Tieto úmrtia osobností otriasli v 2014 Slovenskom a Českom

zomrel 8. januára 2014 vo veku 60 rokov. Belejkanič sa narodil 23. júla 1953 v Kašove v okrese Trebišov. V roku 1976 absolvoval Pravoslávnu bohosloveckú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, kde neskôr pôsobil ako pedagóg. Po rozdelení univerzity pôsobil na Prešovskej univerzite, kde pracoval na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte ako vedúci Katedry systematického bohoslovia. Neskôr sa na Fakulte humanitných a prírodných vied a na Filozofickej fakulte venoval dejinám. V poslednom období bol pracovníkom Inštitútu histórie, členom Katedry najstarších, stredovekých a ranonovovekých dejín. V rokoch 1987-99 bol riaditeľom Úradu Prešovskej pravoslávnej eparchie a zúčastnil sa na neľahkých rokovaniach o rozdelení cirkevného majetku s Gréckokatolíckou cirkvou. Stál pri budovaní nových pravoslávnych chrámov v prešovskej eparchii a pri zriaďovaní Detského domova svätého Nikolaja v Medzilaborciach. Imrich Belejkanič pôsobil tiež ako tajomník pre ekonomiku a cirkevné školstvo Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie v Michalovciach a bol predstaveným Katedrálneho chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky a svätého Jána Milostivého, alexandrijského patriarchu a duchovným správcom Pravoslávnej cirkevnej obce v Košiciach.

zomrel 9. januára 2014 vo veku nedožitých 82 rokov. Čavojský sa narodil 17. januára 1932 v Trnave. Na Divadelnej fakulte VŠMU absolvoval štúdium divadelnej vedy a celý svoj profesijný život pôsobil v Slovenskej akadémii vied. Spočiatku v Oddelení divadla a filmu, ktoré začínalo ako súčasť Ústavu slovenskej literatúry v roku 1969 sa osamostatnilo ako Ústav divadla a filmu SAV. Ladislav Čavojský bol jeho prvým riaditeľom. V 70. rokoch však toto pracovisko začlenili do Umenovedného ústavu SAV a až 90. roky umožnili opäť vznik samostatného Kabinetu divadla a filmu SAV, neskôr premenovaného na Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, kde Čavojský prežil vrcholné roky svojej vedeckej práce. Výskumne sa sústredil na štúdium dejín slovenskej drámy a divadla. Napísal vyše 160 štúdií publikovaných v časopise SAV Slovenské divadlo a ďalšie stovky štúdií, článkov a recenzií v dennej tlači, odborných časopisoch, knižných zborníkoch. Zameral sa hlavne na objasnenie dovtedy nezmapovaných a divadelno-historicky nepreskúmaných súvislostí a autorsky výrazne participoval na vzniku dvoch kolektívnych prác slovenskej teatrológie: Kapitoly z dejín slovenského divadla a Slovenské divadlo v 20. storočí. Ani monumentálna dvojzväzková Encyklopédia dramatických umení Slovenska (1989, 1990) nemohla zostať bez jeho prispenia, rovnako sa stal spoluautorom najväčšieho slovenského encyklopedického diela – Encyklopédia Beliana. Zvláštny význam v jeho bibliografii má súpis inscenácií nášho ochotníctva od počiatku až po rok 1919, ktorý vydal dvojzväzkovo pod názvom Slovenské divadlo do roku 1919.

