperky boli veľakrát o desať kilogramov ťažšie, aj tam som stále najsilnejšia. Preto sa o nejakej konkurencii, ktorá by ma na Slovensku nútila intenzívnejšie trénovať a viac na sebe robiť, hovoriť nedá. Ani pri najlepšej vôli… Naozaj nie.
Keď vás teraz na Slovensku nikto nenúti pracovať na sebe a tvrdo trénovať, ako sa vám darí v príprave motivovať sa? Akým spôsobom sa dokážete prinútiť k tomu, aby ste v príprave nepoľavili, neuľahčili si robotu a niečo z vášho tvrdého a náročného tréningu nevynechali?
Mojím hnacím motorom do tvrdej prípravy sú predovšetkým majstrovstvá sveta a Európy, na ktorých nechcem prehrávať. Ešte zatiaľ nie (smiech). Ešte mám ambície bojovať o najcennejšie pocty aj na MS, aj na ME. Preto v príprave tak driem a trénujem sa v podstate sama. Mám na to nie iba chuť, elán a odhodlanie, ale aj potrebné skúsenosti a vysokoškolské vzdelanie. Navyše, ako trénerka 1. triedy som odborníčkou aj na výživu a na výživové doplnky pre športovcov. Takže si dokážem poradiť sama. A viem sa aj donútiť k poctivej robote v posilňovni.
Aké to bolo pre vás, keď ste v Kazachstane stáli na stupni víťazov, a na vašu počesť hrali slovenskú hymnu, hymnu krajiny, v ktorej ste sa rozhodli žiť?
Vtedy som si uvedomila, že teraz mám doma už štyri tituly seniorskej majsterky sveta! Pri prvých dvoch mi hrali hymnu Ukrajiny a pri ďalších dvoch hymnu Slovenska. Boli to zvláštne pocity. Stála som tam na najvyššom stupni, pozerala som sa na slovenské zástavy v hľadisku, na ľudí, ktorí mi držali palce – a bola som veľmi šťastná. Dokonca tak, že si v podstate ani nepamätám na myšlienky, ktoré mi vtedy behali po mysli.
Naozaj si na nič pekné z tých krásnych okamihov nespomeniete? Nič z tých pocitov vám nezostalo nadlho v pamäti?
Bola to vtedy obrovská eufória! Všetky pocity prehlušila ohromná radosť, že som to dokázala! Tešila som sa, že v Kazachstane, kde je doma moja najväčšia súperka Verinová, som pre Slovensko vybojovala dve zlaté medaily! Viac sa na týchto majstrovstvách sveta nedalo (smiech). Bola som rada, že som ľuďom, ktorí mi dôverovali a ktorí ma podporovali, urobila veľkú radosť. A to mi vlastne v podstate aj stačilo ku šťastiu. Navyše zlatú medailu získal vo svojej súťaži aj Ľubko, čo vzhľadom na jeho aprílovú operáciu ruky bola hotová senzácia. Jeho zlatú medailu nikto zo Slovákov nečakal. Preto sme sa veľmi tešili – obaja! A všetci ostatí Slováci s nami.
Kto vás k tomuto neženskému športu priviedol, prečo ste si vybrali práve pretláčanie rukou?
Moji bratia Ruslam a Ruslan, ktorí už dlhšie patria k najlepším pretláčačom na svete. Môj brat Ruslan má v Charkove posilňovňu a vedie klub armwrestlingu, ktorý patrí k najúspešnejším klubom v tomto ťažkom športe na svete. Dokonca medzi odborníkmi sa už roky hovorí o našej typickej charkovskej škole v pretláčaní rukou a naša rodina je predstaviteľom tejto charkovskej školy.
Charkovská škola pretláčania rukou? To asi nie. Veď priekopníkmi v tomto športe boli Gruzínci, ktorí základy a techniku tohto športu učili aj slovenských zástupcov armwrestlingu pred takmer 20 rokmi…
Ale áno. Tvrdia to odborníci, nie iba ľudia z našej rodiny! To by predsa bolo chválenie seba samého. To sa nepatrí (smiech). Ale ľudia, ktorí sa v tomto našom športe vyznajú, majú názor, že moji bratia urobili pre svetový armwrestling veľmi veľa úžitku. Výkonnostne ho posunuli výrazne dopredu. Sme lepší ako Gruzínci, ktorí sa veľakrát hrdili, že sú v pretláčaní rukou svetová špička! Spomínam si, že pred niekoľkými rokmi sme iba my traja súrodenci – Ruslam, Ruslan a ja – priniesli do Charkova päť titulov majstrov sveta v pretláčaní rukou! Boli sme najúspešnejšia rodina v tomto športe na svete. Päť majstrov sveta v jednej rodine! To bola teda sila! Môj brat Ruslan je v súčasnosti už 16-násobným majstrom sveta! Momentálne je najlepším pretekárom v tomto športe na svete. Už je lepší ako Slovák Germánus. Ruslam má na konte šesť titulov majstrov sveta a je mnohonásobný majster Európy. Tak ako aj ja.
