Keď človek túži po dobrom príbehu, najčastejšie zájde do knižnice, pozrie si zaujímavý film alebo si dohodne stretnutie s dobrodružným priateľom. V uliciach New Yorku však majú ľudia možnosť dostať sa k zaujímavému príbehu aj iným spôsobom – stačí osloviť Christophera Hermelina – „túlavého pisára“, ktorý sedí v parkoch na lavičkách s písacím strojom na kolenách a čaká na ľudí, ktorí prahnú po osobnom príbehu šitom na mieru.
Nezvyčajný pouličný umelec, ktorý študoval kreatívne písanie v San Franciscu, sa o spontánne písanie na uliciach začal zaujímať ešte počas štúdia. V parku pravidelne stretával muža, ktorý pre ľudí písal básne na počkanie priamo pod holým nebom. Christopher jedného dňa nabral odvahu a spýtal sa básnika, či by mu nevadilo, keby sa pustil do podobného experimentu. S jeho súhlasom si o pár dní vo výpredaji zohnal starý písací stroj, na kartónovú škatuľu napísal „Jedinečné príbehy na počkanie – darujte, koľko môžete“ a vydal sa do parku. „Prvý deň skončil katastrofálne,“ spomína Christopher, ktorému sa neustále kazil písací stroj, bojoval s nahnevaným hudobníkom, ktorému prekážalo jeho klepanie a od nervozity nevedel napísať poriadnu poviedku.
Keďže jeho vtedajší spolubývajúci neznášal zvuk písacieho stroja, jediné miesto, kde mohol tvoriť, boli ulice a kaviarne. Okoloidúci často nerozumeli jeho konceptu, a tak umelca sediaceho na lavičke oslovili len zriedkakedy. „Vedel som však, že to má svoju moc,“ uviedol spisovateľ, ktorý odolal túžbe vzdať sa svojej idey.
Celý článok si môžete prečítať TU.