zomrel 6. februára 2014 vo veku 96 rokov. Komunistický politik, exponent normalizačného obdobia Vasil Biľak sa narodil 11. augusta 1917 v Krajnej Bystrej v okrese Svidník. Povolaním bol krajčír. V rokoch 1955-68 a 1969-71 bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS), v rokoch 1954-89 členom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), v rokoch 1962-68 tajomník a od januára do augusta 1968 prvý tajomník ÚV KSS, od apríla 1968 do decembra 1988 člen predsedníctva ÚV KSČ. Vasil Biľak bol od novembra 1968 do decembra 1988 tajomníkom ÚV KSČ a mal rozhodujúci vplyv v zahraničnej politike a ideologickej sfére. V rokoch 1960-89 bol poslancom Národného, potom Federálneho zhromaždenia. V roku 1968 bol jedným vedúcich predstaviteľov konzervatívnych síl v KSČ, podporoval sovietsku intervenciu v auguste ´68 a mal podiel na likvidácii obrodného procesu, tzv. Pražskej jari. Bol jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy. V decembri 1989 ho z KSČ vylúčili.

zomrel 1. marca 2014 vo veku 93 rokov. Schwarz v roku 1943 absolvoval vojenskú akadémiu v Bratislave, po ktorej bol vyslaný na východný front ako vojak Slovenskej armády. V októbri 1943 prešiel na stranu Sovietskeho zväzu a pôsobil v 2. československej samostatnej paradesantnej brigáde. Zúčastnil sa na bojoch na Dukle, kde bol dvakrát zranený, a na oslobodzovaní Československa. Po skončení vojny zostal Karol Schwarz v armáde, odkiaľ ho ale v roku 1950 prepustili. V rokoch 1964-1968 sa podieľal na rehabilitáciách nespravodlivo odsúdených príslušníkov odboja. Sám bol plne rehabilitovaný v marci 1992. V období rokov 2000-2003 bol predsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Za odbojovú činnosť bol vyznamenaný mnohými vyznamenaniami. Pôsobil takisto ako predseda Historickej odbojovej skupiny vojakov zahraničných a spojeneckých armád.

zomrel 10. marca 2014 na Haiti vo veku 80 rokov. Vysokoškolské lesnícke štúdiá bol donútený komunistickým režimom prerušiť. V 50-tych rokoch minulého storočia sa mu podarilo utiecť na západ. Aby sa zachránil pred hladom v utečeneckom tábore v Nemecku, vstúpil do americkej armády a stal sa jej dôstojníkom. Obdivoval prácu Saleziánov Dona Bosca v utečeneckých táboroch, preto neskôr vstúpil do ich spoločnosti. Po štúdiách teológie vo francúzskom Lyone bol vysvätený za kňaza a pôsobil v Belgicku. V roku 1975 odišiel pracovať ako misionár medzi najchudobnejších roľníkov na vidiek na Haiti. Približne po 20-tich rokoch sa musel pre vážne zdravotné komplikácie vrátiť do Belgicka, kde zabezpečoval štúdiá pre slovenských študentov na belgických univerzitách. Haiti ho však priťahovalo i naďalej a preto sa do tejto chudobnej krajiny v roku 2007 vrátil. S ďalšími dobrovoľníkmi pracoval na rozvojovom projekte v dedinke L´Aguamith.

zomrel 11. marca 2014 vo veku 70 rokov. Jeden z najvýznamnejších autorov rozhlasových hier na Slovensku sa narodil 27. februára 1944 v Prešove. Stredoškolské štúdiá absolvoval v Bratislave. Po maturite v roku 1962 študoval slovenský a španielsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, promoval v roku 1967. Profesionálne sa okrem literárnej činnosti uplatnil ako redaktor. V rokoch 1967-69 pôsobil v Československom rozhlase, potom približne jeden rok v Československej televízii a od roku 1971 až do roku 1983 v časopise Osvetová práca. Od ukončenia redaktorskej činnosti v tomto periodiku žil v Bratislave ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Gregor je autorom kníh Denník nebožtíka, Idiotár či Pohybovať sa vo vlastnej koži. Pre Slovenský rozhlas napísal množstvo rozhlasových hier.