Môžeme sa ešte vrátiť k pôvodnej otázke, ako ste sa vy dostali k tomuto v podstate neženskému – a na Slovensku mnohokrát označovanému krčmovému športu?
Veľmi jednoducho. Ako som už hovorila, mala som to v rodine. Celá naša rodina sa venovala pretláčaniu (smiech). Ako malé dieťa som hrala na klavíri, čo ma vôbec nebavilo. Bola to pre mňa nuda. Keď som mala asi dvanásť rokov, tak som chcela byť pekná (smiech). Chcela som si v bratovej posilňovni nejakým systematickým cvičením pekne vyformovať postavu a starší brat mi povedal, že keď sa už idem trápiť s činkami, nech je z toho aj nejaký úžitok (smiech). Bratia ma však varovali, že keď začnem cvičiť a začnem sa pretláčať, naberiem veľké svaly a nebudem sa páčiť ani sama sebe (smiech). Vtedy som im sľúbila, že ak začnem byť od cvičenia nejaká veľmi hranatá, prestanem športovať (smiech). Našťastie nič také sa nestalo, tak som pri armwrestlingu zostala. Takže najväčšiu zásluhu na tom majú moji bratia, ktorí ma zobrali medzi seba a začali ma trénovať. Boli na mňa dvaja a ich úspechy boli aj pre mňa veľkou motiváciou. To otvorene priznávam (smiech). Asi to robili veľmi dobre, keď už ako juniorka som bola desaťnásobnou majsterkou Ukrajiny, štvornásobnou juniorskou majsterkou Európy a dvojnásobnou juniorskou svetovou šampiónkou. Keď som bola staršia, získala som postupne sedem titulov majsterky Ukrajiny medzi ženami, bola som päťnásobnou majsterkou Európy a dvojnásobnou majsterkou sveta v pretláčaní rukou. To je dosť veľa ocenení na jeden zatiaľ iba dvadsaťštyriročný život (smiech).
Celá naša rodina sa venovala pretláčaniu. Ako malé dieťa som hrala na klavíri, čo ma vôbec nebavilo. Bola to pre mňa nuda. Keď som mala asi dvanásť rokov, tak som chcela byť pekná. Chcela som si v bratovej posilňovni nejakým systematickým cvičením pekne vyformovať postavu a starší brat mi povedal, že keď sa už idem trápiť s činkami, nech je z toho aj nejaký úžitok. Bratia ma však varovali, že keď začnem cvičiť a začnem sa pretláčať, naberiem veľké svaly a nebudem sa páčiť ani sama sebe. Vtedy som im sľúbila, že ak začnem byť od cvičenia nejaká veľmi hranatá, prestanem športovať.Snežana Babajevová
Kto prvý z vás dvoch prišiel na myšlienku, aby ste sa z Charkova presťahovali na Oravu?
Ľubko. On sa dlhé roky poznal s mojimi bratmi i so mnou. Ako tradiční súperi z finálových bojov na svetových a európskych šampionátoch sa veľmi skamarátili. Dokonca veľakrát s bratom Ruslanom spoločne trénovali. Ľubko dosť často chodil k nám do Charkova na sústredenia a keď sme sa zaľúbili, chodila som aj ja do Rabče – za ním. Zvyčajne tak na dva – tri týždne. Pred niekoľkými rokmi mi raz pri lúčení navrhol, aby som sa presťahovala za ním na Oravu. Aby sme boli stále spolu. Nech sa nevidíme iba počas spoločných sústredení a tréningov v Charkove alebo na Orave. Tak som si to nechala prejsť hlavou a po zvážení všetkých pre a proti som pristala (smiech). Keď od nás odišiel domov na dlhšie, bolo mi za ním smutno, tak som vymenila rodný Charkov za slovenskú Oravu (smiech).
Ako sa vám na Orave páči?
Veľmi. Naozaj. Je tu pokojnejší život ako u nás v Charkove (smiech). Na Orave sa nikto nikam neponáhľa (smiech). Naši susedia a známi majú čas zastaviť sa na ulici, porozprávať, pozdraviť. Pre človeka, ktorý je v tejto ťažkej dobe zo všetkého stále nervózny a vystresovaný, je to dobrý balzam na nervy. A tiež aj na dušu. Tu u vás sa žije úplne inak ako u nás na Ukrajine. To mi verte. Hovorím pravdu. Je tu oveľa lepšie ako u nás. Na Orave som od roku 2007, môžem porovnávať. Som tu spokojná. Takto som sa rozhodla… Som pri mužovi, ktorého som si vybrala za životného partnera. To som predsa chcela! Rozumieme si a máme sa radi.
Ako vás prijali do rodiny Jagnešákovci?