zomrela 12. marca 2014 vo veku 85 rokov. Věra Chytilová sa narodila 2. februára 1929 v Ostrave a na prelome 40. a 50. rokov sa presťahovala do Prahy. Pôvodne študovala architektúru, no štúdium prerušila pracovala ako kreslička, laborantka a manekýnka. Ako herečka debutovala v malej úlohe filmu Císařův pekař a pekařův císař (1951). Za kamerou začínala na Barrandove ako klapka, postupne sa vypracovala na asistentku réžie. V rokoch 1957 až 1962 študovala na FAMU odbor filmová réžia. Jej režisérskym debutom bola v roku 1960 hraná stredometrážna snímka Kočičina, o rok neskôr nakrútila absolventský film Strop. Medzi jej najznámejšie filmy patria Ovoce stromů rajských jíme, Hra o jablko, Panelstory aneb jak se rodí sídliště, Kalamita, Vlčí bouda, Šašek a královna , Kopytem sem, kopytem tam, Dědictví aneb Kurvahošigutntag, Pasti, pasti, pastičky, Vyhnání z ráje a Hezké chvilky bez záruky. Nakrútila aj mnohé dokumentárne filmy, napríklad Praha – neklidné srdce Evropy, Trója v proměnách času alebo Pátrání po Ester. V roku 1992 získala francúzsky Rad za umenie a literatúru, o šesť rokov neskôr českú štátnu medailu Za zásluhy. V roku 2001 jej udelili Českého leva za dlhoročný umelecký prínos. Bola členkou Európskej filmovej akadémie a na FAMU vychovala niekoľko generácií filmárov.

zomrel 23. marca 2014 počas dovolenky vo francúzskych Alpách vo veku 46 rokov. Bukovský sa narodil 13. februára 1968 v Trnave a za kňaza bol ordinovaný 10. júna 1995. Pôsobil ako kaplán vo farnostiach Piešťany, Bratislava – Blumentál i Bratislava – Sv. Alžbety. Ako administrátor slúžil od roku 1999 vo farnosti Veľké Ripňany. V roku 2001 bol menovaný za farára do farnosti Bratislava – Devín a od roku 2006 pôsobil ako farár vo farnosti Bratislava – Kráľovnej Rodiny. Pôsobil zároveň ako cirkevný sudca a dlhé roky sa podieľal na výrobe náboženských programov v RTVS. Branislav Bukovský bol aj členom Rady KBS pre spoločenské komunikačné prostriedky.

zomrel 26. marca 2014 v Trnave vo veku 95 rokov. Radváni sa narodil 16. septembra 1918 v Spišskej Kapitule, no väčšinu svojho života prežil v Trnave. Na svojom konte má viacero objavov z oblasti histórie slovenskej knižnej kultúry. Špecializoval sa na výskum dejín kníhtlače na Slovensku a generáciu bernolákovcov. Pred rokom 1989 publikoval často pod pseudonymami a jeho práce vychádzali väčšinou ako samizdaty. Do roku 1990 mu oficiálne vyšlo len osemnásť väčších prác, po zmene režimu to boli desiatky knižných publikácií, napr. obrazová publikácia Stará Trnava v obrazoch, kniha o Slovenskom učenom tovarišstve, trnavských kostoloch, o bazilike v Šaštíne a ďalšie. Jednou z posledných bola publikácia Bazilika sv. Mikuláša v Trnave. Publikoval v zborníkoch, časopisoch, novinách, jeho bibliografia obsahuje približne 2 500 vydaných prác. Okrem toho spracoval archívy, usporiadal desiatky knižníc a študentom pomáhal pri ich diplomových prácach. Jeho prácu ocenila v roku 1997 Trnavská univerzita udelením čestného doktorátu filozofie a mesto Trnava mu neskôr udelilo čestné občianstvo. Bol doživotným čestným podpredsedom Spolku sv. Vojtecha.

zomrel 10. apríla 2014 v Prešove vo veku 90 rokov. Hirka sa narodil 16. novembra 1923 v Abranovciach v okrese Prešov a za kňaza bol vysvätený v roku 1949. V rokoch 1950 až 1968, kedy bola totalitným režimom Gréckokatolícka cirkev v bývalom Československu zakázaná, zostal verný svojej cirkvi a za svoje presvedčenie bol prenasledovaný a väznený. Od decembra 1968 bol počas celého obdobia totalitného režimu ordinárom Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Za prešovského sídelného biskupa ho 21. decembra 1989 vymenoval pápež Ján Pavol II. a biskupskú konsekráciu prijal 17. februára 1990 v Prešove. Emeritným prešovským biskupom sa stal 11. decembra 2002. Ján Hirka má veľkú zásluhu na majetkovom vyrovnaní Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi, zaslúžil sa o zriadenie Gréckokatolíckej teologickej fakulty a gréckokatolíckeho kňazského seminára v Prešove a pod jeho vedením sa Gréckokatolícka cirkev stala životaschopnou v nových demokratických podmienkach jej existencie.

zomrel 15. apríla 2014 vo veku 73 rokov. Ballek sa narodil 2. apríla 1941 v Teranoch a detstvo prežil v Dudinciach a v Šahách. Na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici vyštudoval slovenčinu, dejepis a výtvarnú výchovu. Pracoval ako učiteľ, od roku 1966 ako redaktor Československého rozhlasu v Banskej Bystrici a ako redaktor týždenníka Smer. Od roku 1972 pôsobil ako redaktor pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1977-80 bol vedúcim literárneho oddelenia na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky, neskôr pôsobil ako námestník riaditeľa Slovenského literárneho fondu. Od roku 1984 bol vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov do jeho zániku roku 1989. Istý čas pôsobil aj ako poslanec Národnej rady SR. Po roku 1990 vstúpil do politiky ako nezávislý poslanec NR SR. V rokoch 2001 – 2008 bol veľvyslancom SR v Českej republike. Bol prezidentom Spoločnosti Ladislava Novomeského.

spáchala samovraždu v utorok 29. apríla skokom pod vlak. Iveta Bartošová sa narodila 8. apríla 1966 v Čeladnej. Hudobnú kariéru odštartovala vďaka talentovej súťaži v roku 1983, kde sa spoznala s Petrom Sepéšim, ktorý bol jej partnerom a tiež spolu vystupovali. Sepéši však v roku 1985 zomrel pri nehode. Bartošová následne začala pôsobiť ako sólová speváčka, celkovo vydala sedemnásť albumov a účinkovala v ôsmich muzikáloch. Ako herečka sa predstavila aj vo filmoch ako Svadba upírov (1993) alebo Posledný výkrik (2012). S Rychtářom začala chodiť po tom, ako stroskotal jej vzťah s Talianom Domenicom Martuccim. Predtým bola vydatá za herca Jiřího Pomejeho, s ktorým sa rozviedla v októbri 2010. Posledný raz vydýchla v utorok 29. apríla po tom, ako ju približne o 11:30 zrazil v pražskej Uhříněvsi vlak, pričom pravdepodobne šlo o samovraždu.

zomrela 15. mája 2014 veku 90 rokov. Narodila sa v Ružomberku, v Martine vyštudovala Obchodnú akadémiu a neskôr v Bratislave Vysokú školu múzických umení – odbor dramaturgia a divadelná veda. Bola hlásateľkou Československého rozhlasu v Prahe. Prekladala z ruštiny a angličtiny, preložila približne 50 divadelných hier svetových autorov, ale aj desiatky diel poézie a prózy. V Slovenskej televízii pracovala 22 rokov ako dramaturgička a počas tohto obdobia vytvorila takmer 40 hier. Podieľala sa na spracovaní všetkých diel Hany Zelinovej. Zásluhou Viery Mikulášovej Škridlovej boli úspešnými televíznymi inscenáciami Palárikove hry ako Geľo Sebechlebský, Inkognito, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Stodolova Bačova žena i Kukučínove diela. V rokoch 1989-90 bola Mikulášová Škridlová pri znovuobnovení činnosti Živeny, spolku slovenských žien.