Výborne. Senzačne. Bez problémov. Fakt. Som veľmi rada, že Ľubkova rodina ma prijala perfektne. Nakoniec, pre Ľubkovu rodinu som už nebola neznáma dievčina z Ukrajiny. Poznali sme sa už dlhšie. Na Oravu som predsa často jazdila aj predtým, ako som sa sem prisťahovala. Všetci naši príbuzní vedeli s kým Ľubko chce žiť a prečo (smiech). Teší ma, že všetci sú ku mne takí dobrí a srdeční. Keď potrebujem v niečom pomôcť, vždy sú ochotní podať mi pomocnú ruku. Teším sa z toho, akých výborných ľudí som u vás na Orave našla. Aj to mi uľahčuje moju pozíciu.
Dokáže si žena z takého veľkomesta ako je Charkov zvyknúť na život vo veľkej oravskej dedine Rabča?
Zo začiatku to bolo dosť ťažké. Naozaj. Iné je prísť do Rabče na tri – štyri týždne na tréning alebo sústredenie – a vedieť, že o mesiac pôjdem domov… A iné je tam zostať žiť. Možno už natrvalo (smiech). Musela som si postupne zvykať na inú kultúru, mentalitu ľudí, na iné zvyky. Prostredie a príroda na Orave mi však veľmi učarovali…. Príroda na Orave je nádherná, ale na dedinské prostredie som si zvykala pomaly – a len tak postupne. Ľubko mi v tomto veľmi pomohol. Bol mi vo všetkom veľmi dobrým radcom. Učila som sa s tými ľuďmi žiť (smiech). Predsa len Charkov má v súčasnosti jeden a pol milióna obyvateľov a v celej Charkovskej oblasti žije viac ľudí ako na celom Slovensku! Až šesť miliónov (smiech). Charkov je druhé najväčšie ukrajinské mesto a okrem ľudí, ktorí v ňom trvalo bývajú, ďalších takmer pol milióna dochádza denno-denne z okolia do práce. Preto cez deň je Charkov skoro dvojmiliónovým mestom! A Rabča? Oproti veľkému Charkovu je veľmi malou dedinou. Veď v nej momentálne žije okolo päťtisíc ľudí. Možno menej…. Neviem presne. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale to je toľko ľudí ako v Charkove na niekoľkých bohatšie obývaných uliciach (smiech). Napokon, v Rabči ako aj na celej Orave je všade blízko. Za päť – desať minút ste všade, kde potrebujete byť (smiech). To sa u nás v Charkove nedalo.
Ako zvyknete tráviť dni na Orave, čomu sa venujete v civilnom povolaní? Našli ste si v Rabči alebo v blízkom okolí nejakú prácu, ktorá by vás napĺňala?
Ľudia na Orave sú milí a veľmi príjemní. S nimi nemám žiadny problém. Preto som si na Orave našla aj zmysluplnú prácu. Keďže som vysokoškolsky vzdelaná trénerka 1. triedy pre olympijské a neolympijské športy, v fitnes centre v Námestove robím trénerku chlapcov a dievčat. Učím ich základom armwrestlingu. Mám na starosti skupinu dvanástich malých a mladých športovcov, z ktorých piati – šiesti už chodia aj na rôzne domáce súťaže. Som rada, že tento rok jednu dievčinu už chystám na májové ME, ktoré budú v Poľsku. Verím, že ak bude zdravá, má šancu byť v prvej trojke. Má športovú formu na medailu! Takže už vidím aj ovocie svojej práce (smiech).
Z doteraz povedaného vidieť, že táto práca vás baví, našli ste si v nej zaľúbenie, je ozajstným zmyslom vášho života, ktorému dokážete obetovať aj voľný čas…
Áno, robota s mojou skupinou ma veľmi baví a verím, že raz na Orave vyrastú športovci, ktorým ja odovzdám všetko, čo ma moji bratia v našej charkovskej škole pretláčania naučili (smiech). A pokiaľ ide o voľný čas? Nejako extra veľa ho nemám, lebo teraz popri príprave detí a juniorov aj ja normálne trénujem. Udržiavam sa v kondícii, časujem formu na dôležité domáce i medzinárodné podujatia, aby som ešte niekoľko rokov mohla nosiť medaily pre krajinu, v ktorej som sa rozhodla žiť. Tí nádherní ľudia z Oravy, ale aj z celého Slovenska, ktorí ma pred piatimi rokmi bez problémov prijali za svoju, si to predsa zaslúžia. Preto v budúcnosti chcem úspešne reprezentovať Slovensko na ďalších majstrovstvách sveta a Európy. A možno už o niekoľko rokov príde chvíľa, keď na moje miesto prídu dievčatá a chlapci, ktorých teraz v Námestove trénujem. To by bolo pekné pokračovanie nášho spoločného úsilia.
Zhováral sa Štefan Žilka