zomrel 17. mája 2014 vo veku 62 rokov. Dlouhý sa narodil 19. decembra 1951. Po absolvovaní divadelnej vedy na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove a činohry Novej scény v Bratislave. Bol odborným referentom Ministerstva kultúry SR, vedúcim dokumentácie Národného divadelného centra a starším radcom Ministerstva kultúry SR. Od roku 1995 pracoval v Divadelnom ústave v Bratislave, kde sa v roku 2010 stal vedúcim Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie. Učil na Konzervatóriu v Bratislave a písal o činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadlách v denníkoch aj v odbornej tlači. Spolupracoval s amatérskym divadlom, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok a bol predsedom poradného zboru pre divadlo pri Národnom osvetovom centre. V Divadelnom ústave sa podieľal na výskumných projektoch, bol garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle, pod jeho kuratelou vznikali publikácie Divadlo na Slovensku – ročenky profesionálneho divadla. Bol autorom viacerých dramaturgických úprav, dramatizácií, prekladov hier z češtiny, piesňových textov muzikálov. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia. Začiatkom roka 2014 odišiel do dôchodku.

zomrel 22. mája 2014 vo veku nedožitých 83 rokov v Ivanke pri Dunaji. Narodil sa 19. júna 1914 a vyštudoval archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a teológiu na Lateránskej univerzite v Ríme. Za kňaza ho vysvätili v roku 1969 a v Nemecku sa intenzívne zapojil do apoštolskej iniciatívy Pro Fratribus. Labo značnú časť života strávil v exile a po roku 1989 pôsobil v Trnave. Šebastián Labo sa vyznačoval osobitnou oddanosťou voči pápežovi Jánovi Pavlovi II., o ktorom napísal niekoľko kníh. Najviac zarezonovala prvá kniha o atentáte na neho Zabijem pastiera, ktorá vyšla v nemeckom origináli prvýkrát v roku 1982 a apoštolské cesty Jána Pavla II. mapoval v sérii kníh Lietajúci pútnik XX. storočia. Nedávno vzbudila rozruch jeho publikácia s názvom Róbert Bezák, pravda o odvolanom arcibiskupovi, ktorá sa šírila v elektronickej podobe. Šebastián Labo sa v nej kriticky vyjadroval o odvolanom trnavskom arcibiskupovi. Spoločnosť Ježišova na Slovensku sa od tejto knihy svojho kolegu dištancovala. Posledné obdobie svojho života prežil Šebastián Labo uprostred rehoľnej komunity seniorátu Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji.

zomrel 31. mája 2014 vo veku 63 rokov. Milan Sidor, ktorý v roku 2009 neúspešne kandidoval na prezidenta s podporou KSS, sa narodil 22. februára 1951 v obci Krušinec v okrese Stropkov. Do roku 1990 pracoval ako vysokoškolský pedagóg na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove a neskôr založil Inštitút vzdelávania, umenia a športu ITAS Prešov. Milan Sidor patril k ľuďom s výraznou spoločenskou a občianskou angažovanosťou. Organizoval Štafetový beh vďaky, mieru a svornosti Kalinov- Banská Bystrica, bol členom Medzinárodného slovanského výboru v Prahe a pôsobil aj ako predseda jej krajskej rady v Prešove. Bol dlhoročným členom Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a jeho krajským predsedom. Angažoval sa aj v oblasti rozvoja života Rusínov na Slovensku.

, riaditeľ Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied (SAV) a dlhoročný vysokoškolský pedagóg, zomrel 20. júna 2014. Ján Švidroň sa narodil v roku 1952 v Starej Ľubovni a odborne pôsobil napríklad na Univerzite Komenského v Bratislave, Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici alebo Trnavskej univerzite v Trnave. V marci 2002 bol vymenovaný za profesora v odbore občianske právo. Funkciu riaditeľa Ústavu štátu a práva SAV zastával od apríla 2011.

zomrel 17. júna 2014 vo veku 78 rokov. Ivan Balaďa sa narodil v roku 1936 v Bratislave. V rokoch 1959 až 1961 pracoval ako režisér v bratislavskom štúdiu Československej televízie a v roku 1964 dokončil štúdium na FAMU v Prahe. Nakrútil filmy Marína, Smrť sa volá Engelchen, Čas nevinných, Tri gaštanové kone, Archa bláznov, Madame Favart, Nevera či Biela voči oblohe. Balaďa sa tiež venoval divadlu a dokumentárnej tvorbe.

zomrel 8. júla 2014 vo veku 67 rokov. Juraj Horváth vyštudoval právo v Bratislave a štúdium ukončil v roku 1982. Profesionálnu kariéru začínal ako podnikový právnik vo viacerých poľnohospodárskych družstvách a od roku 1993 pracoval ako komerčný právnik a neskôr ako advokát. Funkciu ústavného sudcu zastával od roku 2002 a len v piatok 4. júla 2014 sa mu skončilo funkčné obdobie ústavného sudcu. Juraja Horvátha nominovala do funkcie SMK.

zomrel 15. júla vo veku 76 rokov. Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v Modre. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a pracoval ako novinár. V rokoch 1968-70 bol šéfredaktorom periodika Matičné čítanie, ktoré vychádzalo v Martine, od roku 1970 pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej. Pre politické postoje, ktoré vyslovoval vo svojich publicistických prácach, bol prepustený zo zamestnania a počas normalizácie nemohol publikovať, jeho práce vychádzali v samizdate. Od konca 70. rokov žil Ivan Kadlečík v Pukanci. Po novembri vydal niekoľko kníh, eseje vyšli napr. v knihách Hlavolamy, Vlani ako dnes, Žiť sa dá len autobiograficky, Rapsódie a miniatúry, Chronoskop a mnohých ďalších. Venoval sa aj hre na organ, bol znalcom diela J. S. Bacha a určitý čas pôsobil v Pukanci tiež ako organista. Ivan Kadlečík je nositeľom Ceny Dominika Tatarku, Radu Ľudovíta Štúra II. triedy a Ceny Jána Langoša.

zomrela 20. júla 2014 vo veku 81 rokov. Bibiána Wallnerová sa narodila 14. decembra 1932 a štvrť storočia bola redaktorkou vysielania pre deti a mládež v Čs. rozhlase v Bratislave. V období normalizácie musela z redakcie odísť a pracovala v časopise Rozhlas. Písala piesňové texty, rozhlasové pásma o osobnostiach vedeckého a kultúrneho života, fíčre, rozhlasové hry i rozprávky. Po vynútenej prestávke sa vrátila k rozhlasovému mikrofónu, do vysielania pre Bratislavu ako reportérka a moderátorka denného vysielania. Je tiež autorkou kníh a napísala aj autobiografický román Pod basovým kľúčom, v ktorom opísala vlastné skúsenosti s väzením počas komunistického režimu.

zomrel 11. augusta v Ekvádore vo veku takmer 84 rokov. Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Prvé rehoľné sľuby zložil v roku 1949, no udalosti Barbarskej noci 13. apríla 1950 narušili jeho prípravu na kňazské povolanie, ako seminarista bol s ostatnými rehoľníkmi internovaný v Podolínci. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a tajne prekročiť hranice do Rakúska. V Taliansku potom napísal žiadosť o odchod do misií a určili ho do Ekvádora. Prišiel tam v roku 1953. Po štúdiách teológie v kolumbijskej Bogote bol vysvätený za kňaza 28. októbra 1960. Desať ďalších rokov pôsobil v Ekvádore v Sucúa a počas toho obdobia založil Federáciu Šuarov. V roku 1972 rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio a založil záchrannú leteckú službu pre Šuarov. V rokoch 1985-89 bol direktorom misie Méndez-Cuchanza. V roku 1989 bol menovaný za predstaviteľa saleziánskych šuarských misií pri ekvádorskej vláde a pôsobil v hlavnom meste Quito, okrem iného aj ako provinciálny radca. Neskôr pracoval v Macase ako direktor misie a stal sa tam predstaveným saleziánskej komunity a farárom.

sa 14. septembra 2014 obesil v Banskej Bystrici. K tragédii prišlo v jeho izbe v hoteli, v ktorom prechodne býval počas pôsobenia v HC ´05 Banská Bystrica. Miroslav Hlinka sa narodil 30. augusta 1972 a skonal vo veku 42 rokov. Bývalý center je držiteľom kompletnej medailovej zbierky z majstrovstiev sveta. Zlato má z Göteborgu 2002, striebro z Petrohradu 2000 a bronz z Helsínk 2003. Slovensko reprezentoval na Svetovom pohári 2004. V drese národného mužstva nastúpil Hlinka v 82 stretnutiach, v ktorých strelil štrnásť gólov. Rodák z Trenčína začínal kariéru v miestnej Dukle, hral aj za Spartu Praha, Jokerit Helsinki, Slovan Bratislava, Karlove Vary, MODO, Dinamo Moskva, Zlín, Žilinu, Pardubice, Chomutov, Poprad a v minulej sezóne vypomáhal prvoligovej Trnave a druholigovej Dubnici nad Váhom. Od leta 2014 bol asistentom trénera Miroslava Chudého v extraligovom klube HC ´05 Banská Bystrica.

zomrela 18. septembra 2014 vo veku 90 rokov. Agneša Kalinová sa narodila 15. júla 1924. Pôsobila ako prekladateľka a tlmočníčka na francúzskom konzuláte v Prahe, od roku 1948 začala písať filmové kritiky do periodík Pravda, Kino, Film a doba, Náš film, Film a divadlo, Filmové a televizní noviny, Nové slovo. Od roku 1952 bola redaktorkou týždenníka Kultúrny život, ktorý sa v šesťdesiatych rokov zasadzoval za liberálnejší prístup v literatúre a umení. Po jeho zákaze po auguste 1968 sa stala slovenskou redaktorkou pražského dvojtýždenníka Filmové a televizní noviny, ktorý od roku 1970 tiež nemohol vychádzať. Nesmela publikovať, uverejňovať preklady a zamestnať sa v akomkoľvek odbore súvisiacom s kultúrou. Pracovala ako prekladateľka počítačových manuálov z angličtiny a z nemčiny, v roku 1972 bola tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z podvratnej činnosti, na jeseň 1978 dostala povolenie vysťahovať sa s rodinou do Mníchova. Tam nastúpila ako komentátorka v českom a slovenskom vysielaní rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Vo svojich pravidelných príspevkoch sa venovala predovšetkým dianiu v Československu. V Slobodnej Európe pôsobila do roku 1995.

, katolícky kňaz, jedna z kľúčových postáv Sviečkovej manifestácie v marci 1988, zomrel 9. októbra 2014 v Košiciach vo veku 68 rokov. Rudolf Fiby sa narodil 4. apríla 1946. Vyštudoval matematiku a pedagogiku a pôsobil ako asistent na Katedre geometrie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1975 do roku 1992 bol odborným pracovníkom v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave a do roku 2003 pracoval vo firme Apex a.s. v Košiciach. Na Fakulte baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií Technickej univerzity v Košiciach prednášal externe predmet Sociálna etika. V období komunistického režimu bol Fiby tajne vysvätený za kňaza a po roku 1989 sa podieľal na obnove činnosti organizácií venujúcich sa kresťanským robotníkom. Podieľal sa aj na tvorbe štatútu Komisie pre rodiny pri Konferencii biskupov Slovenska (KBS).

zomrel 10. októbra vo veku 78 rokov. Pôsobil v divadlách v Šumperku, Klatovách, Pardubiciach a pražskom Činohernom klube a bol jedným z prvých signatárov Charty 77. V roku 1978 emigroval do Rakúska, kde bol členom Burgtheatra vo Viedni. Účinkoval napríklad vo filmoch Soukromá vichřice, Markéta Lazarová, Utrpení mladého Boháčka, Slaměný klobouk, Černí baroni, Válka barev, Nejasná správa o konci sveta, Anděl Exit, Vratné lahve, Chyťte doktora, Nestyda, Odcházení.

zahynuli 14. októbra 2014 dvaja slovenskí horolezci Ján Matlák (60) a Vladimír Švancár (59). Lavína ich zavalila v základnom tábore pod siedmym najvyšším štítom sveta Dhaulágirí. V lavínach zahynuli aj horolezci z Poľska, Kanady, Izraela, Indie a Japonska. Snehová búrka, ktorá bola dozvukom silného cyklónu Hudhud, udrela nad výškou asi 4 500 metrov v okolí priesmyku Thorong La (5 400 metrov).

zahynul 19. októbra 2014 vo Vysokých Tatrách vo veku 78 rokov. Narodil sa 21. marca 1936 a bol najaktívnejším slovenským cestovateľom. Geograf, horolezec a cestovateľ uskutočnil vyše 70 veľkých výprav, navštívil všetky kontinenty a trikrát absolvoval cestu okolo sveta. Patril medzi priekopníkov staršej generácie horolezcov, ktorí dosiahli svetové výsledky. Bol tiež publicistom a spisovateľom. Na konte má niekoľko publikácií o svojich cestách či už ako autor alebo spoluator.

zomrel 17. novembra 2014 vo veku 72 rokov. Štefan Hudák sa narodil 27. júna 1942 a vyštudoval scénografiu na VŠMU v Bratislave u profesora Ladislava Vychodila. Po štúdiách sa zaradil do prúdu „akčnej scénografie“ a v divadle i v televízii pracoval s významnými osobnosťami. Od roku 1968 bol interným architektom v štúdiu STV v Košiciach, kde bol tvorcom scén legendárnej Zlatej brány a v Košiciach bol aj vedúcou osobnosťou Divadielka pod kupolou. Podpísal sa pod množstvo scénografií v divadlách na celom Slovensku, no predovšetkým bol dvorným scénografom Zámockých hier zvolenských.

zomrel 25. novembra 2014 vo veku 70 rokov. Skladateľ a spevák Petr Hapka sa narodil 13. mája 1944 v Prahe. Vyštudoval konzervatórium a známy je najmä spoluprácou s textárom Michalom Horáčkom. Medzi ich najznámejšie piesne patria napríklad Levandulová, Dívám se, dívám, S cizí ženou v cizím pokoji, Štěstí je krásná věc, Individualita či Bude mi lehká zem, ktorú Hapka naspieval splou so slovenskom speváčkou Janou Kirschner. Je aj autorom hudby k filmom, napríklad Holky z porcelánu, Páni kluci, Panna a netvor, Krakonoš a lyžníci, Tisícročná včela či Perinbaba.

zomrel 29. novembra vo veku 66 rokov. Ilustrátor, maliar, grafik a karikaturista Svetozár Mydlo sa narodil 10. júla 1948. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v hlavnom meste žil aj tvoril. Bol dvorným grafikom Radošinského naivného divadla a dlhoročným výtvarným redaktorom vydavateľstva Mladé letá. Spolupracoval s časopisom Slniečko a s vydavateľstvom Buvik. Pracoval aj v oblasti úžitkového výtvarníctva, venoval sa najmä poštovým známkam. V roku 1996 získal Svetozár Mydlo za tvorbu pre deti Cenu Ľudovíta Fullu a bol ocenený aj hlavnou cenou Kremnických gagov za trvalý prínos výtvarnému humoru.